Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 4. kapitola

29.12.2012 (14:30) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2570×

4. kapitola

Bella:

Zobudila som sa uprostred noci. Dlho mi trvalo, kým som si spomenula, kde som. Keď som nad sebou uvidela biele nebesá postele, hneď mi došlo, že nie som doma, len mi trocha trvalo, kým som prišla na to, kde som. Bola som celá spotená a tak som sa vybrala dať si ešte jednu sprchu.

Kým som si z vlasov zmývala môj jahodový šampón, rozmýšľala som nad tým, čo spravím. Boli len tri možnosti.

Prvá možnosť: Odísť. Odísť ďaleko a začať od znova na inom mieste s čistím štítom. Niekde, kde by ma nikto nepoznal a nikto by nevedel, aký príbeh si so sebou nesiem.

Druhá možnosť: Pôjdem k mame do Jacksonvillu. Budem ju každých päť minút presviedčať, že som v poriadku a ona ma nebude chcieť nechať ani minútku osamote. Ohľadom tohto ma Charlie navrch. Vrátila by som sa do toho života pred odchodom do Forks. Bolo by to presne také, ako to chcel Edward - akoby nikdy neexistoval. Už predtým som mala problém s tým, že som nechcela uveriť, že je to len prekrásny sen. Nemala by som nič, ani len jeden dôkaz, že sa to naozaj stalo. Ale nikdy by som na to nezabudla. Na neho, na lásku, ktorú som k nemu cítila, nech by som si myslela, že to bol sen alebo nie.

Tretia možnosť: Vrátim sa do Forks k Charliemu, pôjdem na výšku a budem sa tváriť ako poslušná dcéra. Musela by som sa tváriť, že som v poriadku a chovať sa tak, aby to Charliemu nepripadalo divné. Vysokú školu som po svadbe odsunula na druhu koľaj. Bolo to hlavne kvôli Jacobovi a peniazom. Jacob nechcel, aby som od neho odchádzala. Nakoniec odišiel on odo mňa.

Zrazu sa mi do mysle votrela jedna zo spomienok, na ktoré som si zakázala myslieť.

Bola som doma v La Push a pripravovala večeru pre Jacoba. Myslela som, že by som pozvala aj Charlieho a Sue, Billyho a Sama s Emily, ale nakoniec som to nechala tak. Myslela som, že Jacob bude rád, keď strávi čas len so mnou. V poslednej dobe som toho mala veľa a nevenovala sa mu. Firma, pre ktorú som pracovala, sa rozhodla presťahovať do L.A. a tak som si začala hľadať nové miesto.

Akurát som polemizovala nad tým, že všetci z tohto mesta odchádzajú do L.A., keď som začula otvorenie vchodových dverí.

To musí byť Jake. V poslednej dobe má problém s pubertiakmi z rezervácie. Začali sa premieňať a nevedia prísť na to, čo to spôsobuje. To nebol ten najväčší problém. Problém bol ten, že sa chcú predvádzať pred ostatnými, ktorí o tom nevedia. A tak ich musia často, aj keď podľa mňa je to úplne zbytočné, poúčať o tom, aby to nerobili.

„Jake, zlato, večera ešte nie je hotová, bude až za pol hodinu,“ zakričala som na neho z kuchyne. Chystala som mu jeho obľúbene jedlo. Domáce vyprážané ryby Harryho Clearwathera. Sue mi ich dala, lebo som sa sťažovala, že Jacob nie je spokojný s tým, ako ich pripravujem ja.

„Bella, mohla by si prísť, prosím, sem? Musíme sa porozprávať o niečom veľmi dôležitom,“ ozval sa Jacobov hlas z obývačky. Znel veľmi vážne a ... zosmutnene? Neviem či je to to správne slovo. Odstavila som panvicu zo sporáka, olej ešte nebol ani rozohriaty a išla som za ním do obývačky, aby som zistila, čo sa stalo.

Bola som veľmi nervózna z toho, čo ma čaká. Vo dverách som málinko zaváhala, ale nakoniec som vstúpila do miestnosti, kde ma čakal môj manžel.

Lenže nebol tam sám. Na pohovke sedelo mladé dievča asi v mojom veku. Bola mi podobná, len bola vyššia, chudšia, trochu tmavšia a bola blondína. Oči mala však také isté. Úplne rovnaké. Ako tvar tak farbu, navlas rovnaké. Oblečené mala tmavomodré úzke rifle zasunuté do čiernych čižiem bez opätka a svetlo rúžovú blúzku, na ktorej mala dlhý svetlohnedý sveter pod zadok. Čiernu bundu s kožušinou na kapucni mala položenú vedľa seba na sedačke.

„Ahoj, Jake. Ako bolo?“ radšej som sa spýtala niečo neutrálne a čakala som, kedy mi on niečo povie o jeho hosťovi.

„Bella, to teraz nie je dôležité. Musím ti niečo vysvetliť. Myslím, že by si sa mala posadiť,“ povedal so strachom na tvári. Toto neznelo dobre. Čo sa stalo? A čo s tým má spoločné táto blondína? Otázky ma z vnútra hryzli a chceli sa dostať na povrch, ale ja som im to nedovolila. Nech mi to pekne krásne vysvetlí Jacob. Nepočúvla som ho a ďalej som stála pri dverách do kuchyne.

„Ako teda chceš,“ zamrmlal si Jacob pod nos a asi si myslel, že ho nepočujem.

Zhlboka sa nadýchol a vydýchol, ako by sa potreboval upokojiť a vyčistiť si hlavu. Začal. „Bella, vieš, to, čo ti chcem povedať, sa týka vlčích vecí,“ povedal pomaly. Moje oči šklbli k neznámej na našej pohovke. Nejavila známky, že by bola akosi mimo. Asi vedela o všetkom. Jacob si všimol môj pohľad. Keď sa na dotyčnú usmial úsmevom plným nehynúcej lásky a oddanosti.

A vtedy mi to došlo. Moje vnútro, ktoré je aj tak prázdne bez dôležitých orgánov, začalo znovu krvácať. Ale v oveľa väčšej intenzite ako predtým. Chytila som sa za hruď, aby som sa presvedčila, že tam nijaká diera nie je. Čakala som, že mi ruka prejde skrz, ale nestalo sa. Bolesť, ktorú som pokladala za utlmenú, prebolenú, sa vrátila.

Kládla som si len jednu otázku: Prečo ja?! Čo som komu urobila, že ja nemôžem byť šťastná?

Jacob sa k tej dievčine pripútal.

Nevedela som, čo mám urobiť, či sa rozplakať alebo po ňom začať kričať. Jacob na mňa upriamil svoj pohľad. V očiach mu blyslo pochopenie. Otočila som sa a vyšla som do kuchyne. Oprela som sa o kuchynskú linku a sklonila hlavu. Na linku dopadli slzy. Nevedela som, kedy sa preliali cez okraj. Rozvzlykala som sa a slzy mi tiekli z očí plným prúdom.

Za sebou som začula Jacobove kroky. Prišiel ku mne, ale zastavil sa kúsok odo mňa. Bolo mi strašne.

„Bella, povedz niečo. Nakrič na mňa, vynadaj mi do idiotov, ale povedz niečo.“ Jeho hlas bol veľmi zničený a prosebný. Tušila som ako asi musí vyzerať. Musí mať tie svoje psie oči smutné, zničené a bez iskričiek, ktoré ho robili milým a nádherným. Nechcela som sa otočiť, musela by som ho utešiť a on si to naozaj nezaslúži.

„Jediný, kto si tu zaslúži vynadať, som ja! Vedela som, že sa to raz stane, ale nepripustila som si to. To ja som tu idiot. Myslela som si, že ťa budem mať stále pri sebe, ale ja nie som tá, ktorá ti je určená. To ona je tá pravá. Želám vám veľa šťastia.“ Hlas sa mi ku koncu zlomil. Utrela som si z očí slzy.

Jacob pristúpil ku mne a položil mi ruku na rameno. Striasla som ju. Nechcela som, aby ma utešoval. Slová, ktoré som chcela počuť, by boli z jeho úst len klamstvá.

„Bella, tak veľmi ma to mrzí. Vieš, ako veľmi neznášam toho vlka v sebe a teraz ho nenávidím ešte viac, pretože ti zapríčinil bolesť. Nie, to neurobil vlk, ale ja. Urobil som to isté, čo tá pijavica. Sľúbil som ti, že ti nikdy neublížim. Potom som pred všetkými sľúbil, že ťa budem milovať až do smrti. Porušil som obidva tie sľuby. Mrzí ...“ chcel pokračovať, ale ja som ho prerušila pokývaním hlavou.

„Nie, to nehovor. Ja aj ty, obidvaja vieme, že to je lož. Ty ju miluješ oveľa viac ako čokoľvek a vždy aj budeš. Je to tvoje všetko. Keď ju vidíš, pripadáš si ako najšťastnejší človek na svete. To, čo prežívaš kvôli mne za chvíľu vyprchá. Za nedlho si na mňa možno ani nespomenieš. A skús mi povedať, že to nie je pravda. Možno o tom nevieš, ale ja som sa rozprávala aj so Samom aj s Leah. Viem, čo Sam prežíval a viem aj čo prežívala Leah. Keby ju Sam nemal stále na očiach, tak by na ňu zabudol, ale ona nikdy nezabudne na lásku, ktorú ku nemu cítila,“ hovorila som potichu, šepkala som. Nedokázala som to povedať nahlas. Už som jeho prítomnosť nedokázala zniesť. A jeho v obývačke čakala jeho vyvolená.

„Jacob, choď. Nechaj ma, prosím, samú. A navyše ťa niekto v obývačke čaká,“ povedala som. Stále som šepkala.

„Bella...“ chcel mi protirečiť, ale ja ho prerušila.

„Choď!“ už som hovorila hlasnejšie. Vedela som, že sa už dlhšie neudržím a zrútim sa. Nechcela som, aby bol pri tom.

Ešte chvíľu som cítila jeho pohľad na mojom chrbte a potom som ho začula odchádzať. Keď som začula buchnúť vchodové dvere, moje pocity presiahli okraj a začali sa vylievať. Skĺzla som sa popri linke na zem. Pritisla som si ruky k hrudi, aby som sa aspoň trochu cítila úplná. Neúspešne. Slzy sa mi rinuli po tvári a vzlyky ma trhali z vnútra.

Sedela som na zemi v sprchovom kúte a prežíval tu bolesť od znova. Bolesť z opustenia a samoty. Slzy spolu z kvapkami vody mi stekali po tvári. Hruď som si objímala rukami. Zakázala som si na to myslieť presne tak, ako vtedy, keď ma opustil Edward. Vtedy som cítila ale oveľa horšiu bolesť.

Pomaly som sa upokojovala a bolesť som zatlačovala do úzadia. Keď som si myslela, že som v stave vyjsť von, vypla som vodu a vyšla von zo sprchy. Osušila sa a obliekla som sa do čistého oblečenia. Vyliezla som von z kúpeľne a pozrela sa na hodiny. Bolo pol piatej, to znamenalo, že som v sprche bola dve a pol hodiny!

Myslím, že je čas odísť. Zbalila som si veci. Pozrela som sa von z okna. Všade bol sneh. Nie je to akosi skoro? Veď je len polovica novembra, premýšľala som. Zatiaľ som nepočula v predpovediach na počasie, že by malo snežiť. Sneh neznášam, všetko je šmykľavé a studené. S povzdychom som sa odvrátila od okna a zišla dolu.

Znova som žasla nad krásou tohto domu, nad jeho absolútnou dokonalosťou. Večer som si to prehliadla len zbežne a až teraz som si všimla, že na chodbe, ale aj v obývačke sú povešané obrazy. Najmä krajinky, ale sem tam bol aj dáky portrét.

Hľadala som Adama, ale nikde som ho nevidela. Chcela som sa rozlúčiť a poďakovať mu, že ma tu u seba nechal. Kto vie či sa už vrátil z tej jeho nočnej pochôdzky, čo mal.

Zrazu sa ozval rachot z kuchyne. Niečo mi hovorilo, že by som tam nemala chodiť, ale zvedavosť bola silnejšia. A tak som položila tašku aj s vecami na zem a vydala sa smerom do kuchyne. Prešla som cez malú chodbičku, kde bolo, tak ako po celom dome, povešaných plno obrazov krajín, ale aj pár portrétov.

Na jednom z nich boli traja muži. Podľa ich očí a bielej pokožky som zistila že sú upíri, to ale nebolo to, čo ma na tom obraze zaujalo.

Tí traja muži mi boli veľmi povedomí, ako keby som ich už niekde videla. Všetci traja mali na sebe oblečene čierne habity. Všetci mali na tvárach pohŕdavý vyraz, ktorý im podľa mňa uberal na kráse.

Ten napravo mal dlhé blond vlasy, končili mu na ramenách. Bol z nich najmladší. Mal celkom sympatickú tvár a aj keď mal na tvári pohŕdavý vyraz, jeho pery boli mierne zvlnené v úsmeve, čo mu len pridávalo na kráse.

Ten na ľavo bol o niečo málo vyšší a vlasy mal hnedé a dlhšie, asi po koniec lopatiek. Bol z nich najstarší. Tvár mal vráskavú a bledšiu ako ostatní dvaja. Na rozdiel od toho prvého mi nebol až tak sympatický.

Ten v strede bol z nich najzaujímavejší a istým spôsobom aj najkrajší. Mál zvláštnu tvár. Vyzerala, že sa ani nedokáže mračiť a bola bez jedinej vrásky. Bol mi veľmi sympatický. Vlasy ma dlhé a čierne ako uhoľ, takže som nevedela rozpoznať, kde končia vlasy a kde začína habit.

Dlho som tam stála pozerala sa na ten obraz. Hlavne na toho muža v strede.

Znovu sa ozval cingot riadu a to ma prinútilo pokračovať v svojej ceste do kuchyne.

Kuchyňa bola malinka, útulná a dobre vybavená. Skrinky boli z svetlého dreva a kuchynská doska bola svetlá, pravdepodobne z mramoru. Na zemi bola biela dlažba. Všetky spotrebiče, rúčky a držiaky boli chrómové. Rozvoniavala tu vôňa čerstvej kávy a pri šporáku stál Adam. Práve nakladal na tanier smažené vajíčka z panvice a išiel krájať papriku a rajčiny.

„Dobré ránko!“ pozdravil práve vo chvíli, keď som otvárala ústa, aby som pozdravila a upozornila na seba.

„Dobré,“ nesmelo som odzdravila. „Práve som na odchode. Len som chcela poďakovať, že si ma tu nechal prespať. A že...“ chcela som povedať, že som to prežila, ale nechala som vetu radšej nedokončenú, nevyznelo by to dobre. Odolávala som nutkaniu spýtať sa ho, čo to tu vyvádza.

„Ešte raz, nemáš za čo. Ale s tým odchodom mám menší problém.“ Postavil predo mňa na stôl tanier s vajíčkami a zeleninou. Tváril sa, že moju nedokončenú vetu na konci prepočul. „Odídeš, až keď to zješ. Navyše sa s tebou potrebujem porozprávať. Jedz!“ dodal, keď som tam len tak stála a nehýbala sa. „Nehovor mi, že som sa s tým namáhal zbytočne.“ Zdvihol obočie.

Pozorne som si ho prezrela. Bol pekný, to som nemohla poprieť. Jeho oči sa na mňa pozerali divným pohľadom. Nedokázala som identifikovať, čo mal znamenať. Niečo sa na ňom zmenilo. Nevedela som prísť na to, čo to je. Stál tam v bielej košeli a béžových lanových nohaviciach a meral si ma tými svojimi zlatými očami.

Zlatými?

To bola tá zmena! Jeho oči. Dnes nemal šošovky a oči nemal červené, ako sa myslela, ale zlaté. Také zlaté, aké som milovala. Ale milovala som ich, iba ak ich mala len tá jedna správna osoba.

Spomenula som si, ako sa zatváril, keď som mu povedala moju teóriu o jeho očiach meniacich farbu.

Sedela som v reštaurácii a jedla chlebovú tyčinku. Edward sedel oproti mene a mračil sa. Čakala som, kedy sa budem môcť začať pýtať.

„Obyčajne mávaš lepšiu náladu, keď máš také svetlé oči,“ poznamenala som. Snažila som sa ho odviesť od myšlienok, pre ktoré sa mračil a chmúril.

Šokovane sa na mňa pozrel. „Čože?“

„Vždy si mrzutejší, keď máš čierne oči, vtedy to očakávam.“ pokračovala som. „Mám teóriu. Poviem ti ju až v aute.“

„Nie, povedz mi to teraz, prosím.“ Uprel na mňa svoj omamujúci pohľad, ktorému sa nedalo odolať.

„No teraz nie si hladný, však?“

„Prečo si to myslíš?“

„To tvoje oči. Všimla som si, že ľudia, teda hlavne muži, sú mrzutí, keď sú hladní.“

Zasmial sa. „Ty si fakt všímavá, čo?“

Neodpovedala som, iba počúvala jeho smiech, aby som si ho uložila do pamäti.

A bolo mi to naozaj treba. Pár týždňov po tom, ako ma opustil, som prežívala len vďaka svojím spomienkam. Len tie mi dokazovali, že tu bol. Že som si to nevymyslela. Že sa ma naozaj dotýkal, bozkával, hladil a šepkal všetky tie nádherné slová. Ktoré potom jednou vetou poprel a všetko zničil.

„Tak?“ Pozrel sa na mňa Adam so zdvihnutím obočím. Sadla som si na stoličku a pritiahla si tanier k sebe. Chytila som príbor a nabral som si kúsok na vidličku. Rýchlo som si to sústo vložila som úst a prehltla. Bolo to dobré! Neverila som, že by upír vedel tak dobre variť.

„Ďakujem,“ poďakovala som mu. Nebolo to len za tie raňajky, ale aj za všetko, čo pre mňa urobil.

„Stále musím obdivovať tvoju odvahu, že si povedal celý svoj príbeh mne, cudzej osobe, a potom prijala návrh prenocovať u mňa. To bolo veľmi odvážne. Málo ľudí by to urobilo,“ povedal a zadíval sa na mňa. So zachmúreným pohľadom pokračoval.

„Včera si mi povedala, že nemáš kam ísť. Teda, že máš, ale nechceš tam ísť,“ povedal a mňa prekvapilo, že ma naozaj počúval. „Mám teda jeden návrh. Zostaň tu so mnou. Môžeš tu bývať, ak budeš chcieť.“

Skoro mi zabehlo. Ako mu to napadlo? To z jednej mojej prehnanej reakcie na ponuku nocľahu vydedukoval, že som až tak zúfalá, že sa k nemu nasťahujem? Zase ma prekvapilo, že som nad tým naozaj začala premýšľať, namiesto toho, aby som to okamžite odmietla. Začínam už aj ja pochybovať o svojom zdravom rozume. Mala by som ísť na vyšetrenie, či je moja hlava naozaj v poriadku.

„A čo by si za to chcel?“ to bolo prvé, čo zo mňa vypadlo. Skúsila som to dáko uplácať, aby to nevyzeralo akoby som bola nevďačná mrcha. „Poznala som len jednu rodinu vášho druhu, ktorí boli tak milí k ľudom. Oni mi rozprávali, že poznajú len jednu rodinu takú ako oni a tá že žije niekde na Aljaške. Oni boli všetci vegetariáni a ja by som prisahala, že ty si včera ešte vegetarián nebol. Tak, čo za to chceš? Len tak z nudy to určite nerobíš?“

Pozeral na mňa zamysleným pohľadom. Chvíľu premýšľal a potom povedal niečo, čo som ale vôbec nečakala. „Myslím, že už viem, o ktorej rodine si mi to rozprávala. Jedného ich člena dokonca poznám osobne.

Carlisle Cullen a Cullenovci. Carlislea som spoznal, keď ma premenili. Bral som ho vtedy za blázna, keď odmietal to, čo je pre nás prirodzené.

Dal mi mnoho podnetov na premýšľanie. Keď si mi včera rozprávala svoj príbeh, myslím, že som ho pochopil.

Celú noc som nad tým premýšľal. A tak som to teda skúsil. Nebudem ti klamať, chutilo to fakt príšerne. Chcel som isť spláchnuť ten hnoj niečím normálnym, ale potom mi to došlo. Tá chuť je trest. Za to, čo som spáchal. Keby som nikdy neochutnal ani kvapôčku ľudskej krvi, nemal by som to s čím porovnať a bral by som tu chuť ako normálnu.“

Sedela som a dávala som pozor. Práve mi úplné cudzí upír a muž odhalil celé svoje srdce. A ja som len sedela a nevedela čo povedať.

„To, čo si pre mňa urobila, aj keď nevedomky, ti chcem oplatiť. Preto ti ponúkam to, čo ti ponúkam. A teraz mám ja otázku pre teba. Čo chceš robiť? Keby sa ma kde bývať, čo urobíš?“

Toto presne bolo to, čo som nevedela. Keď som prišla o Edwarda, chodila som na strednú a žila som len kvôli Charliemu, ale teraz už nemám prečo alebo koho tváriť sa, že som v pohode. Školu som skončila a od Charlieho som sa odsťahovala. Nikoho iného už nemám.

„Ja neviem. Tiež som nad tým v noci rozmýšľala. Na nič som neprišla. Kebyže sa vrátim k otcovi, musela by som ísť na výšku. Mama by ma nechala asi pol roka doma a chcela by, aby som bola v pokoji a potom by na mňa naliehala, aby som si našla nového priateľa.“

„A teraz, keby si sa sem presťahovala, nechcela by si ísť na výšku?“

Rýchlo som to premyslela a povedala prvú vec, čo ma napadla: „Ja nemám ale už žiadne peniaze. Fond na vysokú sme aj s Jacobom vrazili do nášho domu. Kúpili sme malý domček vLa Push. Anavyše čas podania prihlášok dávno skončil,“ mrmlala som jeden nerozumný argument za druhým.

„To všetko sú nepodstatné detaily. Ako hovoril môj otec - ak niečo naozaj chceš, vždy si nájdeš spôsob ako to urobiť a prekážky neexistujú. Tak teda mám iný návrh. Rád cestujem po svete, asi ako každý nášho druhu, čo keby si išla som mnou? Spoznala by si nové miesta.“

Adam:

Pozorne počúvala môj príbeh a mňa strašne bolelo, že som si musel časť vymyslieť. Síce by som pre ňu urobil všetko na svete, ale Arove rozkazy sú posvätné.

Carlislea som naozaj poznal, ale jeho ideológia mi bola úplne cudzia.

Keď som v noci počúval Bellu, ako vstáva a ide do kúpeľne, spomenul som si, čo mi Aro nakázal. Vybehol som do lesa a ulovil prvé veľké zviera, ktoré som uvidel. Bolo to stádo losov. Tá chuť bola odporná a tá srsť, čo mi potom zostala v ústach, hnus. Bolo to nechutné, ale robil som to kvôli nej, aby sa v mojej blízkosti cítila bezpečne.

Keď som sa vrátil, ešte stále bola v sprche. Rozmýšľal som, čo urobím a dostal som bláznivý nápad. Čo tak jej urobiť raňajky. Vajíčka ešte urobiť dokážem.

Keď som to mal skoro všetko hotové, počul som ju ako vychádza z kúpeľne a balí si veci. Ona chce odo mňa odísť! Tak to teda nie! Pochytil ma záchvat zlosti, ale keď som počul ako jej kroky mieria do kuchyne, zlosť ma hneď prešla.

Pozdravil som ju a dokončoval jej raňajky. Odzdravila a oznámila, že sa chystá na odchod. Tak toto nie! Nemôžem ju nechať odísť. Umrel by som úzkosťou a Aro by mi utrhol hlavu.

Naliehal som na ňu, aby najprv zjedla raňajky a vypočula ma. Bola trochu mierne vykoľajená, ale nakoniec si sadla a začala jesť.

Začal som jej rozprávať svoj nápad. S malinkou dušičkou som dúfal, že to prijme. Pozorne som ju sledoval a chcel som vidieť ako sa na to zatvári. Podozrievavo.

Spýtala sa ma, čo za to chcem. Pravdu povediac, čakal som to. Odpoveď som si, samozrejme, dopredu nepripravil.

Rozpovedal som jej teda napoly vymyslený príbeh o „mojom vegetariánstve.“

Bolelo ma to, že ju musím klamať. Takú bolesť som ešte nezažil. Nič nepovedala, len tam sedela a počúvala.

Spýtal som sa, čo by so svojim životom chcela urobiť. Nevedela a tak som jej navrhol možnosť cestovania so mnou. Čím skôr ju dostanem do Volterry, tým skôr budem môcť skončiť s tou vegetariánskou stravou a znej bude, dúfajme, upírka.

Na tvári sa jej objavila vráska. Úporne nad tým premýšľala. Chcel som k nej pristúpiť a vymazať jej ju prstom z tváre, aby jej tvár bola zase dokonalá.

„Tak čo, pôjdeš so mnou?“ Už som to nevedel vydržať. Chcel som, aby mi odpovedala. Chcel som, aby to prijala. Nemusel by som potom vymýšľať žiadne ďalšie klamstvá a podvody.

„Ale ako ti môžem veriť? Ako môžem vedieť, že ma pri prvej príležitosti nenapadneš a nevypiješ do sucha?“ spýtala sa so strachom v hlase.

„Preto, lebo ťa milujem, preto mi musíš veriť. Ja by som ti nikdy nedokázal ublížiť. Musíš mi veriť! Prečo mi len nechceš veriť? Prečo v tvojich očiach hnedých ako mliečna čokoláda vidím strach, keď sa do nich pozriem? Ako ti mám povedať, že ti nikdy neublížim?“ kričalo na ňu moje podvedomie. Ale to jej nesmiem povedať. Nikdy sa to nesmie dozvedieť. Bola by to moja slabosť, ktorú by mohli kedykoľvek využiť proti mne a jej by navyše mohli ublížiť. Nikdy sa to nikto nesmie dozvedieť. Nikdy!

Skúsim to teda inak. „Ako som už povedal, nedokážem už človeku ublížiť. Už toho mám dosť na svedomí a nedokázal by som ti ublížiť a tým zradiť tvoju dôveru.“ Pravda bola len tá druhá veta. Jej dôveru by som nedokázal zradiť, ale ľudskej krvi sa nevzdám. Možno len keby ma o to požiadala. Ale keď z nej Aro urobí nesmrteľnú, aj ona bude túžiť po ľudskej krvi a bude pre ňu zabíjať nevinných ľudí.

Predstavil som ju ako nesmrteľnú s očami karmínovo-červenými, pleťou bledšou ako teraz, ladnými pohybmi a kožou studenou a tvrdou ako kameň. Mohla by byť kráľovnou nášho sveta. Mocná a krásna. Všetci by sa jej klaňali a rešpektovali ju. A ten jej úbohý Cullen by bol nič v porovnaní s tými, ktorí by sa jej ponúkali. Musel byť blázon, keď z nej nechcel urobiť nesmrteľnú a keď ju opustil. Takých ako ona vo svete veľa nie je.

„Neviem či ti môžem veriť. Ale veď čo, aj tak raz umriem. A keď to bude z rúk upíra, možno to tak bude pre mňa príjemnejšie.“ Páááni! Tak toto som nečakal. Myslel som, že bude protestovať a že nebude chcieť ísť.

Zadíval som sa jej hlboko do tých čokoládových jazierok. Hľadal som tam stopy neistoty, strachu alebo podozrievavosti. Jediné, čo som tam našiel, bolo odhodlanie. Prekvapila ma.

„Ale chcem si niečo najprv zariadiť. Potrebujem ísť naspäť do Forks, rozlúčiť sa s otcom. A kedy odchádzame?“ pýtala sa nedočkavo. Bola nepredvídateľná, najprv dlho otáľala a teraz sa nevedela dočkať kedy odídeme. My. Kedy my odídeme. Môjmu vnútru sa to veľmi páčilo.

„Čo tak o týždeň? Je to dostatočná doba na to, aby si si dala veci do poriadku? A je tu ešte jedna dôležitá otázka. Blížia sa Vianoce, nechceš ich osláviť s niekým blízkym? “ otázky sa zo mňa rinuli až som mal pocit, že väčšine nerozumela.

Nepremýšľala ani chvíľu. „Nie, nedokázala by som s nimi stráviť Vianoce. Tak teda o týždeň? A môžem si požičať tvoje auto? Moje auto sa pred pár mesiacmi pokazilo a ani zručný mechanik ako Jacob ho nevedel opraviť. Sem som prišla stopom.“

Vytiahol som z vačku kľúče a podal som jej ich na stôl. Snažil som sa skryť ten posmešný úsmev, ktorý sa mi dral na pery, keď som videl, ako sa tvári, keď ma žiada o auto. Myslím, že si nič nevšimla.

Zobrala kľúče a potichu poďakovala. Vstala s tým, že si ide všetko vybaviť, keď sa otočila a pozrela sa na mňa. Svojim tichým hlasom sa ma opýtala, kam vlastne pôjdeme.

Usmial som sa a odpovedal: „To bude prekvapenie. Ale neboj sa, deň pred odchodom sa to dozvieš.“ Prikývla a odišla.

Díval som sa za ňou, až som počul ako buchli vchodové dvere. Do mysle sa mi vohnal Arov rozkaz, že ju nemám nechať bez dozoru. Počul som štartovanie motora a tak som vybehol zadnými dverami a vydal sa za ňou.

Ospravedlňujem sa, že to trvalo tak dlho, ale bola som chorá a nemala som náladu na písanie.

Ďakujem za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Dúfam, že budete spokojní s dĺžkou kapitoly. Snažila som sa to písať podľa vašich rád v komentároch a tak dúfam, že je to dobré. Aj som si to po sebe viackrát prečítala a tak by to malo byť bez chýb. Za chyby, ktoré mi ušli, som hlboko ospravedlňujem. 

Za opravenie článku ďakujem Jessy a dávam jej sem za to videjko.

Mám pre vás malé prekvapenie, ďalšia kapitola nebude ani z pohľadu Belly ani Adama, ale z pohľadu niekoho úplne iného, môžete hádať.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 4. kapitola: