Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 15. kapitola

14.08.2013 (14:15) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 2022×

15. kapitola

Edward

Stál som pred dverami jej domu. Do rezervácie som mal vstup zakázaný, preto som prišiel sem. Nevedel som, čo mám čakať od jej otca, ale to má trápilo najmenej. Vedel som, že nebude nadšený z pohľadu na mňa, ale s tým som sa vyrovnal už dávno.  Zranil som jeho dcéru a za to si nezaslúžim privítanie s otvorenou náručou.  Znepokojovalo ma však niečo zvláštne.

Boli tu cítiť rôzne upírie pachy, samé neznáme, okrem jedného. Toho dotyčného som spoznal len pred pár dňami a bol to jeden z hlavných dôvodov, prečo som nasadol do lietadla a utekal do Forks. Boli celkom čerstvé a ako som zistil, tiahnu sa okolo celého domu.  Bol to len ďalší dôkaz, ktorý utvrdzoval moju teóriu a potvrdzoval, že som nekonal unáhlene a bez rozmýšľania, aj keď to tak v skutočnosti bolo. 

Natiahol som ruku, aby som zaklopal, keď v tom som sa započúval do zvukov v dome, ktoré som do vtedy nevedome ignoroval.  Zvyky vychádzajúce z domu mi vyčarili na tvári úsmev. Z poschodia sa ozýval škripot pružín, vášnivé vzdychy a mľaskanie pier bozkávajúcich telo svojho milenca.

Bolo mi proti srsti počúvať ich, akoby som ich špehoval. Preto som sa vzdialil od domu a zamieril do lesa. Prechádzal som sa pomedzi stromy a spomínal na všetko, čo sa v tomto lese stalo.  Sledoval som z neho Bellu, ako leží na deke a vychutnáva si slnečné lúče, tiež sme sa tu mnohokrát prechádzali a rozprávali. No tento les schováva aj jednu nepríjemnú spomienku. Tu som Bellu opustil, zničil som tu všetko krásne, čo v mojom živote bolo a zničil som aj lásku jednej prekrásnej dievčiny, ktorú ku mne chovala. Nechcel som sa však k tej spomienke vracať. Myslel som teda na to, že dnes ju znovu uvidím a nech sa deje čo sa deje, budem sa ju snažiť odprosiť... nie, nie odprosiť. Bude mi stačiť, aby mi odpustila a aby vedela, prečo som to urobil, nebudem sa snažiť odviesť ju od jej života, ktorý tu má, odviesť ju od jej manžela a od jej... Počkať, má ona vôbec deti?

Nie, nebudem na to myslieť, ak aj má, je to len jej vec. Ja len chcem vedieť, že je v poriadku a šťastná, presne tak, ako som to plánoval, keď som ju opúšťal.

Prechádzal som sa po lese normálnou ľudskou rýchlosťou a užíval som si myšlienkové ticho. Miloval som tento les už len pre ticho, ktoré tu vládlo, ale aj tú všade prítomnú zelenú. Zelená farba ma vždy dokázala upokojiť a myslel som si, že to bude fingovať aj teraz, ale nestalo sa tak. Mám taký pocit, že dnes by ma nedokázal upokojiť ani môj nadaný brat. Ani jeden, ani druhý.  V malom kútiku mojej mysle bol zakorenený príšerný strach a strašné tušenie.

Zhlboka som sa nadýchol a v nose ma pošteklila prenikavá vôňa severoamerickej pumy. Oči mi sčerneli ešte viac ako boli, aj keď som nevedel, že je to vôbec možné. Snažil som sa spomenúť, kedy naposledy som bol na love a moja myseľ mi ponúkla tú informáciu okamžite: Brazília, deň pred odchodom. A to je už dáky ten piatok.

Nadýchol som sa znova a zameral sa na konkrétny pach. Prepol som sa do režimu lovu, zabudol som na všetko ostatné a pustil sa na sever za tou vôňou. Nič som nevnímal, len ľahké našľapovanie ako sa zvierací predátor zakráda za svojou korisťou.

Zastavil som neďaleko od nej, tak, aby mi vietor prinášal jej pach a nie môj pach k nej. Prikrčil som sa a pripravil sa na skok. Čakal som na vhodný okamih. Ten nastal, keď sa moja korisť tak isto pripravila na skok. Napol som svaly a zaútočil. Zubami som mieril na krčnú tepnu zvieraťa. Doskočil som tesne vedľa nej, zuby som zaryl do mäsa a sal. Krv bola teplá a lahodná, aj keď som si vedel predstaviť aj lahodnejšiu. Ako stekala dolu mojím hrdlom, príjemne hasila ten oheň, ktorý mi v ňom plápolal. Korisť ostala ochromená, za čo som vďačil môjmu jedu a preto sa nebránila. Zvalila sa na zem a ja som sa nahol nad ňu. Krv začala chladnúť, vedel som, že jej tam už veľa nebude. Začal som sať usilovnejšie. Nakoniec v nej nezostala ani kvapka.

Postavil som sa a spakruky  si utrel ústa. Ani kvapka nevyšla navnivoč. Bohužiaľ, ústa som mal plné zvieracej srsti. Započúval som sa a k mojím ušiam doľahlo presne to, čo som potreboval. Začul som zurčanie potoka.

Rozbehol som sa za tým zvukom a telo mojej obete som nechal za sebou. Pálenie v mojom hrdle ustalo, táto obeť na dnes stačila. Za pár sekúnd som stál pri malom potôčiku, ktorý pretekal lesom. Vedel som, že nemôžem byť ďaleko od nášho bývalého domova. Zo všetkých miest, kde sme bývali, mi toto prirástlo k srdcu najviac. Nerád som ho vtedy opúšťal.

Zohol som sa k potoku. Bol len o pár stupňov teplejší ako moja pokožka. Nabral som si do rúk vodu a dal ju do úst. Vypláchol som si ústa a bol som rád, že som sa zbavil toho nepríjemného pocitu. Ako mi tak voda pretekala rukami, zaspomínal som si na časy, keď môj smäd zahasila aj obyčajná voda. Želal som si, aby sa to dalo spraviť aj teraz. Aby ten plameň v mojom hrdle, ktorý som nikdy nedokázal uhasiť a bolo jedno koľko krvi som vypil, šiel uhasiť pár dúškami vody. Všetko by bývalo jednoduchšie. Nemusel by som sa v Bellinej prítomnosti strachovať o jej bezpečnosť.  Nemusel by som pri bozkávaní s ňou premáhať túžbu zaboriť zuby do jej jemného krku a vysať ju do poslednej kvapky. Bolo by to tak jednoduché.

Zahnal som takéto myšlienky do najvzdialenejšieho, najtmavšie kútu mojej mysle. Nemá cenu plakať nad rozliatym mliekom. Čo sa stalo, nedá sa odstať. Kvôli tomu tu dnes nie som. Napriamil som sa. Bol čas vrátiť sa naspäť k Charliemu domu. Dúfam, že už skončili, nerád by som čakal a počúval ich, bolo by to ako by som ich špehoval a to som v úmysle naozaj nemal.

Rozbehol som sa smerom k ich domu a zastavil som až tesne pri hranici lesa a ich pozemku. Započúval som sa do zvukov vychádzajúcich z domu a bol som naozaj rád, že to boli len obyčajné zvuky z kuchyne, znelo to ako mikrovlnka.  Normálnym ľudským tempom som prešiel k vchodovým dverám.  Zhlboka som sa nadýchol, aj keď kvôli kyslíku to nebolo, a zaklopal som.

Počul som, ako zavŕzgali struny gauča a potom kroky smerom ku dverám. Myšlienky som radšej ignoroval, nechcel som vedieť, koho očakáva za dverami, ja to teda určite nie som.

Dvere sa otvorili dokorán a v nich stál prekvapený Charlie. Ako ma zazrel a uvedomil si, kto som, srdce mu pár ráz vynechalo a potom sa rozbehlo šialeným tempom, predpokladal som, že to je od hnevu na moju osobu. Na jeho tvári sa mihali rôzne výrazy. Ako prvý sa mu na tvári objavil nechápavý vyraz, ktorý prešiel do prekvapeného, ktorý však trval len krátku dobu a nakoniec sa na jeho tvári usadil hnev. Na kratučký moment sa mu na nej mihla bolesť. Tej jedinej som nerozumel a tak som sa zameral na jeho myšlienky či tam nenájdem odpoveď. Nebolo tam nič, len veľmi veľa urážok na moju osobu a potom aj na našu rodinu, tých však nebolo toľko ako tých na mňa.

Charlie otvoril ústa, ale nič nepovedal, následne ich zase zavrel. Pár raz sa nadýchol a ja som čakal, čo sa bude diať. Po asi piatich plytkých nádychoch sa konečne rozhovoril. Nebolo mi to príjemné, ale zaslúžil som si každé slovo, dokonca som si zaslúžil ešte viac.

„Ty jeden špinavý bastard! Ako si dovoľuješ prísť sem a zaklopať na moje dvere po tom všetkom, čo si spôsobil?! Ty hnusný hajzel! Za to, čo si spôsobil mojej dcére, by si mal pykať! Vieš vôbec, čo všetko si spôsobil?!“ chrlil jednu nadávku za druhou a ja som to niesol s hlavou sklonenou. Keď na chvíľu prestal, aby sa nadýchol, chopil som sa šance a prerušil ho skôr, ako by stihol znovu spustiť príval nadávok.

„Charlie, je mi to neskutočne ľúto a ospravedlňujem  sa vám. Všetko je to moja vina. Viem, že by som sa mal hlavne ospravedlniť Belle a preto som tu. Prišiel som sa jej ospravedlniť. Viem aj to, ako je odo mňa trúfalé prísť sem po tom všetkom, ale ja sa jej potrebujem ospravedlniť a všetko jej vysvetliť. Prosím vás, povedzte mi, kde je? Prosím, je to veľmi dôležité. Ja jej to musím povedať. Nejde len o moje čierne svedomie, ja jej to dlžím. Tak mi, prosím, povedzte, kde ju nájdem. Milujem ju.“ Po celý čas som mal hlavu sklonenú a díval som sa do zeme. Až na konci môjho monológu som zdvihol hlavu pozrel som sa Charliemu do očí. Chcel som, aby vedel, že všetko myslím úplne vážne.

Charlie sa mi zadíval dom očí a na jeho tvári sa znovu zračila tá bolesť, ale tentoraz sa tam usadila. Charliemu sa zaleskli oči slzami. Ja som však nechápal prečo ani čo sa stalo. Započúval som sa do jeho myšlienok.

Musím mu to povedať. Aj keď jej veľmi ublížil, je vidno, že ju stále miluje. Musí to vedieť.

Čo sa stalo? Čo mám vedieť? Čo mi musí povedať? Ničomu som nerozumel. Charliemu sa po líci skotúľala slza. Utrel si ju rukou a potom sklonil hlavu. Odstúpil z dverí a ja som pochopil, že ma tým pozval dnu. To ma veľmi prekvapilo. Čakal som od dnešku všetko možné, ale toto rozhodne nie. Nečakal som, že Charlie bude plakať a že ma pozve dnu.

Vošiel som dnu a zastavil sa v chodbe. Opatrne som nasal vzduch, kým on zatváral za mnou dvere. Bellin pach v dome bol nevýrazný, veľmi starý. To a Charlieho slzy nenaznačovali nič dobrého. Charlie prešiel okolo mňa a zamieril do obývačky. Posadil sa na gauč a ukázal na kreslo. Celý napätý som sa posadil na kraj kresla a čakal som, čo sa bude diať. Svaly som mal napnuté ako struny.

„Mal by si vedieť, že ja ti nikdy neodpustím, čo si jej urobil a Bella už tiež nie,“ povedal a nakoniec sa mu hlas na konci zlomil. Po lícach mu začali tiecť jedna slza za druhou. Hlavu si zložil do dlaní. Jeho telo sa otriasalo vzlykmi. Ja som tam však len sedel, hľadel som na neho a ani len sa nepohol, bol som ako socha.

Nevedel som uveriť jeho slovám. V hlave mi stále dokola zneli, ale ja som im nerozumel, alebo vlastne nechcel rozumieť. Znamenali by, že som ju stratil, že moja Bella nie je šťastná a živá. Znamenali by, že už ju nikdy neuvidím.

Zrazu som začul veľký buchot a pukot akoby sa lámali skaly. Nevedel som odkiaľ sa ten zvuk vzal. Pozrel som na Charlieho, ale on sa ani nepohol, akoby som ten zvuk počul iba ja.

A vtedy mi to došlo. Ten zvuk som počul iba ja a to len preto, lebo ho vydalo moje mŕtve kamenné srdce. Puklo.

„Asi pred týždňom sem prišiel policajt z L.A. Oznámil mi, že je mŕtva. Vraj našli veľké množstvo jej krvi a takú stratu nemohla prežiť. Jej telo stále hľadajú, ale mal by som sa zmieriť s tým, že ho už nikdy nenájdu. Pozajtra bude mať pohreb. Pochováme prázdnu rakvu,“ povedal Charlie z ničoho nič celkom vyrovnaným hlasom. Oči mal zabodnuté do podlahy a na mňa sa nepozeral. Bol som tomu rád, lebo neviem, čo by na mojej tvári videl, no určite nič ľudské. Nič ľudské som ani necítil, bol som prázdny. Čakal som, že budem cítiť bolesť, ale nič sa nedialo, nič som necítil, len prázdnotu.

Vtom som si uvedomil celý význam Charlieho slov. Vravel policajt z L.A? To by znamenalo, že Bella bola naozaj tam. Celé moje telo naplnila nádej. Nádej, že moja Bella je stále živá, ak nie živá, tak aspoň, že je stále na tomto svete. Musím od Charlieho získať viac informácii.

„Charlie, niečo vám teraz budem musieť vysvetliť. Pozorne ma počúvajte a verte mi,“ povedal som a na každé slovo dal dôraz. Musím mu to všetko vysvetliť. Ak je Bella jednou z nás, zaslúži si to vedieť. „Ja nie som človek, ja som upír. Nie, neprerušujte ma,“ zastavil som ho skôr, ako ma prerušil a chcel mi povedať, že je to smiešne. „Je to pravda. Ja a moja rodina sme upíri. Nestarneme, to ste si určite všimli, že sa nikto z nás za celý ten čas nezmenil. Nemusíte sa nás báť, neživíme sa ľudskou krvou, ale zvieracou. Bella to všetko vedela a nepovedala vám to len preto, aby nás chránila.“ Odpovedal som na jeho myšlienky a to ho prekvapilo ešte viac. Na tvári vystriedal bolestný výraz strach. No ja som nevedel, aký strach, strach zo mňa alebo strach o svoju dcéru. „Opustil som ju len preto, lebo som musel.  Museli sem odísť, lebo ľudia začali byť všímaví. Chcela ísť s nami, ale to som nemohol dovoliť, hlavný dôvod, prečo som odišiel ja, bol ten, že som sa bál, že jej ublížim,“ priznal som úplnú pravdu. Nechcel som mu nič zamlčať. Pozeral sa na mňa neveriacky a strach z jeho tváre a očí sa úplne stratil, to bolo dobré znamenie.

„Charlie, potrebujem od vás, aby ste mi odpovedali na pár otázok. Je možné, že je vaša dcéra ešte stále nažive, musíte mi však povedať, ako vyzeral ten policajt, čo vám to prišiel oznámiť,“ pokračoval som veľmi dôležitým hlasom a zadíval sa mu hlboko do očí.

Zhlboka sa nadýchol. „Bol veľmi biely a oči mal hnedé a takisto hnedé mal aj vlasy. Bol asi v stredných rokoch, asi okolo štyridsiatky a tváril sa až príliš úradne. Až som sa toho zľakol, neveštilo to nič dobrého. Volal sa Peter Stackhous. Povedal, že mi musí niečo oznámiť, ale mal by som si na to sadnúť. Prvé, čo ma napadlo, bola Bella. Dúfal som, že sa jej nič nestalo.“ Jeho hlas bol plný bolesti.

Ja som začal úporne premýšľať a dával som si všetko dokopy. Všetko to do seba zapadalo a mňa prepadla strašná predtucha. Vytiahol som telefón. Volal som na letisko.

„Dobrý deň. Letisko Seattle. Čo pre vás môžem urobiť?“

„Kedy letí najskoršie lietadlo do Ríma?“

Tak, máme za sebou ďalšie guľatiny. Dúfam, že sa vám kapitola páči. Konečne to začne byť napínavé. V ďalšej kapitole budeme mať Bellu a Volterru.

Ďakujem vám všetkým, čo ste so mnou už od prvej kapitoly, nesmierne si to vážim. Vážim si každý váš komentár aj každého, kto komentár nezanechá.

Prosím, zanechajte mi komentár, čo si myslíte, ako to asi dopadne a čo si vlastne o tejto poviedke myslíte?

Samozrejme ďakujem Jessy. Miláčik, ty vieš za čo.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 15. kapitola: