Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Prada, Chanel, AliC 6. kapitola

09.08.2010 (19:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1816×

6.kapitola

Alice

Mysle ľudí sa dajú ľahko oklamať.

Majú strach, ale z čoho?

Nik nevie presnú odpoveď,

Iba tápu v tme.

Možno to vieš...

Vieš odpoveď na otázku, ktorá ťa trápi...

Vieš, čo to je...

Máš na to odpoveď, no vyrieknuť ju je ako rozsudok...

Máš čas, pokým sa to nedozvedia... iba vtedy sa to dá uskutočniť...

V ľudskej nevedomosti je ten najväčší poklad...

Týchto pár riadkov mi celý deň lietalo po rozume. Boli... tak nejako povedomé.

To, čo sa stalo Belle, je strašné. Ona by nemala takto trpieť. Najskôr včerajšok, ale to som musela spraviť. Bol to jediný spôsob ako si to uvedomí. Nebudem to ľutovať, pretože nie je čo. No dnešok je hrozný. Kebyže ešte môžem niečo spraviť, už je to vykonané, no tu sa nedalo nič. Kvôli tomu malému som nič nevidela, až na tú zrážku. Muselo mať rovnakú zvláštnosť ako Bella. Toto jej nik neprial. Osud si nevyberá.

Teraz keď je taká zničená, bude dlho trvať kým sa z toho dostane. Edwarda to trápi, pretože aj on ju miluje. Nechcú si to priznať. Sú ako malé deti. Hrozné! Teraz ak jej to nepovie, tak z nej zostane troska...

Bell stojí na útesoch, ktoré s Edwardom navštívili. Začne vymenovávať mená svojej rodiny. Posledný je Edward a povie... Vykríkne, že ho miluje a potom sa rozbehne...

Tak toto nie. To nemôže. To nevie ako by nám to ublížilo? Po pár sekundách ku mne prišiel Edward.

„Bež!“ skríkla som na neho.

Všetko videl a už sa ponáhľal na to miesto. Nie je to celkom ďaleko, no než sa dostane dolu, to potrvá. Ja som hneď vyštartovala za rodinou a hlavne za Carlislom.

„Poďte! Bell... ona skočila...“ nedopovedala som a už všetci išli za mnou. Už podľa mojich slov vedeli, čo sa asi stalo. Nemala som čas a ani náladu im to všetko vysvetliť. Bella sa chcela zabiť. Taká hlúposť. Čo si myslí, že by to bolo fajn, ak by nás opustila? Tak to teda nie.

Edward

Akonáhle som to videl, išiel som za Alice. To musí byť nejaká hlúposť. Ona aby sa zabila? Nie, to nedopustím. To nemôže. Veď ja ju milujem, to ešte nepochopila? Viem, že čo sa stalo jej rodine je strašné, ale ona si zaslúži žiť. Asi je to riadna sebeckosť, ale musí žiť aspoň pre mňa. Ja ju nadovšetko milujem, tak nech mi toto nerobí.

Prišiel som k úzkemu chodníčku, ktorý viedol popri rieke. Bola dosť hlboká a aj dosť dravá. Nemohla by sa odtiaľ dostať. Prehľadával som rieku očami, nech ju zbadám. Nič som nevidel. Snáď nejdem neskoro! Zrazu sa na povrch vynorila hlava a lapala po dychu. Ihneď som skočil za ňou a plával, ako som len vedel. Bol som pri nej za pár sekúnd a už ju držal v náručí. Plával som na kraj, kde už čakala moja rodina. Bells, bola v bezvedomí a ledva dýchala. Jej srdce bilo veľmi slabo. Tá rieka bola studená a boh vie, čo sa tam ešte stalo. Emm a Jazz ju vytiahli z vody a ja som ich nasledoval. Carlisle ju zbežne prehliadol a už sme sa všetci hnali do hradu. Niesol som ju ako najvzácnejší poklad a pri tom jej šepkal do ucha.

„Bells, prosím, nemôžeš ma tu nechať. Milujem ťa a bez teba to tu neprežijem. Prosím, preber sa. Ty to zvládneš, len bojuj...“ šepkal som slová, ktoré mi vychádzali priamo z môjho mŕtveho srdca.

V hrade som bol neuveriteľnou rýchlosťou. Prešiel som do jej izby a položil na posteľ. Po chvíľke sa sem prihnali aj ostatný.

„Carlisle, čo je s ňou? Bude v poriadku, však,“ hyserčil som. Carlisle ma v myšlienkach upokojoval, že sa nič moc nestalo, iba, že je podchladená a nahltala sa vody. Žiadne vnútorné, alebo povrchové krvácania sa nekonali a ja som si veľmi oddýchol. Alice ju musela vidieť tesne pred skokom. Inak by sme tam boli skôr a jej sa nemuselo nič stať.

Všetci vyprázdnili miestnosť a ja som tam s ňou ostal sám. Samozrejme, že všetko počujú, ale je to otázka slušnosti. Ich myšlienky boli chaotické, upokojujúce a niektoré aj bolestné. Esme uvažovala nad tým, prečo to spravila. Ona ju pokladala a aj pokladá za svoju dcéru. Vie veľmi dobre, ako ju musela zasiahnuť smrť jej rodiny, no stále má ďalšiu. Nevie to pochopiť...

Vlastne, Bells sa správala ako Esme. Aj jej umrelo to dôležité v živote a chcela umrieť, no toto je iné. Ona má nás a my ju za žiadnych okolností nedáme.

Sedel som pri nej celý deň a pol a Carlisle ju chodil kontrolovať, či sa jej stav nezhoršil. Vo Volterre sa pripravovali na svadbu, tak musela Alice stále niečo robiť. Rose a Esme jej pomáhali. Nemohli len nečinne sedieť a nič nerobiť. Toto ich aspoň na chvíľku odohnalo od myšlienok.

Bolo niečo po štvrtej hodine poobede a jej viečka sa začali nadvihovať. Mal som neuveriteľnú radosť z toho, že už je hore. Snáď jej už bude dobre.

„Bells, Bells. Je ti dobre,“ prehováral som k nej tak, aby nebola vystrašená.

„Hm...“ zamrmlala a naše oči sa stretli. Ja som sa zakliesnil pohľadom do toto jej a nemohol som uniknúť. Myslel som, že sa v nich dokážem utopiť. Také krásne ako roztopená čokoláda, ktorá nemá dna. Strašne rád by som sa v nich topil donekonečna.

Počul som myšlienky z druhej izby.

Carlisle:

Mal by som ju ísť pozrieť, či sa jej naozaj nič nestalo.

Esme:

Bože, prečo to spravila? Ja ju beriem ako dcéru...

Rose:
Má pred sebou ešte dlhý život, načo si ho odopiera?!

Emmett:

To dievča je šialené!

Jasper:

Cítim tu bolesť. Z obidvoch, no aj lásku. Ja to už nevydržím.

Alice:

Konečne! Konečne! Bella a... Sakra! Grew up in a small town. And when the rain would fall down. I'd just stare out my window...(Pesnička)

Zasa niečo vie a nechce mi to povedať. Normálne.

„Carlisle,“ zavolal som potichu a on v momente stál pri posteli. Začal sa Bells vypytovať na nejaké veci. Či jej je dobre. Nebolí ju niečo. Až prišla otázka, čo sa stalo.

„Bells, nám to môžeš povedať. Ak nechceš byť ako my...“ zlomil sa mi hlas. Už tu stáli všetci, a čakali na jej vysvetlenie. Ona sa evidentne k ničomu nemala. Nevyšila z nej ani hláska.

Bella

Vnímala som ten najkrajší hlas na celej planéte. Myslela som, že som v nebi. To by vysvetľovalo ten hlas. No, bohužiaľ, viečka boli príliš ťažké na to, aby som ich otvorila. Snažila som sa, no nič. Čakala som kedy príde... vlastne čokoľvek. Nevedela som, čo sa stane. Stále som iba čakala. Čakala a čakala. Ten nádherný hlas stále niečo hovoril. Nerozumela som mu, no ten tón bol taký ľúbezný... Mohla by som ho počúvať celú večnosť...

Už ani neviem koľko času uplynulo, keď som náhle začala všetko cítiť. Na ľavej ruke som cítila menší chlad. Akoby mi na ňu fúkalo. Celé telo som mala ako z kameňa. Začala som pomaličky hýbať prstami na nohách a konečne otvorila oči. Na mňa sa pozeral anjel. Bol to môj anjel, ktorého nadovšetko milujem. Po chvíli hľadenia mu do očí zavolal Carlisla. Ten sa ma pýtal na všetko možné, až nastala tá hrozná otázka. Prečo? Prečo som to spravila? Či sa niečo nestalo. Moc sa mi nechcelo všetko vysvetľovať, no keď som zbadala tvár Esme a Rose, ihneď som zmäkla. Vlastne som im ani nemala nič–moc, čo vysvetľovať. Iba som im povedala o svojich pocitoch. Všetko, čo som cítila, čo som prežívala som im povedala. Esme sa skoro zrútila a Rose mala tiež na mále. Iba Alice sa stále usmievala ako slniečko. Zasa niečo vie. No, fajn.

„Ehm... Kde je Jazz?“ spýtala som sa neisto, pretože som nevedela, či to nie je nevhodná otázka. Vysvetľovania sa ujal anjel... teda Edward. Už mi naozaj preskakuje.

„No, vieš, on nemohol vydržať tie emócie. Strach, bolesť, smútok, lásk-“ zadrhol sa, no potom pokračoval, „všetko naraz. To nemohol vydržať. Dokonca, keď tu bol, tak som to cítil s ním. Nič príjemné,“ dopovedal, no mňa zarazila tá láska. Žeby ju zo mňa cítil. A kruci, tak to už potom Edward vie. Neisto som sa na neho pozrela, ale on sa usmieval tým jeho pokriveným úsmevom, ktorý tak milujem. Kebyže stojím, som na zemi a nohy sú roztopené. Hm... Som v tom až po uši. Musím niečo vymyslieť. Takto to ďalej nejde.

„Bell, ostaneš s nami?“ Ostýchavo sa ma spýtala Esme. Ešte stále mala na tvári tú smutnú masku, ktorú sa snažila nahradiť úsmevom.

„Ja neviem. Budem vám na príťaž. Peniaze mám, tak sa niekam presťahujem. Akonáhle to tu dokončíme. Vlastne ma musíte ešte premeniť. Hm... Tak po premene. Už vás viac nebudem otravovať,“ dopovedala som a Esme sa na mňa vrhla a objala ma.

„Ale ty nie si príťaž,“ vzlykla, „ty si moja dcéra, ktorú milujem. To mi nesmieš spraviť,“ vzlykala ďalej. Áno, je ako moja matka. Moja druhá matka, ktorú milujem. Ako som im to vlastne mohla spraviť? To nechápem. Všetkých ich milujem, toto sa nemalo stať.

„Prepáčte!“ vyriekla som a spustil sa vodopád sĺz. Akosi moc plačem. Stále som objímala Esme a pridala sa k nám Alice a potom aj Rose. Alice sa stále usmievala a mne už to liezlo na nervy. Chlapská časť tejto rodiny sa na nás iba usmievala, až na to, že Jazz tu nebol. Akonáhle som na to pomyslela, roztvorili sa dvere a do izby vkročil Jazz. Ako nás videl usmial sa od ucha k uchu. Snažila som sa to všetkým oplatiť, no akosi mi to nešlo. Moje telo bolo stále také skrehnuté, takže som musela spraviť iba nejaký šlkeb. Emm sa začal smiať a mne to spravilo ohromnú radosť. Okrem toho smútku ešte niečo dokážem.

„Tak všetci von. Bella si potrebuje odpočinúť,“ vyhlásil Carlisle. Všetci sa na jeho povel zdvihli, ale Edwardovi som to nemohla dovoliť. Potrebujem ho mať pri sebe.

„Edward... mohol by si...“ Pokynula som k sebe na posteľ. On sa narýchlo pozrel na Calrisla, ktorý mu kývol. Asi, či tu môže ostať. Neviem. Otočil sa a išiel ku mne. Počula som, ako sa dvere zaklapli a my sme ostali sami. Sadol si na posteľ, ktorá sa pod jeho telom zhupla a mierne zatriasla. Mne to prišlo vtipné, a tak som sa začala chechtať. On nechápal a hodil po mne obviňujúci pohľad. Ja som hneď sklapla a zadívala som sa mu do očí. Začala som sa v nich topiť a zrazu mi chýbal jeho hlas. Ten krásny hodvábny hlas ako najkrajšia zvonkohra.

„Prosím, rozprávaj niečo,“ povedala som hlasom, ktorý som nespoznávala. Bol hrubý a ešte mi ani nešlo dobre rozprávať. Bola to hrôza. Hanbila som sa čo i len znova na neho pozrieť. On je dokonalý a ja podpriemer. No fajn, Bella, máš to krásne vyhliadky na život – neživot.

„Čo by si chcela počuť?“ spýtal sa ma šibalsky. Ja som sa zamyslela a trocha sa posunula na kraj postele. Potľapkala som na miesto vedľa seba a on pochopil. Pomaly si ľahol vedľa mňa a ja som sa mu uložila na hrudi. Potichučky som vdychovala jeho vôňu, ktorá ma omámila natoľko, že som ani nepočula, čo hovoril. Začínala som upadať do ríše snov. Tep som mala ustálený a dych plytký a nevnímala som nič, okrem jeho hlasu. Všetko splývalo dokopy, až na tri krásne slová.

„Milujem ťa, Bells,“ povedal veľmi potichu, no počula som to. Srdce začalo šprintovať o život a Edward sa napol. Myslím, že si uvedomil, že som nespala. Ale ako ma môže milovať, veď je to blbosť.

Jasper

Musel som odtiaľ vypadnúť. Všetok ten stres, bolesť, strach a láska. Všetko sa to miešalo a ja som to už nezniesol. Musel som odísť. Zabehol som si do lesa na lov. Iba niečo malé a znova som sa vrátil. Práve včas. Bella sa prebrala a už vyzerala omnoho lepšie. Všetci sme sa vytratili z jej izby až na Edwarda, ktorého tam chcela. Sadli sme si na pohovky a ja som cítil všetku tú lásku, ktorú k sebe chovajú. Bol tam aj náznak pochybností a nesmelosti, no stále tam láska prevládala. Takto už to je odkedy začala pracovať s mojou milovanou. Alice sa mi teraz vrtela na náručí. Z nej som cítil iba ohromnú radosť. Vedel som, čo ju tak potešilo. Nemusela mi to ani hovoriť. Oni dvaja. To bol ten dôvod.

Zrazu som zacítil z vedľajšej izby vlnu obdivu a odhodlanosti. Potom som počul slabé „Milujem ťa, Bells“ a následné udivenie. A je to tu. Bella ešte nespala, ako si to myslel Edward. To je super! Bože, už som ako Alice. Natešený zo všetkého, čo sa stane...

Bella

Pomaličky, ale naozaj pomaly som zodvihla hlavu v snahe zachytiť nejaké slová, ktoré by naznačovali, že sa mi to iba snívalo, alebo blúznim. To by bolo tiež možné, pretože, čo som zažila pred pár... ehm, hodinami? To je jedno! Čo sa stalo môže mať aj následky, ako tieto. Asi som naozaj blázon, ale čo sa stane, ak sa zo mňa stane upír. Vyprchá to alebo sa to ešte znásobí. Vraveli, že sa im ich talenty znásobili. No fajn, takže ja bude nejaký pošahaný blázon, ktorý ani nevie kto je.

Zrazu som pocítila neuveriteľné nutkanie pozrieť sa Edwadovi do tváre a zistiť, či to myslel vážne, alebo sa mi iba snívalo. Nedokázala som to premôcť, tak som sa jemne zaklonila a pozrela sa na jeho anjelskú tvár. Bol zadívaný na stenu pred sebou. Som si však istá, že on bol totálne mimo. Nevedela som, čo robiť. Podľa jeho chovania by som povedala, že sa mi to nezdalo, ale nie som si istá... Stále som  na neho hľadela a musela som mať ústa otvorené, pretože aj keď bol mimo, tak bol neskutočne krásny. V sekunde sa však prebral a pozrel na mňa. Zrejme mu to prišlo vtipné, pretože mu začali cukať kútiky úst. Samozrejme, som mu musela tiež poskytnúť moje červenanie, ktoré naberalo na intenzite. Odhodlala som sa spýtať sa na tie moje halucinácie. Či sa mi to nezdalo.

„Čo si to hovoril?“ spýtala som sa nesmelo.

Predposledná kapitola!:P

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Prada, Chanel, AliC 6. kapitola: