Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prečo? 1. kapitola - Pohľady

12.01.2011 (16:45) • NimueAliceVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 994×

Bella:

Neznášam to. Prečo to robia? Veď idem len prvýkrát do školy. Už toľkokrát (celkom štyrikrát) som nastupovala do školy. Zabočila som za roh. Išla som do kancelárie. Než som vošla dnu, chcela som vedieť, či je Renesme ešte stále za mnou. Často sa zdržala a prehodila s niekým pár slov. Obzrela som sa, síce som to vôbec nemusela, ale vyzeralo to ľudsky. Bola tam. Spolu sme vošli do kancelárie.

„Dobrý deň,“ ozval sa diplomatický hlas. Ten hlas patril žene stredného veku. Podľa menovky sa volala pani Cartrová.

„Dobrý... ehm my sme...“

„Slečny Swanové,“ doplnila ma.

„Áno,“ odpovedala som milo.

„Už sme vás očakávali. Takže vy asi budete Isabella a táto mladá slečna bude asi Renesme, všakže?“

„Volajte ma, prosím, Bella,“ povedala som jej.

„A mňa môžete volať Nessie,“ ozvala sa zpoza chrbta.

„Aha. Takže vy ste sesternice a rozhodli ste sa študovať tu u nás, v Portlande.“ Prikývla som. Musela som sa v duchu zasmiať, keď pani Cartrová povedala, že Nessie je moja sesternica. Keby len vedela, že je moja dcéra. A čo by povedala, že sa nachádza v miestnosti s upírom a poloupírom. Asi by zošalela.

„Takže, tu je váš rozvrh,“ povedala a vysvetlila nám, kde máme aké hodiny. Nakoniec sme sa na ňu milo usmiali a išli do tried. Renesme mala prvú hodinu angličtinu a ja dejepis. Ani jedna hodina spoločná. Dosť nás to mrzelo, ale možno na budúci rok  Otočila som sa a išla do triedy. Hodiny sa okolo mňa tak nejako míňali. Nakoniec odzvonilo a ja som sa mohla pobrať do jedálne na obed, ktorý aj tak jesť nebudem.

Renesme:

Zasa nová škola. Už moja tretia. Je to na nevydržanie. Našťastie, budem môcť po tejto škole konečne na vysokú. Práve kráčam na angličtinu. Na moju prvú hodinu na strednej škole v Portlande. Trieda sa nachádza úplné hore. A ja skoro meškám. Konečne som prišla do triedy. Učiteľ tam už bol, ale v triede ešte vždy vládol hluk. Hodina sa ešte nezačala. Vošla som do triedy rovno za učiteľom, aby mi podpísal nejaký papier.

„Aha, slečna... Renesme Swanová, vítam vás. Sadnite si tu, je to jediné voľné miesto.“ Obzrela som sa a pozrela sa na miesto, kam ukazoval. Bol to rad pri okne úplne vzadu. Super, aspoň budú mať všetci ťažšie zazerať na mňa. Aj na poloupíra som veľmi... očarujúca. Zobrala som si od učiteľa papier a ešte nejaký zoznam povinnej literatúry a išla si sadnúť do lavice. Mojou spolusediacou bolo malé, čiernovlasé dievča. Posadila som sa vedľa nej a milo som sa usmiala. Vtom mi úsmev zamrzol. Mojou spolusediacou bola malá, čiernovlasá upírka.

„Ahoj,“ pozdravila som ju nesmelo. Mama vždy vravela, aby som sa vyhýbala cudzím upírom. Tu sa to však nedalo.

„Ahoj,“ povedala, ale vôbec nie nesmelo. Tvárila sa veľmi divne. Akoby nedýchala. Áno, nedýchala. Asi preto, lebo tam bolo toľko ľudí. „Ako sa voláš?“ spýtala sa ma.

„Renesme Swanová,“ povedala som jej moje celé meno. „A ty?“ Touto otázkou som chcela odľahčiť situáciu. Chcela som, aby znova začala dýchať. Podarilo sa. Nadýchla sa a... A čakala so na odpoveď. Tá však neprišla. Namiesto toho sa moja spolusediaca ešte viac napla. Po ostatok  hodiny po mne stále zazerala. Zrazu zazvonilo a moja divná upíria spolužiačka vzletela z triedy tak rýchlo, že si to ani nik neuvedomil. Okrem mňa (samozrejme). No to zrejme nebol najlepší začiatok. Ale čo už. Pobrala som sa na ďalšiu hodinu. Tá je zemepis. Môj najobľúbenejší predmet. OK, takže trieda sa nachádza na prízemí. Rýchlo som zbehla po schodoch a ponáhľala som sa, aby som nezmeškala.

„Ááá slečna... Swanová. Rád vás spoznávam,“ povedal učiteľ, keď som podišla k jeho stolu.

„Dobrý,“ povedala som. Potom mi podpísal papier a poslal ma k voľnej lavici. Našťastie bola úplne prázdna. Takto deň pokračoval až do obedňajšej prestávky.

Cestou do jedálne som stretla mamu (aj keď nikto, okrem nás dvoch, to nevedel). Spolu sme potom vkročili do neveľkej jedálne a postavili sa do radu na jedlo. Obzerala som sa naokolo. V jedálni vládol školský ruch. Všade na okolo boli skupinky deciek, ktoré sa bavili o všetkom inom, len nie o škole. Zobrali sme si jedlo a odišli k jednému z prázdnych stolov. Vtom som si ich všimla. Prichádzali po dvoch. Upíri. Bolo medzi nimi aj to dievča z angličtiny. Išlo prvé a vedľa nej išiel asi osemnásť ročný chlapec - vlastne upír. Bolo vidieť, že spolu chodia. Za nimi išlo fakt pekné dievča. Stvorená dokonalosť. Och, keby som aj ja mala také vlasy. Vedľa nej išiel svalnatý upír. Bolo vidieť, že má rád zábavu. Ako posledný išiel upír s bronzovými vlasmi, len asi o dva odtiene svetlejšie ako boli tie moje. Až nato, že tie moje boli kučeravé. Všetci piati si sadli k stolu, bolo divné, že ten zrzek nikoho nemá. Skúmavo som sa na nich pozrela. Najprv na rodinu, a potom na to čiernovlasé dievča, čo sedelo so mnou na angline. Zrejme cítila môj pohľad, lebo sa pozrela presne na mňa. Odrazu sa v jej tvári zjavil zmätok. Druhým okom som uvidela, že mama sa otočila, aby uvidela kam sa pozerám. Zrazu zdvihli zrak všetci. Teraz sme sa pozerali jeden na druhého. Oni pozerali na nás so zhrozením a údivom, ja na nich so zmätkom a mama s pohŕdaním. Radšej som sklopila zrak. Vstala som a išla vysypať nenačaté jedlo. To isté spravila aj tá blonďavá upírka. Vyšla som von z jedálne a za mojím chrbtom sa ozvalo jednoduché:

„Počkaj.“ Vedela som, kto to je. Tá blondínka.

„Na čo?“ povedal som roztraseným hlasom.

Autor: NimueAliceVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prečo? 1. kapitola - Pohľady: