Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pozor, je tehotná! - 8. kapitola

31.05.2012 (19:15) • TeenStar, Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 4803×

8. kapitola

Bella

Už dobrých pár hodín sme s Edwardom riešili príliš závažnú tému na to, aby sa jeden z nás jednoducho vzdal. Teda, naozaj si nemyslím, že Edwardovi skutočne záleží na tom, či tie dupačky budú žlté alebo modré, mám len pocit, že proste túži vyhrať. Nado mnou. Hej, ja viem, v tomto jednoducho šancu nemá, ale snaží sa naozaj obdivuhodne, to musím uznať.

„Žlté," zasičala som pomedzi zaťaté zuby a mierne ťarbavou chôdzou sa dovliekla až ku gauču, na ktorý som sa okamžite pohodlne rozvalila.

„Modré," reagoval Edward okamžite a ja som nad tým automaticky pretočila očami. On si proste nedá povedať...

„Žlté," mlela som si ďalej svoje a prstami prechádzala po koženej látke, stopercente rozhodnutá si nájsť ovládač, ktorý by jediným kliknutím prehlušil moje živé rádio menom Edward.

„Modré." S víťazoslávnym úsmevom na perách sa na mňa uškrnul a zo stolíka si zobral ovládač. Určite tušil, že práve to je tá vec, ktorú som v tejto chvíli hľadala. Ach jo...

„Žlté." Nahla som sa za Edwardom a ruky dvíhala do vzduchu, snažiac sa ten prekliaty ovládač konečne dostať k sebe. Bohužiaľ, neúspešne.

„Modré."

„Žlté."

„Modré," nasral sa.

„Žlté." Aj ja som sa nasrala.

„Modré." Diaľkový ovládač vydvihol ešte vyššie, no úsmev sa z jeho tváre vytratil už pred pár sekundami. Naozaj bol pekne nasratý.

„Vravím ti, že žlté," zavrčala som naňho a pritisla sa k jeho hrudi, aby bola moja šanca dostať ovládač ešte vyššia. Takmer okamžite som spozorovala, ako jeho pohľad zmäkol. Karamelovým pohľadom skenoval moju tvár, mala som pocit, že zreničkami prechádza po každom centimetri mojej duše. V mysli som si už pomaličky začínala nacvičovať choreografiu oslávneho tanca, aj keď mi bolo úplne jasné, že sme ešte určite neskončili.

„Modré." Jeho pery sa jemne pootvorili... A moje boli tak prekliato blízko.

„Žlté."

Opäť ten pohľad až kdesi hlboko do môjho vnútra, z ktorého sa mi triasli kolená a potili dlane. Taký intenzívny...

„A čo tak kompromis?" navrhol a ja som bezmyšlienkovito prikývla. Zaškeril sa. Ale len na chvíľu... Potom sa opäť tak nádherne usmial, až som si nevedela spomenúť, či som ten koláč z rúry vytiahla alebo nie. „Takže čo? Žlté alebo modré?" Sakra!

Zamyslela som sa. Hm... Je naozaj ťažké premýšľať nad farbami, keď sa práve týčite nad tým najkrajším stvorením na svete. Čiže som vlastne ani nerozmýšľala.

„Zmiešaním žltej a modrej vznikne zelená, však?" spýtala som sa ho po chvíli. So sladkým úsmevom mi na to prikývol. Veď vravím, že som nerozmýšľala.

„Tak potom zelené. Áno, tie budú perfektné," povedala som rozhodne, ruky si obmotala okolo jeho krku a sklonila sa nad jeho dokonalú tvár.

„Súhlasím," vydýchol mi do úst, svoje pery pritisol na tie moje a nežne ma pobozkal. Hm, to nerozmýšľanie sa niekedy aj oplatí...

A práve v tej chvíli som do brucha dostala ten najsilnejší kopanec na svete, akurát, že z opačnej strany, od môjho maličkého bábätka. Auč. Tak to nakoniec ani nebude ten hokejista, ale rovno nejaký boxer alebo čo.

***

Edward

Nenávidel som, že Belle nemôžem ani len na zlomok sekundy vidieť do myšlienok. A počas jej tehotenstva to bolo ešte omnoho horšie... Bol som z toho frustrovaný, a to poriadne.

A práve to bol jeden z dôvodov, prečo som v tejto chvíli sedel za volantom svojho auta a mieril si to k domu Swanovcov. Konečne som mal aspoň aký-taký plán, pri ktorom by si mohla oddýchnuť. A bábätko taktiež. No a tak trošku možno aj ja.

Len čo som odbočil k bielemu domčeku, zbadal som, ako si Bella aj s neveľkou cestovnou taškou podupkáva pri dverách a nedočkavo ma čaká. Šmykom som zabrzdil a pomohol svojej láske nasadnúť na miesto spolujazda. V očiach farby tej najsladšej čokolády sa topilo nespočetné množstvo tých najkrajších hviezd. Opatrne som sa k nej sklonil a pobozkal ju. Usmiala sa a šťastne sa na sedadle pomrvila.

Ešte vôbec netušila, kde, ako dlho a za akých podmienok sa náš tajný výlet bude odohrávať, no bol som si stopercentne istý, že je už šťastím celá bez seba. Aj ja som bol.

Cestovali sme naozaj dlho a ja som videl, ako Bellina hlava pomaličky klesá smerom k oknu. Avšak v momente, keď sa jej vlasy dotkli tej presklennej plochy, ľaknutím nadskočila a pár sekúnd bola opäť dokonalo čulá. A to sa neustále opakovalo... Prvých párkrát mi to prišlo aj celkom vtipné, až som skoro neovládol svoje kútiky úst, ktoré sa mi neustále dvíhali do úsmevu, no keď takto zmätene podskočila už asi po dvadsiatykrát, nežne som ju pohladil po vlasoch a stiahol si jej hlavu na svoje rameno. Chcel som, aby sa poriadne vyspala.

Keď sme došli až nášmu miestu činu, Bella sa už nemotorne vrtela a ospalo si pretierala oči chrbtom ruky. Práve svitalo a ja som si bol istý, že neexistuje lepší čas na náš príchod.

Pomaličky sme vyložili všetku našu batožinu do drevenej chatky neďaleko pláže a hneď na to sme sa vybrali jej smerom. Bellinu ruku som pevne zvieral v tej svojej.

„Kam to ideme?" opýtala sa ma po chvíli ticha. Zaškeril som sa.

„Uvidíš. Neboj sa, za chvíľku sme tam." A naozaj sa pred nami o malú chvíľku rozprestrela odľahlá pláž s tonami zlatistého piesku, na ktorý dorážali svieže morské vlny. Kútikom oka som sledoval, ako Bella nasala túto úžasnú vôňu po dúškoch do pľúc, v očiach jej žiaril od radosti ohňostroj farieb.

„A to vôbec nie je všetko," šepol som tajomne a ona mi ako na povel stisla ruku ešte pevnejšie a otočila sa tvárou ku mne.

„Ako to, že to nie je všetko?" opýtala sa ma s neveriackým výrazom v tvári a prešľapla z pravej nohy na ľavú.

„Len sa pozri na toto," ukazovák som namieril na starý a malý kolotoč, ktorý sa nachádzal len niekoľko stoviek metrov od nás. Bella ešte ani nestihla od prekvapenia otvoriť ústa dokorán a ja som ju už viedol k do kruhu zoradeným koníkom, na ktorých sa už začali objavovať stopy hrdze, no aj tak tvorili ešte celkom schopnú napodobeninu kolotoča.

Bella sa mi ako malé dieťa vytrhla spod paže a rozutekala sa priamo k nemu. Jedného z tých pár koníkov si vyvolila a okamžite si naň sadla. Zohla sa k nemu a zozadu ho pevne objala rukami.

„Je tu nádherne," vydýchla, keď som k nej pomalou chôdzou došiel a dlaňou jej prešiel po celej dĺžke stehna. Z kopy trávy, ktorá už pomaličky obopínala celý kolotoč, si vytiahla jedno dlhé steblo trávy a jemne mi ním prešla po pere.

„Odkiaľ o tomto mieste vieš?" vyzvedala a neustále sa pri tom škerila. „Vieš, nezdá sa, že by bolo nejako svetovo známe."

„Vyrastal som tu," mrkol som na ňu a ona na moju odpoveď zareagovala nechápavo zodvihnutým obočím.

„Vieš, som poloupír. A keď Esme otehotnela, tak sa spolu s Carlisleom presťahovali tu. Kedysi tu bolo maličké mestečko s pár stovkami ľudí, no dnes sa tu nachádza len táto pláž, nebýva tu už vôbec nikto. No a keď som mal osem rokov, do mesta prišli kolotočiari. Jeden z nich vlastnil presne tento," pozrel som sa na koníka, na ktorom Bella sedela a pokračoval ďalej, „ten muž bol už naozaj starý. A smutný. Kedysi chodil s týmto kolotočom po mestách aj so svojím malým synčekom, no potom, čo jeho syn zomrel, nemal už viac chuť venovať sa tejto práci. Priveľmi to bolelo. Ja som si však tento kolotoč veľmi obľúbil a chodil som tu každý deň, počas ktorých mi rozprával rôzne príbehy o sebe, o jeho žene a ich malom synčekovi menom John, o tom, ako ich oboch postihla veľmi vážna choroba a zomreli.

Bol som pri ňom naozaj často a veľmi dobre som vedel, že si ma obľúbil. Aj ja jeho, samozrejme. Predtým, než zomrel aj on, mi tento kolotoč nechal. Bol som jeho posledným blízkym človekom. Odvtedy som pri tomto kolotoči trávil naozaj veľmi veľa času."

Bella sa na mňa dívala s ťažkými slzami v očiach a ja som sa rýchlo usmial. Nechcel som, aby bola smutná.

„To mi je tak ľúto," vzlykla, vyskočila z koníka a zavesila sa mi okolo krku. „Naozaj veľmi, veľmi, veľmi ľúto." Cítil som, ako sa mi jej lesklé slzy vsakujú do šedého trička, zatiaľ čo som ju chlácholil.

„Láska, to už bolo naozaj dávno, je to za mnou, nemusíš sa báť." Mierne som ju od seba odtiahol, aby som sa jej mohol pozrieť do očí a končekmi prstov jej z brady zotrel stopy sĺz. Na lícach však ešte stále mala lesklé cestičky.

„Naozaj?" Prikývol som a opäť ju pevne objal. Veľmi dobre som si však uvedomoval, ako sa stále trasie a bojí sa o mňa. Ale to som predsa nechcel! Musel som vymyslieť niečo, čím ju rozveselím... Aspoň trochu.

„Bella, vidíš to?" prekvapene som otvoril ústa a ukázal na miestečko za ňou.

„Čo?" otočila sa presne tým smerom, ktorým som ukázal, zatiaľ čo ja som sa zohol k zemi a vzal z nej za dlaň piesku. Pomaličky som jej ho začal sypať do hustých vlasov, ktoré na rannom slnkom hádzali čerešňové odlesky.

„Ty idiot!" Rukou ma buchla do hrude a sekundu na mňa len nemo zazerala. Aj ja som na ňu hľadel bez jediného mihnutia oka, nevedel som totiž, akú reakciu od nej môžem očakávať. „Veď ja ti ešte ukážem," aj ona sa zohla k piesku a trochu si ho nabrala do rúk. Vedel som, že je možnosť výbuchu zažehnaná a tak som sa od nej pomaly rozbehol smerom k moru.

„No tak, Cullen, teraz neber nohy na ramená!" kričala za mnou so smiechom a spolu s tou troškou piesku utekala za mnou. Párkrát som aj spomalil a dovolil Belle, aby sa pri jej hode obtrel piesok aspoň o moje tričko (na vlasy som si dával sakramentsky pozor!).

Aj ja som sa neustále zohýňal k zemi a bral si nové a nové dávky, nesmel som sa predsa nechať zahanbiť. Keď som však videl, ako ju ten beh začína namáhať, spomalil som na úplne minimum. To tá potvorka okamžite využila a zozadu sa mi ovesila o putko jeansov.

„A mám ťa," povedala víťazoslávne a ďalej ostávala zavesená na mojich nohaviciach. Ja som však nemienil zastaviť úplne, a tak za sebou Bella nechávala dve obrovsky stopy od nôh zarytých do hebkého piesku.

„Ale no tak, Edward, to už vážne stačí, mne sa viac už nechce!" vzdychla si a silno ma potiahla, aby tým význam svojich slov ešte viac potvrdila. Zastavil som.

„A čo potom chceš robiť?" opýtal som sa jej s lišiackým úsmevom na perách a otočil som sa k nej.

Okamžite mi skočila do náručia a ja som sa váhou jej tela nechal zvaliť na zem. Ležala na mne a chvíľu sa len roztomilo usmievala. Potom si však okolo seba začala zhŕňať piesok a pchať mi ho do vlasov. Inokedy by som určite protestoval, ale keď som videl ten úškrn na jej tvári, nedokázal som ani prehovoriť.

Potom si piesok vzala do dlaní, odhrnula mi tričko z brucha a tenkými prúdmi mi ho spúšťala na pokožku. Keď jej už v rukách nezostalo ani jedno jediné zrnko, prstami mi do tej pieskovej pyramídy pri mojom pupku začala kresliť všelijaké kolečká. Jemne mi bruškami prstov prechádzala po tele a nohami, ktorými ma pevne zakliesnila, začala drážiť všetko, čo sa len dalo.

Po chvíli som to už vážne nevydržal, chytil ju za ramená a tentokrát sa položil ja na ňu. Zachichotala sa.

„Zničil si moje umelecké dielo," zafňukala naoko smutne, mysliac na tie jej hieroglify, ktoré po mne kreslila, a potom sa žiarivo usmiala. Zasmial som sa.

„Hm, to ma asi niečo bude stáť," narážal som na všetky tie veci, ktorý by sa na tejto pláži dali robiť.

Prikývla. „Tak to teda bude," povedala a do pootvorených úst mi napchala plnú hrsť piesku.

Okamžite som ho všetok vypľul a znechutene sa zaškeril. „Dobre vieš, že toto som na mysli nemal."

„Veď práve." A začala mi rozopínať gombík na nohaviciach...

Ja viem, že mi to opäť tak nekonečne trvalo, no znova sa musím vyhovoriť na tie všetky skúšky, ktoré práve mám. Naozaj tieto týždne nestíham spájať školu s písaním, pretože na obe mi treba naozaj dosť veľa času. ): Prepáčte.

Snáď vám ale ako náhrada stačila táto, na mňa naozaj až extrémne dlhá, kapitola a dúfam, že sa vám aspoň máličko páčila. (:

Opäť vám všetkým veľmi pekne ďakujeme za komentáre, ste jednoducho najlepší!

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), Forevergirl, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pozor, je tehotná! - 8. kapitola: