Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 5. kapitola

26.01.2013 (07:15) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2508×

5. kapitola

                 
Alice:

„Je to už týždeň a ja som stále nenašla odvahu zavolať mu.“

Sedela som vo svojej izbe v našom dome v LA. Nemala som ten dom rada. Bol síce nádherný, ale to nebol ten dôvod, prečo som ho nenávidela. Všade, kam som sa len pozrela, som videla môjho nešťastného brata.

„Alice, povedz mu to, len ak to budeš chcieť. Ale pomysli na to, že obidvaja sú od nášho odchodu nešťastní. Ak si myslíš, že by im to pomohlo, tak mu to povedz, ale ak nie, tak radšej si to nechaj pre seba. Je to len na tebe.“

Môj milovaný manžel. Vždy mi bol oporou. Sedel vedľa mňa na našej posteli. Držal ma za ruku a svojim nežným, zlatým pohľadom plným lásky sa mi pozeral do očí. Pobozkala som ho na tie jeho krásne, plné pery.

Odtiahol sa odo mňa a pozrel mi do očí. Pochopila som, čo mi chce tým pýtavým pohľadom povedať. Sklopila som oči k tmavej drevenej podlahe.

Môj brat je už dlho sám. Keď už si našiel svoju spriaznenú dušu, tak kvôli svojej hlúposti o ňu prišiel. Teraz je ranený a sám. Úplne sám. Ani svoju rodinu už nechce vidieť.

A teraz mám možno v rukách kľúč k jeho šťastiu.

Bolo rozhodnuté, zavolám mu!

Jasper spozoroval zmenu mojej nálady a už aj mi podával telefón. Dal mi malý božtek na pery a nechal ma v izbe samú.
Vytočila som číslo a nemohla som si pri tom odpustiť nadávku na účet hlúposti môjho brata.

Nezdvíhal to. Videla som jeho plán, ignorovať ma. Na to môžeš zabudnúť, braček. Ja ti len tak pokoj nedám. Nakoniec mi to zdvihol.

„Čo chceš, Alice? Nepovedal som ti náhodou, aby si mi dala pokoj?!“ zavrčal. Bol nahnevaný na seba, ale na mne si to chlapec vybíjať nebude.

„Daj si na chvíľočku pohov, braček. Nesiem dobré správy.“ Čakal som, či niečo povie, ale bol ticho. „Bella odišla od toho psa. Je sama a zúfalá. Nevrátila sa k otcovi a ani k mame.“
 
Edward:

Stál som pred oknom a pozeral von. Mal som nádherný výhľad na sochu Ježiša na kopci Corocovado, ale ja som to nevnímal. Byt okolo mňa, čo som mal prenajatý, vyzeral príšerne. Farba na stenách bola vyblednutá a omietka opadávala. V rohoch miestnosti bolo vlhko a začínala sa tvoriť pleseň.

Bolo mi to však úplne jedno. Jediné, na čom mi záležalo, bolo tisíce kilometrov v náruči iného muža. Moja Bella. Lenže ona už nie je moja. Moje povolenie na to, aby som ju mohol nazývať mojou, skončilo vtedy, keď som jej ublížil tými najhoršími slovami. Keď som jej povedal, že ju už nemilujem, že ju už nechcem vidieť. Bolo to to najčernejšie rúhanie. Keď nastane súdny deň, budem za to pykať rovnako tvrdo, ako za každý jeden život, ktorý som ukončil.

Spomenul som si na chvíľu, keď prvýkrát povedala, že ma miluje.

Ležala mi v náruči a pomaly zaspávala. Dych sa jej prehlboval a srdce spomaľovalo, až sa zastavilo na jednej tepovej frekvencii. A vtedy to prišlo.

„Edward, milujem ťa!“

Ten pocit som nedokázal opísať slovami. Také slová žiaden tvor ešte nevymyslel. Keby som sa dokázal od nej čo i len pohnúť, bol by som schopný čohokoľvek. Jediné, čo by som nedokázal, je odísť od nej. Opustiť ju a ostať sám.

Zahnal som myšlienky na odchod a pritisol som ju silno k sebe, ale tak, aby som ju nezobudil. Zaboril som pery do jej vlasov a pobozkal ju na vrh hlavy. Nadýchol som sa jej nádhernej vône. Spolu s pálením hrdla mi jej vôňa pripadala ako liek na to bolenie. Pomaly sa prevrátila tvárou ku mne a uvelebila sa na mojom hrudníku. Ruky si mi podvedome vkliesnila medzi gombíky mojej košeli. Aj keď mi to bolo naozaj príjemné, vykliesnil som jej jemné, slabé, krehké, teplé a biele ako sneh ruky z mojej košele a jemne si jednu položil na moje líce a druhu som jej položil pozdĺž tela, ale najprv som si privoňal k jej zápästiu a vychutnal si buket.

Pritiahol som si ju ešte bližšie, Bella si preplietla svoje s mojimi a ja som si želal, aby táto chvíľa nikdy neskončila, aby som ju mohol takto držať, hladiť po chrbte a počúvať jej krásne srdce, ktoré ma svojou melódiou tak príjemne vábi. Cez ktoré preteká tá sladká tekutina, ktorá svojou vôňou proti mne vedie tak krutú vojnu. Nechcel som ju už nikdy pustiť.

                                                                  ♦♦♦

Ale pustil som ju. Odišiel som od nej a nechal ju samú. A aby nebolo toho málo, ublížil som jej.

Cŕn, cŕn, cŕn.

Vo vrecku mi zazvonil mobil. Vytiahol som ho von a pozrela som sa na displej.

Alice.

To som mohol čakať. Položil som ho na stôl a oprel sa o stenu a pozeral sa ďalej von z okna.

Cŕn, cŕn, cŕn.

Ona to nevzdá. Radšej to zdvihnem, nakričím na ňu a ona mi dá konečne pokoj. Povzdychol som si a zobral mobil zo stolíka.

„Čo chceš, Alice?!“ zavrčal som na ňu. „Nepovedal som ti náhodou, aby si mi dala pokoj?!“ Nezaslúžila si, aby som na ňu bol takto zlý, ale mne to bolo vážne jedno. Chcel som byť sám a jasne som im to povedal.  

„Aj ja ťa rada počujem. Áno, mám sa moc dobre. Daj si na chvíľu pohov, braček. Nesiem dobré správy,“ schladila ma vysmiatym hlasom. Vedel som si veľmi jasne predstaviť ako sa škerí od ucha k uchu.  Veľmi rád by som bol vedel, čo už len za dobré správy mi ona môže povedať. Pre mňa už nie sú dobré správy, sú len správy a zlé správy. Po odmlke pokračovala ďalej. „Bella...“ ďalej som už nepočul.

Bella.

Spomenul som si na svoju poslednú návštevu Belly. 

Zošliapol som plynový pedál až k zemi. Príroda okolo mňa ubehala rýchlo až sa z nej stala zelená šmuha. Musím sa tam dostať čo najrýchlejšie. Prísť k nej a stisnúť ju v náručí. Ospravedlniť sa jej, ak by to bolo treba, tak si aj kľaknem na kolená a budem kľačať a prosiť ju o odpustenie do vtedy, kým mi neodpustí alebo ma nepošle preč s tým, že som jej ublížil až moc a nechce ma už ani vidieť. Ak mi dovolí ostať, zavalím ju bozkami a medzitým jej budem šepkať ako veľmi ju milujem, že najväčšia chyba v mojej existencii bolo opustiť ju a sľubovať jej, že už od nej nikdy neodídem.

Nevedel som sa dočkať, kedy ju znova uvidím. Dúfal som, že sa moc nezmenila. Nechcel som si to priznať, ale podvedome som si prial, aby sa nedržala mojej rady a nepovedala za tú krátku dobu, čo som bol preč, niekomu áno. Bolo by to síce pre ňu to najlepšie a bol by som naozaj rád, že je šťastná po tom, čo som jej urobil, ale nedokázal by som bez nej žiť a naozaj by som nechcel, aby sa to stalo. Chcelo to moje najsebeckejšie JA.

Vchádzal som do Forks. Bola noc. Perfektné. Myslím, že vkradnúť sa do jej izby tak ako kedysi a poprosiť o odpustenie, bude perfektné. Šiel som rovno k jej domu, auto som zaparkoval pri lese tak, aby z domu nebolo naň vidieť, keby sa náhodou Bella alebo niekto pozrel von oknom. Pravdepodobne by cez tmu nič nevidel, ale istota je guľomet. Vošiel som do lesa a prešiel až na opačnú stanu pozemku k Bellinej izbe. Na chvíľu som zastal a zhlboka sa nadýchol aj keď som to nepotreboval. Započúval som sa do okolitých zvukov a počul som len zvuky zvierat z lesa a z okolitých domov len zvuky spiacich ľudí. Z Bellinej izby vychádzal len jej pravidelný dych a tlkot srdca. Jej myšlienkové ticho mi tak strašne chýbalo.

Vyskočil som na jej parapetu a otvoril okno. Nazrel som dnu. Spala. Bola tisíckrát krajšia ako som si ju pamätal. Nevedel som si predstaviť, že by mohol byť niekto ešte krajší ako ona. Vlasy mala rozprestreté po vankúši, pery mierne pootvorené, schúlená do klbka akoby jej bola zima, ale deku mala vyhrnutú až pod bradu. Nadýchol som sa. Jej vôňa, presne ako jej krása, bola oveľa lepšia a bolestivejšia ako v mojich spomienkach.

Pristúpil som k jej posteli a sadol si na kraj. Chvíľku som ju pozoroval a začal naťahovať ruku, že ju zobudím, keď som si spomenul, že neviem ako by reagovala. Bude kričať, nadávať mi, vyhodí ma a zakáže mi vstup do jej izby a domu? To by som nezniesol, nedokázal by som ju znovu opustiť.

Prisunul som sa bližšie k nej a naklonil sa nad ňu. „Nikdy som ťa neprestal milovať a nikdy ani neprestanem. Stále budeš pre mňa jediná,“ vyslovil som to, čo som jej mal povedať už dávno. Chcel som, aby to počula za bdelého stavu, ale nevedel som či by ma nechala vôbec niečo povedať. Dúfal som, že ma počula a jej podvedomie jej to povie za mňa.

Pobozkal som ju na vrch hlavy. Pomrvila sa, myslel som si, že som ju zobudil, ale ona sa pretočila tvárou ku mne a ďalej spala.

Sedel som tam a sledoval som ju ako pokojne spí, neplánoval som ju už zobudiť, keď som začul myšlienky, ktoré ma úplne zarazili: „Ona to vie. Musí si spomenúť! Ona to vie!!!“

V hlave dotyčného sa potom objavila spomienka, v ktorej bola Bella a on. Nepoznal som ho, aspoň myslím. Bella ho ale pravdepodobne poznala veľmi dobre. V tej spomienke stáli pred dákym domom, na mne neznámom mieste. Bella sa tvárila úplne zničene. Než som si stihol všimnúť čokoľvek iné, spomienka skončila a dotyčný už na to odmietal myslieť. Nenávidel sa za to, že Belle ublížil. Ničomu som nerozumel. 

Neznámy mal namierene sem, k Belle. Moja zvedavosť mi nedala a tak som vyskočil z okna a vydal sa opačným smerom ako prichádzajúci. Nezašiel som ale ďaleko, chcel som vedieť, čo sa bude v izbe diať a či ho Bella pustí dnu.

Po pár sekundách sa na kraji lesa vynorila postava. Silné vypracované telo, červená koža, krátke čierne vlasy nedbalo ostrihané. Bol mi povedomý, ale aj s mojou upíriou pamäťou som ho nevedel identifikovať. Zastal pri strome, ktorý dosahoval až k Bellinmu oknu a dvakrát sa zhlboka nadýchol. V mysli sa snažil na nič nemyslieť, aby nestratil odvahu. Prikrčil sa a vyskočil na strom jedným skokom. Strom sa rozhúpal a on začal škrabať na Belline okno.

Počul som Bellu, ako pomaly vstáva z postele a ide k oknu. Vtom sa ozval ten zo stromu.

„Bella!“ sykol. „Au! Dofrasa, otvor okno! AU!“

Chvíľu sa nič nedialo a potom Bella prudko otvorila okno. „Čo to tu stváraš?“ zalapala po dychu.

Bella ho zrejme tiež poznala. Ďalej sa húpal na strome a vyzeralo to, že sa tam drží len tak-tak.

„Snažím sa dodržať,“ podráždené odfukoval, „svoj sľub!“

„Kedy si mi sľúbil, že spadneš z Charieho stromu a zabiješ sa?“

Odfrkol si. „Uhni,“ prikázal Belle.

„Čože?“

Švihol nohami dozadu a dopredu, aby mal lepší rozmach.

„Jake, nie!“

Bella načas uhla z cesty a mne došlo, kto to je. Jacob Black. Vnuk Ephraima Blacka. Ten, ktorý Belle prezradil príbeh o nás a dohodu, ktorú sme medzi našou rodinou a ich kmeňom uzavreli.

Jacob Black sa vyšvihol do okna a s tichým buchnutým pristal u nej v izbe, mimo moje zorné pole. Nechcel som isť bližšie, aby som zostal nepozorovaný.

„Vypadni!“ sykla Bella s hlasom plným jedu.

„Nie,“ protestoval ten pes. „Prišiel som sa ospravedlniť.“

„Neprijíma sa!“ Zrejme sa ho pokúsila vytlačiť z okna, lebo som zahliadol v okne jeho chrbát.

Dlho som nič nepočul, keď som začul Jacobov vyľakaný šepot. „Bella?“ Potom som len počul ako vrzli struny postele. „Hej, si v poriadku?“ spýtal sa Jacob s hlasom plným obavami.

Dúfam, že mojej Belle neublížil! Inak ho zabijem a bude ho to ale sakramentsky bolieť.

„Jacob, ako by som, preboha, mohla byť v poriadku?“ ozvala sa z ničoho nič  Bella.

„Správne,“ súhlasil Jacob, zhlboka sa nadýchol a pokračoval. „Kecy. No... ja... Je mi to ľúto, Bella,“ ospravedlnil sa.

O čom sa to, dopekla, bavia? Čo je Belle? A za čo sa jej ten pes ospravedlňuje? Čo sa to tu deje?

„Načo si sem chodil? Jake, ja nechcem, aby si sa mi ospravedlňoval.“

„Ja viem, ale nemohol som nechať všetko tak ako to bolo dnes poobede. To bolo strašné. Prepáč mi.“

Tak to bola ta scéna v jeho spomienkach. Niečo Belle povedal a teraz sa za to prišiel ospravedlniť. Začal som sa v tom orientovať aspoň trochu. Ale čo jej povedal? A vie Bella o tom, že má v izbe vlkolaka?

„Ja ničomu nerozumiem.“ Ani ja, Bella. Nie si jediná.

„Ja viem. Chcem ti to vysvetliť...“ uprostred vety prestal. „Ale nedokážem to,“ hovoril nahnevane. „Aj keď by som to veľmi chcel.“

Prečo má zrazu ten chlapec tak strašne komplikované myšlienky? Nechápem v jeho myšlienkach  ničomu, len spojkám a predložkám.

Tlmeným hlasom, akoby mala hlavu v rukách, sa Bella spýtala: „Prečo?“

Chvíľu bolo ticho.

„Čo sa deje?“ Tak to by som aj ja rad vedel.

Jacob sťažka vydýchol. „Nemôžem to spraviť,“ zamrmlal zničene.

„Spraviť čo?“

„Pozri, Bella, nemala si niekedy tajomstvo, ktoré si nemohla nikomu povedať?“ odmlčal sa a zase pokračoval. „Niečo, čo si musela ukrývať pred Charliem, pred svojou matkou...?“ naliehal. „Niečo, o čom by si sa nechcela baviť ani som mnou? Ani teraz?“

Jeho myšlienky boli zrazu znovu čitateľné a zameriavali sa na mňa, moju rodinu a naše tajomstvo.

„Dokážeš pochopiť, že by som sa mohol nachádzať v rovnakej... situácii? Niekedy ti v tom, čo by si chcela robiť, bráni lojalita. Niekedy to tajomstvo nie je iba tvoje.“

„Jacob, ja stále nechápem, načo si sem chodil, ak mi chceš dávať iba hádanky namiesto odpovedí.“

„Prepáč,“ zašepkal. „Toto je veľmi deprimujúce.“

Chvíľu bol ticho.

„Jedna vec ma totálne ničí,“ náhle sa ozval Jacob, „že ty to už vieš. Ja som ti už všetko povedal!“

„O čom to hovoríš?“

Poplašene sa nadýchol a hovoril rýchlo a naliehavo, že sa Bella musela veľmi snažiť, aby ich zachytila.

„Myslím, že som došiel na to, ako by to mohlo fungovať - pretože ty to vieš, Bella! Nesmiem ti to povedať, ale keby si to uhádla! Dostala by som sa z tejto háklivej situácie!“

„Mám hádať? Čo mám uhádnuť?“

„Moje tajomstvo! Dokážeš to – poznáš odpoveď!“  

Zase ticho.

„Počkaj, uvidíme, či ti môžem nejako pomôcť,“ prerušil ticho Jacob. Lapal po dychu. Jeho myšlienky boli zase nečitateľné.

„Pomôcť?“ spýtala sa zmäteným a unaveným hlasom Bella. Pravdepodobne je veľmi unavená a na čele ma vrásku ako urputne rozmýšľa. Ten Jacob musí byť ale riadny idiot, keď si nevšimol, že sa jej chce spať.

„Hej, dať ti nejaké pomôcky.“ Ona by jej mal hlavne dať pokoj, nech môže ísť spať.

„Pamätáš si ten deň, keď sme sa po prvý raz stretli, na pláži v La Push?“

„Samozrejme.“

„Porozprávaj mi o ňom.“

Zhlboka sa nadýchla. „Spýtal si sa na môj pickup... Hovorili sme o tvojom rabbite...“

„Pokračuj.“

„Išli sme sa prejsť dolu na pláž...“ hovorila skoro nečujne. „Rozprával si mi strašidelné príbehy... legendy Quileuteov.“

„Áno,“ povedal  napäto a zanietene. Hovoril pomaly a s dôrazom na každom slove. „Pamätáš si, čo som povedal?“

Ticho.

„Rozmýšľaj.“

„Áno, pamätám sa,“ vydýchla.

Zhlboka sa nadýchol, jeho myšlienky boli zase nečitateľné. „Pamätáš si všetky tie prí...“ nemohol dokončiť otázku. Niečo mu v tom bránilo.

„Všetky tie príbehy?“ dokončila za neho Bella.

Nezmohol sa na nič iné ako na prikývnutie.

Bella chvíľu rozmýšľala. Keď zavrtela hlavou, Jacob vyskočil na nohy a začal si pritláčať päste na spánky. „Ty to vieš, vieš to.“ Šomral si pre seba. Dýchal rýchlo a nahnevane.

„Jake? Jake, prosím ťa, som totálne hotová. Teraz mi to vôbec nejde. Možno ráno...“

„Možno sa ti to vybaví. Myslím, že chápem, prečo si pamätáš len jeden príbeh,“ dodal trpkým tónom plným sarkazmu. Znova som počul ako zastonali struny matracu. „Vadilo by ti, keby som sa ťa na niečo opýtal?“ pokračoval ironicky. „Strašne rád by som to vedel.“

„A na čo?“ opýtala sa obozretne Bella.

„Na tú upírsku historku, čo som ti rozprával.“

Chvíľu ju pozoroval a potom sa spýtal.

„Naozaj si to nevedela?“ spýtal sa zastretým hlasom. „Až ja som ti povedal, čo je vlastne zač?“

Pozorne som cez jeho myšlienky sledoval Bellin výraz. Odpoveď na túto otázku som už poznal. Povedala mi to Bella, chcel som len vedieť, či bude klamať alebo povie pravdu. A ako sa zatvári.

Zaťala zuby. Na tvári mala vpísané presne to, na čo myslí. Ako to Jacob uhádol.

„Už chápeš, čo myslím tou lojalitou?“ zahundral zachrípnutejšie. „Aj som mnou je to tak, ale ešte horšie. Nedokážeš si ani predstaviť, ako pevne som zviazaný...“

Po pomerne dlhej pauze, počas ktorej bolo ticho, sa ozvala Bella.

 „Neexistuje nejaký spôsob, ako by si sa mohol vyslobodiť?“ zašepkala a pohladila ho po vlasoch.

„Nie. Ja to mám už navždy. Doživotne.“ Ponuro sa zasmial. „Možno ešte nadlhšie.“

A teraz povedala a urobila Bella niečo, čím mi zasadila ranu priamo do môjho studeného, kamenného, mŕtveho srdca.

„Nie, Jake,“ zaúpela. „Čo keby sme utiekli? Len ty a ja. Čo keby sme ušli z domu, ďaleko od Sama?“

A je to tu! Stalo sa to, čo som nechcel najviac zo všetkého. To, prečo som odišiel.

Bella si našla niekoho, s kým prežije normálny ľudský život. 

Odišiel som ďalej od nich, aby som nemusel počúvať, čo sa tam deje.

Ja hlupák som si myslel, že sa vrátim a bude to tak ako predtým. Že ako náhle ma uvidí, hodí sa mi k nohám. Bože, ja som ale blbec.

Mám presne, to čo som chcel, pripomenulo mi moje zlé ja, to, čo sa rado topí v ľudskej krvi a utrpení.

Zrazu som začul kroky prichádzajúce od Bellinho domu. To je určite on!

Zacítil môj pach. Vedel, že je čerstvý. „Vylez, ty smradľavá pijavica!“

Vyšiel som spoza stromov a postavil sa mu tvárou v tvár.

„Čo tu chceš?“ zavrčal na mňa. Začal sa celý chvieť a jeho myšlienky sa nedali zase čítať. Cítil som potencionáľnu hrozbu. Trošku som podstúpil, aby som mu dal najavo, že nie som hrozba.

Postoj neuvoľnil.

„Chceš sa zase vrátiť a znovu ju zničiť? Teraz, keď sa začala uzdravovať? Uzdravovať z toho, čo si jej spravil,“ Vrčal a pľul sliny na všetky strany.

Hovorí pravdu? Naozaj som Belle tak veľmi ublížil?

„Chcel som. Teraz ťa už len chcem požiadať o jednu vec,“ povedal som hlasom bez akéhokoľvek citu.

„Čo by si len ty mohol chcieť odo mňa? Aby som sa držal ďalej od Belly? Zabudni!“

„Nie, práve naopak. Všimol som si, že jej na tebe záleží, a preto som sa rozhodol, že sa nevrátim. Odišiel som, aby som jej dal možnosť žiť normálny ľudský život. A preto ťa žiadam, aby si na ňu dal pozor a aby si ju urobil šťastnou.“

Jeho výraz sa zmenil z rozzúreného na zmätený. Otvoril ústa, že chce niečo povedať, ale potom ich aj zavrel.

Párkrát sa to zopakovalo. „Ty chceš, aby som ju urobil šťastnou?“

„Áno,“ dodal som ako bez života. „Ale hlavne by som chcel, aby sa o tomto našom rozhovore nedozvedela. Platí?“ Napriahol som k nemu ruku. Bolo mi to proti srsti, aby som sa ho dotkol, ale chcel som, aby si myslel, že to beriem vážne.

S príliš veľkým odporom moju ruku prijal, jemne potriasol a pustil.

Otočil sa a vydal sa preč.

Pozrel som sa ešte raz k Bellinmu oknu. „Zbohom, moja krásna Bella. Dúfam, že budeš vo svojom živote šťastná. Ver, že na teba nezabudnem. Nikdy.“ A otočil som sa k autu a odišiel.

Opustil Forks.

******

Za hranicami mesta som si prisahal, že sa už sem nikdy nevrátim. To mesto mi ju bude vždy pripomínať. Pripomínať, ako som ju nechal nikomu inému.

Samozrejme, že som tú prísahu niekoľkokrát porušil. Keď sa Bella vydávala, strávil som vo Forks pár dní. Dokonca som Jacobovi bol pogratulovať. Keď som sa vrátil po čase zase do Forks a Bella bola sama doma. Navštívil som ju. Jacoba som od svadby nevidel a tak neviem ako to bral.

„Halóóó, Edward, počúvaš ma? Počul si, čo som povedala?“ Alice sa snažila upútať moju pozornosť.

„Nie, Alice. Nepočúval som ťa a ani to nechcem počuť.  Spýtam sa ťa na jednu otázku a ty mi odpovieš áno alebo nie! Je Bella nažive?“

„Áno, je, ale...“ Nenechal som ju dokončiť. Čokoľvek mi chcela povedať, nechcel som to počuť.

„To je všetko, čo som chcel počuť. A znovu ťa chcem poprosiť, aby si mi nevolala.“ Položil som. Nezaslúžila si, aby som bol na ňu taký zlý, ale prišla mi pod ruku ako prvá, na kom by som si mohol vyliať moju zlosť.

Spomienky som si zakázal už dávno, ale to som tiež nikdy nedodržal.

Odtrhol som pohľad od sochy Ježiša.

Som v Riu už skoro rok. Vždy sa sem vrátim, keď prídem z Forks. Pripadám si tu najviac doma zo všetkých miest. Je to už mesiac, čo som sa vrátil z Forks.

Otočil som sa vyšiel som z bytu. Keď som sa dostal na ulicu, vydal som sa smerom do džungle. Nelovil som už dva týždne. Plamene v hrdle som už nevnímal.

Nadýchol som a vydal sa za pachom pumy. Bola par kilometrom odo mňa.  Zastavil som tak, aby som nebol v povetrí a aby ma nemohla zavetriť. Prikrčil som sa a skočil. Hltal som tu tekutinu a preklínal sám seba za to, čo sa zo mňa stalo. Za to, že som sa musel vzdať svojej najväčšej lásky.   

Dúfam, že ste na moju poviedku ešte nezabudli.

Najprv sa vám chcem ospravedlniť za to neskutočne dlhé čakanie, ale mala som problém s PC, a potom aj s internetom.

Veľmi vám všetkým ďakujem za komentáre pri predchádzajúcej kapitole.

Ja viem že táto kapitola nie je taká dobrá ako ta predchádzajúca, ale dúfam že sa vám bude aj tak páčiť.

Zvlášť chcem poďakovať 9moncici9 za jej komentár, ktorý ma obzvlášť zahrial pri srdci. To, že si niečo také o mojej poviedke myslí autor ako ona, je pre mňa obrovská pocta.

Ďalej chcem poďakovať aj Berigite, áno, naozaj som to písala ja.

Veľa ľudí sa ma pri druhej kapitole pýtalo, ako je to s tým upírim pachom. Tak tu je na to odpoveď.  

Ďalšia kapitola je už do polky napísaná a pridám ju čo najskôr. 

Za opravenie ďakujem Jassy a pridávam jej sme za to videjko. Ďakujem. 

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 5. kapitola: