Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Povedz mi pravdu! - 2. kapitola

30.03.2012 (18:45) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 3450×

2. kapitola

Bella sa viezla pokojnými forskými ulicami a podľa pokynov pána šerifa hľadala dom, ktorý sa stane jej domovom. Keď sa jej Edward spýtal, čo je na adrese, ktorú mu povedala, chvíľu so svojou odpoveďou zaváhala. Nakoniec však povedala pravdu. Jej nový domov. Aj keď len na istý čas. Dôvodom jej príchodu do Forks bola dovolenka.

Pracovala ako novinárka pre denník The San Francisco Universe a všimla si, že jej články už nie sú také, aké bývali voľakedy. Keby si to však bola všimla len ona, nič by sa nestalo. Lenže nemala to šťastie, že by si svoju chýbajúcu inšpiráciu v článkoch všimla len jej maličkosť. Nanešťastie aj jej šéf prestával byť spokojný s jej prácou, preto jej navrhol, aby si dala prestávku. Vraj stále pracuje a už nemá nápady.

Vtedy jej napadlo, že by jej možno pomohla zmena prostredia a navrhol jej, aby sa na istý čas presťahovala. Belle sa zo začiatku táto možnosť veľmi nepozdávala, ale čím viac nad tým premýšľala, tým viac sa jej ten nápad začal páčiť. Začala uvažovať o tom, kam by rada šla. Nebolo to však také jednoduché, pretože nehľadala klasické, nudné slnečné miesto, kde by mohla ležať celý deň vyvalená na slnku a večer by sa šla zabaviť do nejakého baru. Nie, ona hľadala niečo iné. Nejaké miesto, kde by mohla prísť na nejaký fakt skvelý nápad, ktorý by potom spracovala do článku.

Po dlhšom pátraní po internete, našla jedno miesto, ktoré jej padlo do oka. Forks. Väčšina ľudí by si povedala: „Ach, panebože, nudný Forks. Malé, zabudnuté mesto niekde vo Washingtone. Čím by sa tak mohla tam inšpirovať? 

Belle však toto mieste prišlo ohromne zaujímavé. Veď predsa, nachádzajú sa tam hory, lesy... Ktovie, či práve tam nenájde nejakých mimozemšťanov, ktorí by sa s ňou radi odfotili. A perfektný článok by bol na svete. Dobre, musela uznať, že výskyt mimozemšťanov bol nepravdepodobný, ale možno sa tam nájde niečo iné... A taktiež to brala z tej pozitívnej stránky. Aj keby tu na nič neprišla, aspoň si dokonale oddýchne. Dážď jej nikdy neprekážal. Slnka už mala zo San Francisca aj tak po krk.

Bella sa dostala na ulicu, ktorú hľadala, a spomalila. Zo zaroseného okienka začala prehľadávať obe strany ulice a hľadala svoj dom. Bohužiaľ, žiadna taká adresa tu nebola. Nahnevane pokrútila hlavou a chcela to otočiť smerom na policajnú stanicu a tomu neučesanému pánovi povedať, že je skutočne rada, že ho mohla potešiť tým, že jej nadiktoval zlú adresu a dobre sa na nej zabavil, keď si odrazu všimla, že na konci ulice je predsa len ešte nejaký dom. Pomaly sa k nemu odviezla a skoro jej spadla sánka. Dobre, nie skoro, ale spadla.

Dom, ktorý sa pred ňou rozprestieral, nemal nič spoločné s tým, čo bolo na obrázku. Realitný maklér jej ukazoval krásny, biely dom, s obrovským balkónom a terasou, z ktorej sa dalo prejsť do bazéna. Vtedy sa nezaoberala tým, či tu vôbec bude počasie na kúpanie, ale bolo jej to jedno.

Vyhrabala z kabelky papierik s adresou, aby si ju ešte raz, pre istotu, prečítala. Bohužiaľ, bol to tento dom. Mala neskutočnú chuť sa vrátiť do San Francisca a vynadať tomu nafúkanému, blonďavému maklérovi! Nahlas si odfrkla. Ona je tu všetkým na smiech. Nakoniec to vzdala, zaparkovala na príjazdovej ceste a z kabelky vytiahla kľúč od „paláca“.

Robilo jej trošku problém odomknúť, ale nakoniec sa jej to podarilo. Hneď ako vstúpila dnu, si musela kýchnuť. Bože, tu je ale prachu, pomyslela si Bella a povzdychla si, keď si spomenula, že ona bude tá, čo bude musieť celý dom kompletne poupratovať.

S malou nádejou, že sa to zlepší, kráčala po miestnostiach, ale márne. Všetko bolo staré a napoly rozpadnuté. V kuchyni boli dokonca vypadnuté dvierka z linky. Ale aspoň, že sa tu nachádzala chladnička... A sporák.

Vyšla z kuchyne a dostala sa, asi, do obývačky. Bol tam starý gauč, ktorý však nevyzeral až tak hrozne, a polička na knihy. Na oknách viseli nevkusné závesy a Bella si povedala, že ich odtiaľ neskôr strhne. Na zemi bola položená koža z medveďa. Och, panebože.

Nakoniec vyšla pomaly po schodoch – dúfala, že tie sa pod jej váhou nezrútia – a dostala sa na poschodie. Na chodbe uvidela troje dverí. Vošla do prvých a dostala sa do kúpeľne. Nachádzal sa v nej záchod, umývadlo a sprchovací kút. Ako na internáte, napadlo Belle.

Zatvorila dvere a vošla do ďalšej miestnosti, ktorá vyzerala ako pracovňa. Nachádzal sa tam stôl a predpotopný počítač, ktorý Bella rozhodne nemá v pláne nikdy zapnúť. Bola vďačná, že si so sebou vzala notebook.

A už jej zostávala len posledná izba. Otvorila dvere a vydedukovala, že to, kde sa nachádza, je spálňa. Prekvapilo ju, keď zbadala, že posteľ je v celkom dobrom stave. To nečakala. Ďalej spozorovala šatník, veľké zrkadlo a malú truhlicu. Takú, kde sa môže dať nejaké oblečenie, alebo knihy. Rozhodla sa, že sa pozrie, čo sa nachádza v šatníku. Otvorila ho a skríkla. Vyletel na ňu netopier. S krikom vybehla z miestnosti a utekala k autu. Rýchlo nastúpila a zamkla sa v ňom. Srdce jej bilo ako o život a rozmýšľala, čo spraví.

Neprichádzalo do úvahy, aby tam tie netopiere zostali. Pokiaľ tam budú, ona už dovnútra nevkročí. Uvedomila si, že tam ani nemôže spať. Bude sa musieť poobzerať po nejakom hoteli. S tými netopiermi však bude musieť niečo urobiť. Lenže, od koho by si mohla vyžiadať pomoc, keď tu nikoho nepozná?

Bella vložila kľúč do zapaľovania a rozhodla sa, že sa ešte autom prejde po meste. Hádam jej niečo napadne.

V centre mesta sa nenachádzalo dokopy nič. Zahliadla len nejaký supermarket, kaderníctvo a banku. Povzdychla si. No, tu jej asi pomoc s netopiermi nebudú vedieť poskytnúť.

Nakoniec zašla do miestneho pohostinstva. Teda, lepšie povedané, do krčmy. Nikdy nevyhľadávala takéto „podniky“, ale momentálne nemala na výber. Bola aj hladná a skutočne nemala náladu sa vrátiť do toho „strašidelného“ domu.

„Dobrý deň,“ pozdravila ženu za pultom. Tá sa na ňu pozrela a od hlavy až po päty si ju premerala. Bella sa necítila príjemne.

„Dobrý,“ odvetila Maggie, keď si túto zvláštnu ženu premerala. Ešte ju tu nevidela.

„Čo si dáte?“

„Kolu a cheeseburger,“ odvetila Bella s úsmevom. Maggie prikývla a objednávku zakričala do kuchyne, kuchárovi Johnovi. Keď Bella zaplatila, odobrala sa posadiť do rohu miestnosti.

Pozorovala ľudí okolo a všimla si, že všetci na ňu čumia. Snažila sa nevšímať si ich, ale vždy, keď zodvihla pohľad od stola a na niekoho sa tiež pozrela, podozrivo rýchlo všetci sklopili hlavy. Mierne pokrútila hlavou a vytiahla si z kabelky časopis, ktorý si kúpila ešte v San Franciscu. O chvíľu jej už Maggie priniesla na stôl jej objednávku a popriala jej dobrú chuť.

Bella jej poďakovala a pustila sa do jedla. Musela uznať, že to nebolo najlepšie, čo kedy jedla, ale povedala si, že to mohlo byť aj horšie.

„Ó, dobrý deň, pán šerif,“ začula Bella Maggiin hlas a rýchlo zodvihla hlavu. Videla, že pri pulte stojí Edward Cullen, pretože tie jeho neučesané vlasy jej okamžite vrazili do očí. Srdce sa jej rozbúchalo. Ani nevedela prečo. Žeby to bolo preto, lebo ju vždy priťahovali uniformy na mužoch? Alebo to bolo niečím iným? Nevedela. Odvrátila pohľad a snažila sa byť nenápadná, ale hlavne nedať na sebe nič vedieť.

„Dobrý deň,“ počula ho odvetiť. Ani si neuvedomila, že má taký krásny zamatový hlas. Len teraz, ako sa poriadne započúvala, si to všimla. Bella! Nad čím to, prosím ťa, premýšľaš? Nezaprisahala si sa náhodou, že sa na mužov, minimálne, na nasledujúcich päť rokov vykašleš? Zamyslela sa Bella a usúdila, že ten hlások v jej hlave, mal pravdu. Po tom, čo zažila, dospela k názoru, že mužov ku šťastiu nepotrebuje. Sú len na príťaž. Stále chcú niečo jesť, treba im prať, žehliť a večer chcú stále pozerať nudný futbal a keď manželka frfle, ešte ona je na vine.

Lenže prečo Bella, aj napriek tomu poznaniu, nevedela prestať na Edwarda myslieť. Bože, veď ho pozná len pár mizerných hodín. Parkerová, upokoj svoje hormóny! nakázala si.

Kým premýšľala nad týmito vecami, ani nepostrehla, že ju Edward Cullen pozoruje. Musel si priznať, že sa mu páčila. Napriek tomu, že pôsobila ako nejaká rozmaznaná panička z veľkomesta, mal dojem, že je na nej niečo nezvyčajné. Ale musel si priznať, že šlo hlavne o to telo.

Mala útlu, nižšiu postavu a Edward si začal predstavovať, aké by to bolo, keby si ju mohol podržať v náručí. Keby sa mohol dotýkať jej hodvábnych vlasov a bozkávať ju. Cullen, ty nie si normálny! Šibe ti? Už ti asi chýba tá krv, mal by si zájsť na lov! kričal na seba v duchu. Nemohol pochopiť, ako sa mu mohla táto žena tak rýchlo dostať pod kožu. Usúdil, že to bude asi nedostatkom sexu. Áno, určite to bude tým.

„Dobrý deň, pani Parkerová,“ vyšlo mu z úst, ani nevedel ako. Až vtedy si uvedomil, že stojí pri jej stole. Bella sa naňho prekvapene pozrela.

„Dobrý, pán šerif,“ zaškerila sa. „Čo tam tak postávate, pokojne sa posaďte.“ Ukázala na voľnú stoličku oproti nej.

„Vďaka,“ odvetil a prisadol si. Bella sa rozpačito usmiala. Začala premýšľať, či urobila dobre, keď ho pozvala, nech si k nej prisadne. Až neskôr si totižto uvedomila, že nemá absolútne poňatia, o čom sa s ním bude môcť baviť. Nastalo trápne ticho, ktoré, našťastie, prerušil on.

„Tak, ako sa vám tu zatiaľ páči?“

Bella pokrčila plecami. „Ujde to,“ zaklamala. Nechcelo sa jej vysvetľovať, aký je ten dom strašný a že má v spálni netopiere. Ešte by ju vysmial.

„Nevyzeráte príliš nadšene. A keď to tak sledujem, nemôže to byť bohviečo, keď ešte neprešli ani dve hodiny odvtedy, čo sme sa videli naposledy a vy už sedíte tu,“ zasmial sa, pričom sa Bella začervenala. Nakoniec usúdila, že ju prekukol a rozhodla sa povedať pravdu. Tento chlap musí byť ohromne všímavý.

„Máte pravdu,“ pripustila, „ten dom nie je práve taký, aký som očakávala.“

Edward sa zasmial. Bola proste taká rozkošná s tými červenými lícami. „Vlastne som bol už hneď prekvapený, keď ste mi povedali o akú adresu sa jedná. Vedel som, čo je to za dom a prišlo mi zvláštne, keď žena ako vy povedala, že sa tam sťahuje. To nie je dom pre vás.“

„Nuž, teraz som to už zistila, ale čo už.“ Bella sklopila pohľad a premýšľala, či by mu o tých netopieroch skutočne nemala povedať. Možno pozná niekoho, kto by jej s nimi vedel pomôcť.

„Ehm... Viete, potrebovala by som nejakú pomoc,“ povedala nesmelo. Na to, že pracovala ako novinárka, bola vždy nesmierne plachá a hanblivá. Lenže za to ona nemohla. Jednoducho to už bolo v jej povahe.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa Edward, keď videl, že Bella nedopovedala. Ešte chvíľu videl, že zaváha, ale nakoniec pokračovala:

„No, viete, mám taký malý problém. V spálni som objavila netopiere a neviem, čo mám s nimi robiť.“ Hrýzla si peru a Edward mal čo robiť, aby sa znova nerozosmial. Takže netopiere tvrdí.

„Mali by ste si nájsť nejakého mladíka, ktorý sa vám o to postará. Som si istý, že sa tu niekto nájde, kto by bol taký ochotný.“

„Hej, lenže ja tu nikoho nepoznám, a preto by som sa chcela spýtať, či by ste mi nevedeli dať na niekoho číslo,“ zamrmlala Bella.

„Jasné, popýtam sa po niekom,“ odvetil Edward a vedel, že je to lož. Pretože, on sa nebude musieť nikoho nič pýtať. „Akciu netopier“ pôjde vyriešiť sám.

3. kapitola

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Povedz mi pravdu! - 2. kapitola: