Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posol smrti - 4. kapitola: Tréning

29.08.2011 (07:30) • kayla04 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 946×

Ako sme vchádzali do nejakej komory, Aro ma držal za ruku a premýšľala som, prečo vlastne Arovi verím. Prečo za ním idem a počúvam jeho nariadenia?

„Bella, nemusíš mať žiadne pochybnosti. Neublížime ti. Patríš do našej rodiny." Keď vyslovil slovo rodina, doslova preglgol. Vyzeral, že jeho monológ bude pokračovať, no akoby stratil reč.

Patrím do ich rodiny? To je nejaké čudné.

„Tu sú pre teba pripravené šaty, ktoré budeš nosiť, plášť a topánky. Veci šité špeciálne pre teba, takže by ti mali sedieť. Počkám za dverami, aby si sa mohla prezliecť," dopovedal a odišiel za dvere.

Opatrne, akoby sa mali ísť rozpadnúť, som chytila hodvábne šaty do rúk a obliekla som si ich. Boli nádherné. Voľne mi siahali tesne nad kolená a pás som mala stiahnutý, no netlačil ma. Otočila som sa, aby som sa videla v zrkadle.

Tmavo čierne šaty vytvárali desivý, no úžasný kontrast s mojou alabastrovou farbou pokožky. Keď som zobrala plášť, niečo z neho spadlo. Bol to prívesok. Taký, aký mali aj ostatní v tomto hrade. Dala som si ho na krk, vyšla som z izby a obzerala som sa, kde je Aro. Otáčala som sa, aby som ho našla, no on nikde.

„Fascinujúce!" ozvalo sa zrazu spoza mňa.

Otočila som sa, aby som sa Arovi predviedla.

„Dokonalé!" S údivom ma pozoroval a rukou mi pokynul, aby som ho nasledovala.

Keď sme vošli do obrovskej haly, v ktorej bola zhromaždená rodina, všetci upreli pohľad na mňa. To, ako sa na mňa všetci - až na Jane - pozerali, mi zdvihlo sebavedomie. Ohromené pohľady mi lichotili, no cítila som sa trápne, lebo som nevedela, ako sa mám tváriť. Aro mi nádejne stisol ruku a podal ju Demetrimu.

„Vyzeráš naozaj okúzľujúco," zašeptal mi do ucha a mnou prešla akási čudná elektrina.

„Dámy a páni," s nádychom začal, „iste ste si všimli nový prírastok do našej rodiny - Isabellu Voltui. Prajem si, a aj to tak bude, aby ste ju prijali a začlenili medzi vás. Žiadne nezdvorilé správanie voči nej neakceptujem. Ak by som sa o niečom takom dopočul, budem konať a vinník následne ponesie trest za svoje činy."

Bolo zvláštne vidieť, že niekto ma takto ochraňuje. Akoby som bola nejaký vzácny kameň jeho zbierky. Krehký, drahý diamant.

Nedalo sa nevšimnúť, ako sa Jane tvárila. Urazený pohľad neustále upierala na stenu. Pre ňu je určite lepšie pozerať sa na stenu ako na mňa. Niežeby som si jej pozornosť vyžadovala, no ona jediná sa tvárila, že ignoruje Arove príkazy.

„Nechcem počuť žiadne poznámky. Jane?" Všetci sa otočili na Jane.

„Jasné, pane," horko-ťažko zo seba vydrala.

Stále nechápem. Čo som jej spravila, že ma tak nenávidí? Som až tak neznesiteľná?

Z môjho premýšľania ma vytrhol veľmi zaujímavý zvuk. Zvuk, ktorý bol oveľa silnejší než moje myšlienky a pocity. Bol to tlkot srdca. Ľudského, živého srdca.

„To bude Heidi s turistami," nadšene zvolal Alec.

Zvuk sa približoval. Bol čoraz bližšie a bližšie. Takmer ako na dosah. Šialený smäd sa ma úplne zmocnil. Bol oveľa silnejší a intenzívnejší, než som doteraz zažila. Veľmi dôkladne som si v hlave preberala každučký impulz. Počula som každučký krok, pohyb turistov. Každý nádych a výdych bol pre mňa svätý zvuk. Vedela som, že až prídu do miestnosti, tak sa neovládnem. Mala som pravdu. Len čo vošli do haly, vrhla som sa na jedného muža. Užívala som si skvelý pocit, keď mi cez hrdlo tiekla tá blahodarná, vzácna tekutina. Hneď po nakŕmení som sa utrela a nehybné telo hodila na kopu ďalších tiel.

Keď som sa obzrela po hale, videla som, že nikto z turistov neprežil.

„Úžasné, ako rýchlo sa učíš!" nadšene zvolal Aro, „Si úspešnejšia než som čakal!"

Jane už mala pootvorené ústa, že niečo na to povie, no radšej sa otočila na podpätku a odkráčala do izby. Alec šiel za ňou.

„To nič," prehovoril Aro, „Choď s Demetrim. Naučí ťa zopár pohybov na obranu."

Demetri ma chytil za ruku a hodil krátky pohľad na Ara.

Ako sme prechádzali chodbou, prešla okolo nás nejaká žena. Nádherne voňala.

„Ona je človek?" spýtala som sa.

„Áno. To je Madeline. Dohliada na čistotu v hrade," vysvetlil mi.

„Čiže je upratovačka," konštatovala som.

„Prakticky áno, ale nikdy ju tak nenazvi. Neznáša to. Tvrdí, že má najdôležitejšiu prácu v hrade a tak trochu má aj pravdu. Veď predstav si Ara alebo Marcusa šplhať sa po rebríkoch a umývať okná." Pri tejto myšlienke sme sa obaja začali smiať. Madeline sa za nami obzrela.

Vyšli sme von na rozľahlú trávnatú plochu. Demetri sa postavil oproti mne a mierne sa prikrčil. Čo to stvára?

„Napadni ma," povedal, alebo lepšie povedané - prikázal mi.

„Čože? Mám ťa napadnúť?" začala som sa smiať, no rýchlo ma smiech prešiel, keď som videla, že Demetri to myslí vážne.

„Ak to neurobíš ty, tak ja."

„Tak dobre." Rozbehla som sa a skočila som na Demetriho, no miesto neho som chytila iba prázdny vzduch. Odrazu som bola spacifikovaná. Demetriho silné ruky ma objali tak, že som sa nemohla pohnúť.

„Musíš byť pozorná," s pobavením prehlásil.

„To sa ti povie."

„Nepoužívaj iba zrak. Zapoj do sústredenia všetky svoje zmysly. Sústreď sa na moje pohyby. Cíť vánok, vejúci pri mojom pohybe. Skúsime to ešte raz." Podišiel ku mne a zviazal mi oči čiernou šatkou.

„Čo to robíš?" Začala som mať starosti.

„Neboj sa. Len chcem, aby si sa naučila používať aj ostatné zmysly. Viem, že je v tebe viac, než sa zdá. Teraz nám už len ostáva naučiť ťa, ako to dostať na povrch." Rukou ma pohladil od krku až po ramená. Tohto pohybu som sa zľakla a striaslo ma. Nie preto, že mi to bolo nepríjemné. Práve naopak. Len som ten pohyb nečakala.

„Ak je ti to nepríjemné, môžeme to vynechať," prehovoril so strachom v hlase.

„Nie, pokračuj. Musím sa to naučiť." Usmial sa a ďalej sa ma dotýkal. Každým jeho pohybom som bola čoraz viac a viac nesústredená.

„Bella, musíš sa sústrediť. Nerozrušuj sa. Teraz to skúsime ešte raz. Chyť ma," povedal a zacítila som mierny vánok. Zrejme uskočil.

„Ako ťa mám chytiť keď ťa nevidím?"

„Použi to, o čom som ti rozprával," povedal.

Nejako som tie jeho slová nevedela spracovať, no pokúsila som sa ho znova chytiť. Rozbehla som sa smerom k nemu, no vtom som náhle zmenila smer do ľava. Bol rýchlejší než ja, takže stihol reagovať, no myslím si, že tento pohyb nečakal. Telom som len tak prešvihla cez miesto, na ktorom pred sekundou stál. Rukami som neustále lapila prázdny vzduch, lebo po Demetrim ostával len prievan. Zastavila som, aby som sa mohla sústrediť. Začula som niečo blížiace sa ku mne. Okamžite som sa zvrtla a skočila Demetrimu na chrbát.

„Výborne! To už bolo lepšie. Môžeš si dať šatku dole. Teraz si vymeníme úlohy. Ja zaútočím na teba a ty sa pokús ubrániť. Len si, prosím, neublíž," povedal a postavil sa proti mne. Jeho telo nabralo rýchlosť, a ja som už len sledovala ako letí neuveriteľnou rýchlosťou smerom ku mne. Nevedela som, čo mám robiť. Ostala som stáť ako obarená a len som dala ruky pred čelo. Akoby ma mohli uchrániť. Vtom sa stalo niečo neuveriteľné. Tak rýchlo ako letel smerom ku mne, akoby ho akási neviditeľná vlna tlaku odhodila naspäť. Už len som sledovala ako narazil do stromu. Strom to, žiaľ, nevydržal. Okamžite som sa rozbehla k Demetrimu.

„Preboha, si v poriadku? Prepáč, ja... ja neviem, ako sa to stalo. Naozaj som nechcela," začala som sa ospravedlňovať.

„To je neuveriteľné! Úžasné!" s udiveným, no s bolestnými vzdychmi, prehovoril Demetri.

„To, že si si takmer dolámal chrbticu je úžasné?" nechápala som. Demetri sa postavil a začal si ma obzerať.

„Bella, ospravedlň ma na chvíľku. V tréningu budeme pokračovať zajtra. Spomenul som si, že musím niečo dôležité vybaviť a aj tak toho bolo dnes na teba priveľa. Choď si odpočinúť," povedal a vybrali sme sa smerom k dverám hradu.

Autor: kayla04, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posol smrti - 4. kapitola: Tréning: