Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 12. kapitola

28.06.2013 (13:30) • LiviaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2033×

12. kapitola

Bella

Sedela som na posteli, v lone som mala položenú knihu a premýšľala som nad všetkým, čo sa dnes udialo. Konkrétne teda nad jednou vecou, ktorú som videla. Lepšie povedané osobou. S týmto problémom som sa zaoberala odvtedy, čo mi Adam oznámil, že ideme do LA.

Večer, keď som sa vracala na hotel, vzala som si taxík. Išli sme okolo letiska. Bola som od hotela veľmi ďaleko.  Keď sme však išli okolo letiska, zahliadla som známy bronzový rozcuch, tie najkrajšie oči, aké som kedy videla. Vedela by som sa v nich utopiť a vedela som, že nimi možno vidieť až do duše tej osoby. Kedysi som si myslela, že viem veľmi presne ako duša tej osoby vyzerá. Tá osoba však o existencii svojej duše veľmi pochybovala, a aj po tom, čo mi tá osoba spravila, som stále vedela, že tam duša je. Inak by nikdy nedokázal nič z toho urobiť. Nedokázal by skladať také nádherné skladby ako skladal. Nedokázal by zložiť moju uspávanku.

Do hotela som prišla ako bez duše. Všetko sa udialo akoby to za mňa robil niekto iný, akoby niekto iný riadil moje pohyby. Ani som si neuvedomila ako a bola som vo výťahu a hneď nato som bola v mojej izbe opretá o dvere. Poobzerala som sa po izbe a išla som sa prezliecť. Po celý ten čas, odkedy som prešla okolo letiska, som myslela len a len na tú jednu osobu. Myslela som si, že ak ho ešte niekedy uvidím, moja bolesť sa vráti. Ja som však žiadnu bolesť necítila. Nemala som ani pocit, že by tá rana uprostred môjho tela začala znovu krvácať alebo sa len trošku hlásiť o pozornosť. Skrátka nič. Ale ja tak som nedokázal vysloviť jeho meno. Dokonca ani v myšlienkach, nechcela som si ho ani pomyslieť. Neviem či to je len z opatrnosti, aby som náhodou tú bolesť s jeho menom neprivolala.

Z môjho premýšľania ma nakoniec vytrhlo zazvonenie telefónu. Pristúpila som teda k nočnému stolíku a zdvihla som slúchadlo. „Prosím?“ ozvala som sa do telefónu.

„Dobrý večer, slečna. Tu hotelová služba.“ Na druhej strane sa ozvala príjemná recepčná. Z jej hlasu som počula, že je trochu unavená a hlavne trošku nervózna. To by ma zaujímalo, z čoho môže byť nervózna. „Prepáčte, že tak neskoro vyrušujem, ale máme tu pre vás na recepcii list a tak sa vás chcem opýtať, či si preň prídete alebo.. Počkajte, práve prichádza váš priateľ. Môžem to dať jemu?“ Môj mozog sa rozbehol na plný výkon a začínal spracovávať to čo povedala.

List? List pre mňa? Kto by už posielal list mne a ešte k tomu sem? Nikto predsa nevie, kde som, tak ako mi sem mohol prísť list? A od koho?

Toto som však teraz nemala čas riešiť. Teraz som musela riešiť Adama. Ide sem. Nesmie ma takto vidieť. Musím niečo urobiť. Ako prvé sa musím zbaviť recepčnej.

„Nie, nedávajte mu ho. Prídem si pre neho sama.“ Bez pozdravu som položila slúchadlo a začala pobehovať po izbe. Zmocnil sa ma stres a panika. Vôbec som nevedela, čo mám urobiť, kam mám isť, ako sa mám tváriť. Jediné, čo som vedela je to, že sa Adam nesmie dozvedieť o tej osobe, ktorú som videla nastupovať do auta na letisku. Neviem prečo som nechcela, aby to vedel, ale niečo vnútri mňa mi nahováralo, aby som bola ticho a nedala na sebe nič znať. Zastavila som uprostred izby a poobzerala som sa. Pohľad mi padol na posteľ. Pomyslela som si, že je to dobrá voľba.

Pribehla som k nej a po ceste som zo stolíka zhrabla novú knihu, ktorú som ešte ani neotvorila. Kúpila som si ju ešte v Seattli, ale ako si som sa k nej nedostala. Nemala som na to čas. Odporučila mi ju jedna mladá slečna v kníhkupectve. Bola to nepríjemná situácia, kde sa zase preukázala moja šikovnosť, keď som omylom zhodila knihy na zem. Ochotne sa pribehla a pomohla mi ich pozbierať a vrátiť na miesto. Dali sme sa do reči a ona mi ju odporučila. Keď som si neskôr pri pokladni prečítala názov, mala som čo robiť, aby som sa tam nezačala nahlas smiať. Boli to upírske príbehy. Sadla som si spolu s ňou na posteľ a otvorila ju niekde v strede.

Ako som si sadla na posteľ, začula som cinknutie výťahu. To bude určite Adam. V hlave som si predstavila chodbu od výťahu až ku dverám našej izby a počítala som, koľko mám času, kým príde od výťahu až ku dverám našej izby. Aj keď pôjde ľudskou chôdzou, nebude mu to trvať dlho. Predstavovala som si každý jeho krok po chodbe až som počula ako sa otvárajú dvere izby. Zdvihla som hlavu a stretla som sa s jeho pohľadom. Obdarovala som ho úsmevom.  Nevedela som, že  sa upír môže tváriť unavene a zničene, ale Adam sa tak tváril. Bolo mi ho až ľúto, keď som uvidela jeho výraz.

Okamžite, ako sa nám stretli pohľady, ho odvrátil a venoval sa zatváraniu dverí. Bol otočený chrbtom ku mne a nevidela som mu do tváre. Malo to však jednu výhodu. On nevidel do tej mojej.

„Ahoj! Myslela som si, že sa dnes večer už nevrátiš. Ako sa máš? Stihol si dnes všetko?“ začala som ako po každýkrát, keď sa vrátil a ja som bola ešte hore. Bola som na seba veľmi hrdá, že som vo svojom hlase nezačula nič, čo by ma mohlo prezradiť. Pozorne som upierala zrak na jeho chrbát a čakala, kedy sa otočí. Mala som pocit, že nie len ja tu pred niekým niečo tajím.

Keď dvere zatvoril a otočil sa tvárou ku mne, na tvári mal veľmi vážny výraz. Moja domnienka sa mi potvrdila - nie som jediná, čo tu niečo tají. Môj výraz na tvári skamenel. Začal sa približovať ku mne. Zaklapla som knihu, ktorú som akože čítala, a posunula sa na posteli, aby si mohol sadnúť vedľa mňa.

„Čo sa stalo?“ sledovala som ho očami.

„Potrebujem sa s tebou porozprávať,“ povedal a išiel si sadnúť vedľa mňa na posteľ. „Isabella,“ vyslovil celé moje meno. Neznášam, keď ma tak volajú... Vždy, keď ma niekto osloví Isabella, buď ma nepozná, alebo mi chce povedať niečo strašne dôležité. Preto nenávidím to meno, „musím ti povedať niečo, čo som pred tebou tajil veľmi dlho. Chcem však, aby si ma vypočula a neprerušovala. Je to nesmierne dôležité. Ale najprv...“ naklonil sa ku mne a ja som nevedela ako mám reagovať.

Svoje pery spojil spolu s mojimi. Nevedela som, ako mám reagovať. Dnes už po druhýkrát sa mi stalo, že som zostala ako obarená, neschopná akejkoľ vek reakcie. Tie pery boli studené a nepoddajné. Presne také isté mal aj Edward. Boli mi až tak strašne známe, že ma z toho začala bolieť rana uprostred hrude. Bola to strašné bolesť, ešte horšia ako tá, keď ma opustil. Tie pery boli tak strašne rovnaké a tak strašne odlišné.

Po lícach sa mi začali kotúľať slzy. Adam si ich však nevšímal, snažil sa dobyť moje ústa, jazykom mi pootvoril pery. Nevedela som, čo mám robiť. Nevedela som sa rozhodnúť.

Rukami blúdil po mojom tele. Perami sa odtrhol od mojich, ale ak som si myslela, že to bude koniec, tak som sa veľmi mýlila. Pokračoval cez moje líce a bradu až na krk. Zubami mi prešiel po krku a ja som sa nevedome zachvela. V tej chvíli mi po lícach stekali vodopády, ale za celý čas som sa ani nepohla a oči som mala pevne zavreté. Ale toto bolo už  dosť. Konečne som sa rozhodla. Zdvihla som ruky, ktoré som doteraz mala nečinne pripažené pri tele a zaprela som mu nimi do hrude. Vedela som, že nemám najmenšiu šancu proti nemu, ale musela som to urobiť. Už som nechcela, aby sa ma dotýkal ani o sekundu dlhšie. V tom som si spomenula, že mám ústa voľné, a tak som začala kričať.

„Prosím, nie! Prosím!!! DOSŤ!!!“

Odtiahol sa odo mňa.

Ako náhle som bola voľná, snažila som sa dostať čo najďalej od neho. Poštvornožky som preliezla. Zliezal som z postele a prešla až ku stene. Oprela som sa o ňu chrbtom. Nohy som mala ako z rôsolu a neudržali ma, zviezla som sa po stene na zem. Celá som sa triasla a po lícach mi stále stekali slzy. Zahmlený pohľad som upierala na Adama, ktorý stále sedel tam, kde predtým a tiež upieral pohľad na mňa. Silno som žmurkala, aby som na neho videla. Pomaličky sa začal stavať z postele a približoval sa ku mne.

„Nie! Ostaň tam, kde si. Nepribližuj sa ku mne,“ kričala som po ňom. Nechcela som, aby sa ku mne priblížil. Neverila som mu. Neverila som, že by nebol schopný urobiť presne to isté, čo pred chvíľou.

„Bella... ja... prosím, prepáč mi to. Ja neviem... Strašne ma mrzí, ak som ti ublížil.“ Začal pomaly vysvetľovať. Nezmohla som sa na slovo. Tváril sa neurčito, nevedela som určiť, čo to má znamenať, bolo to niečo medzi ľútosťou a bolesťou a sklamaním. „Chcel som ti to povedať už dávno, mal som ti to povedať už dávno, ale bál som sa, že by si mi utiekla... Bella, ja ťa milujem. Milujem ťa tak veľmi, že už ti nedokážem klamať a nedokážem byť bez teba. Milujem ťa tak, že až ma to bolí, keď ťa nevidím a nie som s tebou.“

Čo to hovorí? To je ale hlúposť! To nie, to nemôže byť pravda.  „Nie, to nie je pravda. Ja... musím ísť.“ Zdvihla som sa zo zeme a išla som ku dverám. Bol tam rýchlejšie než ja. Začala som cúvať, ale on sa stále približoval ku mne. Spravila som krok dozadu, on urobil dva ku mne. „Bella, sľúbila si, že ma vypočuješ, že si vypočuješ všetko, čo ti chcem povedať bez toho, aby si ma prerušovala. Bella, prosím je to veľmi dôležité.“ Na tvári mal zrazu naliehavý vyraz. Nohami som narazila na kraj postele a posadila som sa.

„Bella, ja...“ Dvere sa rozleteli a v nich stáli dvaja muži v čiernych plášťoch. Jeden vyšší a vypracovanejší s čiernymi vlasmi. Veľmi mi pripomínala Emmetta. Ten druhý bol nižší a menej vypracovaný, mal vlasy presne ako Jasper. Nikdy v živote som ich ale nevidela. Zľakla som sa a začala kričať. V sekunde som stála pre posteľou. Niekto ma držal, aby som sa nehýbala a na ústach som mala niečiu ruku. Keď som sa poobzerala, zistila som, že to je ten nižší, ten blonďák. Vysoký stál vedľa Adama a premeriaval si ma. Adam sa za celý ten čas ani nepohol. Pozerala som sa na neho a očami som ho prosila, aby niečo urobil, ale on tam len tak ďalej stál. Čo ma prekvapilo ešte viac, boli slová ktoré povedal.

„Čo tu robíte, Félix, Demetri? Pokiaľ viem, doviesť ju do Volterry bola moja úloha.“ Toto už nebol ten Adam, s ktorým som toľko prežila. Toto nebol ten Adam, ktorý mi ešte pred pár minútami vyznával lásku. Tento Adam bol chladný a neľudský, presne ako tí dvaja v plášťoch.

„My vieme, ale nie sme tu preto, žeby sme chceli. Poslal nás Aro. Povedal, že máme na teba dávať pozor, aby si náhodou niečo nezvŕtal. Dostali sme povolenie zasiahnuť, keby si to chcel pohnojiť, o čo si sa práve snažil,“ odpovedal ten čiernovlasý vedľa neho. O čom to hovoril? Dostať ma do Volttery? Čo to je? A prečo by ma tam mal dostať? A kto je ten Aro? Ničomu z toho, čo povedali, som nerozumela.

„A než sa stihneš začať vykrúcať, počuli sme celú predchádzajúcu konverzáciu. Ale musím ti povedať. Takémuto telíčku by som nevedel odolať ani ja. A tá jej krv.“ Tento raz prehovoril ten za mnou. Odmlčal sa, aby si privoňal k môjmu hrdlu. Snažila som sa odtiahnuť, ale nedovolil mi to. „Vonia prekrásne. Keby sme ju len nemuseli dopraviť živú a bez zranení.“ Povzdychol si ten za mnou  - Demetri, ako som si domyslela - , a znovu si privoňal k môjmu hrdlu. Po chrbte mi prešli zimomriavky. Srdce mi bilo ako splašené, bála som sa, že mi za chvíľu vypovedá službu. Ani som sa mu nedivila. Ak máte za sebou upíra, ktorého nepoznáte a viete, že sa živí ľudskou krvou, páči sa mu vaša vôňa, na ústach máte jeho ruku, aby vás umlčal, a pritom počúvate ako sa rozpráva s ostatnými o tom, že ho poslali, aby vás uniesol. To je už aj na silných ľudí dosť na to, aby sa zosypali.

Pohľad plný strachu a hrôzy som znovu uprela na Adama. Očami som ho prosila, aby mi pomohol. Dúfala som, že tentokrát moju prosbu vypočuje a pomôže mi. Bol jediný, ktorému som v miestnosti ako-tak verila. Prosila som ho, chcela som od neho... nevedela som čo presne po ňom vlastne chcem, aby urobil.  Asi aby niečo urobil. Ani nie pred desiatimi minútami som chcela od neho utiecť a bála som sa ho.

On však len odvrátil pohľad odo mňa a pozrel sa na toho, čo stál za mnou. Tváril sa znudene, akoby ho nudilo pozerať sa na niekoho, komu pre chvíľou vyznal lásku ako ho drží v krvilačný upír. Nebola som však jediná, kto si to všimol.

„Ale no tak, Adam! Nepretvaruj sa! Ešte pre chvíľou si tomu človeku vyznával lásku a teraz...“ pristúpil k nemu ten čiernovlasý Félix a položil mu ruku okolo pliec ako starému známemu. Odvrátil pohľad od Adama a uprel ho na mňa. Prezrel si ma od hlavy až po päty, na určitých miestach sa pozastavil. „Máš pravdu, Demetri, nie je na zahodenie. Ale ako tak pozerám, ona už má vybratého nápadníka, však zlatíčko?“ zdvihol pohľad a pozrel sa mi do očí. Pohľad som mu opätovala.

„No dobre, nebudeme tu viac zdržiavať čas.“ Prerušil náš očný kontakt a prešiel pohľadom po izbe. Ja som stále visela pohľadom na ňom. Strach, ktorý mi doteraz koloval žilami, nahradil adrenalín a ja som bola pekne vytočená. Kde skončil s obhliadkou izby, vrátil sa pohľadom naspäť ku mne. Znova si mi prehliadol, ale tentoraz značne rýchlejšie. Ja som stále nespúšťala  z neho pohľad. On však pohľad presunul na toho za mnou a niečo mu pošepol tak, aby som mu nerozumela. Jediné, podľa čoho som to poznala, bol rýchly pohyb perami.

Za chrbtom som pocítila, že ten za mnou pokrútil hlavou.

Ja som svoj pohľad uprela na Adama, ktorý z ničoho nič stuhol. Zrejme to bola reakcia na niečo, čo povedal Félix. Ja som na neho uprela pohľad, ale tento raz bez toho, aby som sa znižovala k proseniu o pomoc. Vedela som, že mi nepomôže, no nehodlala som sa pred ním už viac ponižovať. Nemám to za potrebu, kto vie kam ma vlastne chcú odviesť.

„Nechajte ma, prosím, jej to aspoň vysvetliť. Dlžím jej to,“ povedal skoro nečujne Adam, len tak - tak som to začula. Neviem prečo to povedal nahlas a pravdu povediac, bolo mi to jedno.

Félix sa pozrel na Demetriho za mnou. Chvíľu sa nič nedialo. Pozerala som sa Félixovi na pery, ale nebadala som žiaden pohyb.

Z ničoho nič Demetriho zovretie povolilo, až nakoniec jednu ruku dal preč. No jeho ruka na mojich ústach stále zostala. Pomaličky si ma otočil tvárou k sebe. Konečne som sa mu mohla pozrieť aj do tváre a prezrieť si ho. Nebol taký ako Félix. Bol omnoho krajší a milší. Pripadal mi rozkošný. Nevedela som sa tomu ubrániť, ale páčil sa mi. Vedela som, že je to nemilosrdný, krvilačný upír, ale tvár mal neskutočne milú, vyzeral, že by nedokázal nikomu ublížiť. Ale stačil jeden pohľad do jeho očí a ten pocit bol preč, vrátila sa pôvodná zlosť a hnev.

„Teraz ti dám dole ruku z úst, áno?“ zadívala sa mi hlboko do očí a ja som nemohla uhnúť pohľadom. Nemala som urobiť ako prikývnuť, že súhlasím. „Dám ti ju dole a ty nebudeš kričať ani nič podobné, inak až do Volterry nebudeš môcť povedať ani slovo, rozumieš?“ Znovu som prikývla. „Dobre, my s Félixom ťa tu necháme s Adamom samú. Ale nezabudni, že stačí jedno slovo alebo akýkoľvek zvuk a budeme hneď tu, rozumieš?“ Znova som prikývla.

Jeho ruka zmizla aj s ním a Félixom. Otočila som dookola, aby som sa presvedčila, že sme tu naozaj sami. Pohľadom som zastavila na Adamovi. Ruku si dal do vačkou a zvesil hlavu. Do tváre som mu nevidela aj keď by som veľmi chcela.

Všetko sa mi v hlave zrazu vybavilo znovu. Adrenalín mi z obehu už dávno vyprchal. Nohy ma už neuniesla a tak som si radšej sadla na posteľ. Hlavu som si dala do dlaní a bránila slzám, ktoré sa mi drali z očí, aby sa preliali cez okraj. Nevedela som, prečo mi je do plaču, ale nevedela som tomu zabrániť. Slzy mi začali stekať po lícach - dnes už druhýkrát - a k nim sa pridali aj tiché vzlyky.

Zrazu som na ramenách pocítila studené ruky. Zľakla som sa a uskočila som pred tými rukami. Bol to Adam. Čupel pre posteľou. Sledoval ma pohľadom. Zdvihla som pohľad a naše pohľady sa stretli. Ten jeho bol smutný, zničený.

„Tak to som si to teda nepredstavoval,“ šepol. „Bella, musím ti to vysvetliť. Ale tento raz ma naozaj počúvaj.“ Pozrel sa na mňa a nepokračoval. Zadíval sa mi do očí a ja som mu pohľad opätovala. Ten môj žiadal vysvetlenie, ten jeho žiadal povolenie. Prikývla som na znak toho, že som ochotná ho počúvať.

Zhlboka sa nadýchol a začal rozprávať: „Bella, pamätáš si na naše stretnutie?“ Znova som prikývla. V hlave som si predstavila naše prvé stretnutie. Hľadala som, ale nenašla som žiaden náznak toho, že by tam niečo nebolo v poriadku. Prehrávala som si to stále dookola, ale nič som tam nenašla. Na tvári som musela mať veľmi zmätený výraz, pretože hneď začal vysvetľovať. „To stretnutie bolo naozaj náhodné. To mi môžeš veriť. Ale... Pamätáš si na ten portrét v mojom dome v Port Angeles? Tí traja páni v čiernych habitoch?“ Znova som prikývla, na tie tváre by sa len ťažko zabúdalo. „Volajú sa Aro, Marcus a.. a Aro. Volturiovci,“ povedal a hlas sa mu na poslednom mene zlomil. Mne sa zase v hlave akoby rozsvietila žiarovka a spomenula som si.

Edward sa hodnú chvíľu díval po miestnosti. Zrazu akoby si spomenul, čo vlastne chcel. Prstom poklepkal na obrovskú maľbu pred nami.

„Študoval v Taliansku a tam našiel ďalších ako on. Boli oveľa civilizovanejší a vzdelanejší ako tie prízraky z londýnskych kanálov.“

Dotkol sa oveľa pokojnejšej skupinke štyroch postáv namaľovaných v najvyššej lóži, ktoré sa nevzrušene pozerali na rozruch pod sebou. Pozorne som ich preskúmala, a keď som spoznala zlatovlasého muža, prekvapene som sa zasmiala.

„Solimenu veľmi inšpirovali Carlisleovi priatelia. Často ich maľoval ako bohov,“ zasmial sa Edward. „Aro, Marcus, Caius,“ povedal, keď mi ukazoval tých ďalších troch: dvaja boli čiernovlasý, jeden mal vlasy biele ako sneh. „Noční patróni umenia.“

„Čo sa s nimi stalo?“ dumala som nahlas a konček prsta mi ostal visieť asi centimeter od postáv na plátne.

„Sú stále tam.“ Pokrčil plecami. „Tak ako už bohviekoľko tisícročí. Carlisle s nimi zostal iba krátko, niekoľko desaťročí. Veľmi obdivoval ich zdvorilosť a ušľachtilosť, ale oni sa stále snažili vyliečiť ho z averzie voči ich ,prirodzenému zdroju potravy´, ako to nazývali. Snažili sa ho presvedčiť a on sa snažil presvedčiť ich, ale márne...“

Neviem prečo som si na to nespomenula skôr. Toľko by sa toho nemuselo stať. Nemuselo by sa stať nič z toho, čo sa udialo teraz. Nemusela by som plakať len preto, že ma zase niekto zradil. Nemusela by som pridať na zoznam mužov, ktorí ma nechali a zradili ďalšie meno, Adamove meno.

Na druhej strane, nebola by som ani tu. Nestretla by som moju lásku. Síce to nebolo pravé stretnutie ale... aj to som počítala.

Pozrela som sa Adamovi znovu do očí: „Ja viem, kto sú. Už som o nich počula. Ja však chcem, aby si mi povedal, čo to má spoločné s tebou. Čo to má spoločné s tým, čo vraveli tí dvaja pred chvíľou. Čo si mal na mysli keď vravel, že ma máš dostať do Volterri? Čo to, dokelu, je Volterra?“

Ak ste sa dočítali až sem, tak ste oficiálne prežili dvanástu kapitolu mojej poviedky PISBV. Ďakujem vám. Dúfam, že máte tuto poviedku radi a že sa vám páči. Ja ju mám osobne veľmi rada.

Za to, že ste na ňu museli čakať tak dlho, sa strašne ospravedlňujem. Mala som malinký problém, zasekla som sa. To však nie je všetko. Celkom reálne som premýšľala nad tým, že s písaním skončím. Ale našla sa jedna úžasná dievčina, ktorá ma doteraz nikdy neprestala podporovať v ničom, čo som začala a ja som dostala znovu chuť písať.

Dani, táto kapitola je hlavne tvoja.

Prosím, nechajte mi dole komentár, ak si myslíte, že mám asi pokračovať. Za každý jeden komentár, aj keď je v ňom len jeden smajlík, neskutočne ďakujem. Zahrieva ma to na srdiečku. :D :D

Autor: LiviaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Príbeh Isabelly Swan-Black-Volturi - 12. kapitola: