Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 13. kapitola

10.07.2013 (13:45) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1971×

13. kapitola

Bella

Pozrela som sa Adamovi znovu do očí: „Ja viem, kto sú. Už som o nich počula. Ja však chcem, aby si mi povedal, čo to má spoločné s tebou. Čo to má spoločné s tým, čo vraveli tí dvaja pred chvíľou. Čo si mal na mysli, keď vravel, že ma máš dostať do Volterry? Čo to, dokelu, je Volterra?“ začala som zvyšovať hlas. Adam však rýchlo zdvihol ruku a naznačil mi, aby som hovorila tichšie, ukázal smerom na dvere a ja som okamžite stíšila hlas.

„Bella, ja ti to všetko vysvetlím, neboj sa,“ začal ma upokojovať, pretože vedel, že nemám ďaleko od toho, aby som vybuchla. „Poviem ti všetko od začiatku.“

„Tí traja, Aro, Marcus a Caius, som členom ich gardy. Môžeš to nazvať aj klanu. Premenili ma a ja som zostala s nimi. Týždeň predtým, ako sme sa stretli, si ma jeden z nich, konkrétne Aro, zavolal k sebe. Povedal mi o jednej rodine, ktorá porušila pravidlá. Prezradila naše tajomstvo človeku a ten človek stále žije. Neviem, ako sa o tebe dozvedeli. Chceli, aby som ťa vyhľadal a priviezol k nim. Chcel vedieť, čo ich na tebe tak zaujalo. Jediné, čo mi o tebe povedal, bol tvoj opis a miesto, kde by som ťa mohol nájsť. A tak som sa vydal ťa hľadať. Nevedel som ani tvoje meno. Keď som ťa stretol v Port Angeles, bol som na ceste do Forks, aby som ťa začal hľadal. Keď som ťa uvidel na tej zastávke, pripadal si mi ako stratené nešťastné mačiatko a ja som nemohol odolať a musel som ti pomôcť. Až v kaviarni som zistil, že si to ty. Nebolo to len tým, ako si sa správala, ale mala si na sebe upírí pach aj keď bol dosť prekrytý silným vlčím pachom. Hneď som vedel, že si to ty.“ Na chvíľu sa odmlčal, ale hneď pokračoval. Teraz sa mi však už nedíval do očí, lebo hlavu mal sklonenú a pohľad zaborený do podlahy. Ja som bola natoľko prekvapená a vystrašená, že som nedokázala nad tým, čo rozpráva, ani premýšľať, ani to len komentovať.

„Moje rozkazy zneli presne. Nájsť ťa a priviesť do Volterry. A keď som počul tvoj príbeh, dostal som perfektný nápad ako to urobiť. Ponúknuť ti môj dom na prespanie. Bol som neuveriteľne prekvapený, že si to prijala. Popravde som tomu, že to prijmeš, neveril, ale musel som to skúsiť. Nechcel som, aby si odišla a ja by som ťa znovu musel hľadať, alebo stopovať. Nakoniec by som ťa musel uniesť. Aj keď som u Volturiovcoch dosť dlho, nikdy som sa neodnaučil to nenávidieť. Je mi to proti srsti. Preto som dúfal, že mi to vyjde a ty so mnou pôjdeš dobrovoľne.

Toto všetko som však neplánoval. Keď si zaspala, zavolali mi z Volterry a dostal som úlohu. Musel som precestovať cele Spojené štáty. Povedal som si, že je to veľmi dobrý spôsob na to, aby sme sa spoznali a spriatelili. Ty si mi však zase chcela pokaziť plány a chystala si sa odísť. Musel som ťa zastaviť. Neviem, čo ťa presvedčilo, aby si ostala so mnou.“

Kde skončil, v miestnosti zavládlo ticho. Mne sa však v hlave stále dookola prehrávalo to, čo povedal. Nemohla som ničomu z toho uveriť.  Prečo by to niekto robil? Načo by som bola vládcom upírov? Ja  - obyčajný človek. Všetky tieto otázky sa vynorili spolu s neuveriteľnou bolesťou. Vari nemôžem byť aspoň chvíľu šťastná, bez toho, aby to skončilo bolesťou a katastrofou? Stáva sa toto iba mne, ale takto trpia aj ostaní a iba to dokonale maskujú, aby si všetci mysleli, že sú šťastní?

Zdvihla som hlavu a pohľadom plný slz (opäť), hnevu, smútku a nešťastia, zrady a ktovie, čoho všetkého, ešte som vyhľadala Adama. Stále bol tak, kde predtým. Vyzeral ako kôpka nešťastia. Nerozumela som však prečo. Prečo sa on tvári ako kôpka nešťastia, jeho predsa nezradili znovu, on nebol znovu vystavený bolesti, tak prečo sa tvári, akoby mu práve vytrhli srdce aj všetky ostatné orgány z tela? On bol ten, kto teraz mal cítiť úľavu, že jeho práca skončí.

Keď som ho videla, všetka bolesť a všetky ostatné city sa premenili na jeden. Na zlosť. Žilami mi začal prúdiť adrenalín. Mala som chuť Adama chytiť a roztrhnúť ho na niekoľko maličkých častí a tie následne spáliť na prach.

„Ty jeden hajzel! Ako si mi to mohol urobiť! Ja som si myslela, že ty si iný ako všetky ostatné pijavice, ale ukázal si, že si rovnaký ako všetci.“ Chytila som vankúš a hodila ho po ňom. Vedela som, že sa mu nič nestane, ani to neucíti, dúfala som že sa aspoň trafím. Trafila som. Porozhliadla som sa po miestnosti a hľadala som najbližšiu vec, čo by som znovu mohla po ňom hodiť. Najbližšia bola stolná lampa na nočnom stolíku. Po štvornožky som sa doplazila k stolíku, ale to už tam stáli tí dvaja v čiernych plášťoch. Jeden ma zdrapol za jedno rameno a druhý za druhé. Postavili ma na zem  tak, aby som stála medzi nimi. Boli sme otočení smerom k Adamovi, ktorý medzi časom vstal zo zeme, ale už nemal ten zranený výraz. Tváril sa neutrálne, akoby mu to všetko bolo jedno. Nevedela som, či je to len maska alebo je to jeho pravá tvár. Možno mal masku len vtedy, keď sa rozprával so mnou osamote.

„Ale, ale, ale... čo to je? Nepovedali sme ti náhodou, že sa máš správať rozumne?“ povedal mi so smiechom v hlase ten Felix. Začala som sa vzpierať ich rukám, ktoré ma držali, ale bolo to, akoby ste bojovali s obrovskými tankami. Ani sa nepohli.

„Ale no ták! Zbytočne si ublížiš. Na tvojom mieste by som sa šetril, keby si len vedela, čo sa ti stane v našom hrade,“ povedal zase ten druhý, Demetri. Povedal to dosť škodoradostným hlasom.

Začala som sa ešte viac vzpierať. Chcela som, aby ma pustili. Začala som po nich kričať, aby ma okamžite pustili, ale nemalo to žiaden výsledok. Keď som sa takto vzpierala a kričala, niečo sa zmenilo a Felix sa pozrel na Adama a potom na Demetriho. Obidvaja prikývli a Adam sa otočil chrbtom k nám. Vytiahol z vrecka telefón a začal telefonovať. Cez krik, ktorý som vydávala, som zachytila len pár slov. Z toho čo som počula, volal na letisko. Hovoril niečo o súkromnou lete hneď teraz.

Ja som zase bola nútená preniesť svoju pozornosť na Felixa. Demetri ma pustil, ale hneď nato ma Felix chytil. Pozrel sa mi do očí. „Máš, čo si chcela. Ja som ti hovoril, buď ticho.“

Stratila som vedomie.

Alice

„Dobrý deň! Som Alice Cullenová. Včera som tu nechala pre moju priateľku list, prišla som si pre odpoveď.“ Vysypala som na mladého recepčného, ktorý sa ešte nedokázal spamätať a stále na mňa hľadel. Nechýbalo veľa a hľadel by na mňa aj s otvorenými ústami. Trvalo asi dve minúty, kým pochopil, čo som po ňom chcela a začal sa konečne hýbať. Nebola som taká ako Rosalie, že by som si užívala takéto reakcie, nemala som rada, ak na niečo musím čakať a toto to dosť spomaľovalo.

„Ako sa volá vaša priateľka?“ otočil sa zase na mňa a na tvári mal viac ako len zdvorilý úsmev. Začínal sa mi protiviť.

„Swanová, Isabella Swanová,“ povedala som so značnou dávkou netrpezlivosti v hlase.

Včera som sledovala toho Adama až sem d hotela. Bola som tu skôr a tak som sa spýtala na slečnu Swanovú. Ani ma to neprekvapilo, keď mi recepčná povedala, že sa nachádza v tomto hoteli. Rozhodla som sa jej napísať list, aby som na seba nestrhla jeho pozornosť. V liste som jej všetko objasnila, všetko dôležité na danú situáciu. Prosila som recepčnú, nech to Bella dostane čo najrýchlejšie, že je to dôležité. Dokonca dostala aj veľmi veľké prepitné.

„Prepáčte, slečna, ale ten list je stále tu. Kolegyňa, ktorá mala včera večer službu, mi povedala, že slečna si pre neho príde sama, ale neprišla. Poslal som tam poslíčka, ale nikto v izbe nebol. Neboli tam ani žiadne veci, nič. Pred odchodom sa ani neboli odhlásiť. Nikto si ich ani nevšimol. Jediné, čo v izbe bolo, sú peniaze na zaplatenie účtu. Veľmi ma to mrzí, slečna.“ So súcitným hlasom mi podával môj list pre Bellu. Na obálke bolo mojím rukopisom napísane jej meno. Niekto tam napísal číslo izby. Tipujem, že tá mladá energická recepčná zo včerajška, čo nedokáže splniť ľahkú úlohu a odniesť jeden poondiaty list, keď už za to zobrala viac peňazí než môže zarobiť za mesiac lopotenia na recepcii. Vytrhla som mu ho z ruky, otočila som sa na opätku a zmizla z tohto hotela s nemožným personálom.

Keby Bella dostala ten list ešte včera večer skôr než odišla, možno by sme teraz boli spoločne na ceste k nám domov. Edward by sa stretol po dlhom čase zase so svojou láskou a konečne by sa skončilo to ich trápenie. Prečo som jej to len nepovedala osobne, prečo som jej ho nešla sama šupnúť pod dvere? Edward ma roztrhne ako žabu, keď sa to dozvie. Kde ju teraz mám hľadať?

Nasadla som do svojho auta, ktoré mi pristavili pred hotelom a vybrala som sa smerom k nášmu domu odniesť tú úžasnú jóbovku môjmu milému bračekovi.

Charlie

Príjemný obed so Sue narušilo náruživé klopanie na vchodové dvere. Neochotne som sa postavil od stala, príjemne unavený po toľkom dobrom jedle od Sue. Túto časť dňa som mal rád. Sue navarila perfektný obed a spolu sme sa najedli. Sue varila tak isto dobre ako Bella.

Prišiel som ku dverám a otvoril ich dokorán. V nich stál dáky chlap. Bol veľmi biely a oči mal hnedé a takisto hnedé mal aj vlasy. Bol asi v stredných rokoch, asi okolo štyridsiatky, a tváril sa až príliš úradne. Až som sa toho zľakol, neveštilo to nič dobrého.

„Dobrý deň, želáte si niečo?“ začal som zdvorilo.

„Zdravým! Som Peter Stackhous z Los Anegeles. Hľadám pána Charlieho Swana. Je tu?“

„Áno, to som ja. Prečo ma hľadáte?“ Toto naozaj neveštilo nič dobré. Prvé, čo ma napadlo, bola Bella. Dúfam len, že sa jej nič nestalo.

„Musím vám niečo oznámiť, ale mali by ste si radšej sadnúť.“ Bože môj, čo to je to za správu? To bude určite o mojej Bells, určite sa jej  niečo stalo. To nemôže byť pravda. Moja Bella.

Prešiel som do obývačky a Peter išiel za mnou. Posadil som sa do kresla a jemu som ukázal na gauč. Z kuchyne za nami prišla Sue a sadla si vedľa mňa na operadlo kresla. Pán Peter ju pozdravil a prestavil sa. To všetko som však vnímal ako by len šum pozadia. Venoval som sa svojim myšlienkam a rozmýšľal som, čo by mi len mohol prísť povedať. Ak sa to netýka Belly, tak mi potom nenapadá, čo iné by mohlo byť tak vážne, že som sa musel ísť napiť.

Sue mu ponúkla niečo na pitie a tak odišla do kuchyne a nechala ma s ním samého. Pozrel som sa na neho a už som nechcel čakať ani minútu, chcel som hneď vedieť čo sa deje. „Tak, pán Stackhous, môžete mi už povedať, čo sa deje?“

„Pán Swan, ide o vašu dcéru, Isabellu Swanovú. Je mi to ľúto, ale musíme vám oznámiť, že je mŕtva. Jej telo sme síce nenašli, ale na mieste činu sme našli také množstvo jej krvi, že by to nemohla prežiť...“

 Trochu kratšia kapitola a aj trochu slabá... dobre, veľmi slabá, ja  viem, ale neviete si predstaviť, aká som bola nahnevaná na tú zlú tetu múzu, že ma v polovici opustila. Hnusná ježibaba.  Veľmi ďakujem za komentáre pri predchádzajúcej kapitole.

Ak všetko pôjde tak ako má, tak Volterru budeme mať až v 16. kapitole, ale Edward bude v 15., tak ako vždy. Ďalšia kapitola sa bude týkať Cullenovcov, Alice príde na niečo, čo nám zásadne zasiahne do deja.

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 13. kapitola: