Bella prichádza do Volterry a dozvie sa niečo, čo nečakala. V tejto kapitole budú popísané hlavne Belline pocity. Prajem príjemné čítanie a dúfam, že sa vám bude páčiť. A bola by som veľmi rada, keby ste nechali aj nejaký ten komentík, hoci aj smajlíka. Beriem aj kritiku. ;)
02.08.2011 (08:45) • kayla04 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 978×
Myšlienky mi v hlave bežali rýchlejšie než auto, ktoré som práve šoférovala. Zmiešané pocity vo mne vyvolávali zvláštne nálady. Chcelo sa mi plakať pri pomyslení, že by niečo urobili Renesmé, no zároveň som bola plná zlosti a odporu k Arovi a jeho opiciam. Prečo to robia? Prečo ohrozujú nevinných?
Sledovala som, ako ručička na tachometri stúpa nad stovku. Prekročila som stanovenú rýchlosť, no v tej chvíli mi to bolo jedno. Kľukatými cestami som len tak prefrčala. Nečudo, že cesty boli ako-tak prázdne, veď boli asi tri hodiny v noci. Po dlhej ceste som konečne zazrela Volterru, z ktorej priam vytŕčal môj cieľ. Hodinová vež.
„Už len pár kilometrov," hovorila som sama sebe. Moje nervy boli na pokraji vybuchnutia. V hlave sa mi pretáčal celý môj život. Spomenula som si, ako sa mi Renesmé pochválila, že chytila lúčnu kobylku. Vtedy bola na seba veľmi hrdá a každému o tom musela porozprávať. Pri tejto spomienke som sa zasmiala. Alebo keď ju Edward učil, ako sa správať pri čajovom posedení. Neskôr to Renesmé učila každého z rodiny.
Zrazu sa mi všetky okamihy s Renesmé a Edwardom zlievali do chaotického celku. Tak veľmi som chcela znova vidieť žiarivý a šťastný úsmev mojej dcérky. Chcela som, aby bol Edward v tej chvili so mnou. Aby ma upokojil a svojím zvonivým hlasom povedal, že všetko bude v poriadku. Aby mi povedal, že ma miluje. Čím viac som bola bližšie k tej veži, tým viac sa mi triasli ruky a telo sa mi chvelo. Nevnímala som ani vlastné myšlienky. Iba chaos z mojich pocitov. Keby bol pri mne Jasper, asi by to nevydržal.
Autom som prudko zastavila tesne pred dverami veže, ktoré boli otvorené. Vošla som dnu a hneď som uvidela Felixa, ako sa prechádza po chodbe a píska si nejakú melódiu. Hneď ako ma zazrel, vydal sa smerom ku mne.
„Kde je Aro?! Tak kde je?!" rozkričala som sa naňho a akoby nestačilo, ešte som si ho dovolila aj udrieť.
„Upokoj sa, zlato," odpovedal mi veľmi nezaujatým tónom. Má ma asi tak v paži. Rozbehla som sa po ňom, no on vďaka upírskej rýchlosti až príliš rýchlo zareagoval a chytil ma pod krk.
„Pusti ju, Felix! Je tu na zavolanie," prehovoril niečí hlas. Vo dverách sa objavili dvaja upíri z gardy.
„Alebo lepšie povedané na objednávku," so zlomyseľným úsmevom povedala útla blondínka s vlasmi zviazanými v drdole.
„Jane!" napomenul ju Demetri a následne sa otočil ku mne. „Nasleduj ma."
Celá napätá som išla za ním a nemohla som sa dočkať, ako to Arovi vyfarbím. Predbehla som Jane a prudko otvorila dvere hlavnej haly až skoro vyleteli z pántov.
„Kde je?!" začala som kričať.
„Isabell... aké milé prekvapenie. Ty si predsa len prišla," prehlásil a usmieval sa ako slniečko na hnoji. Mala som ho plné zuby, až som to nevydržala a vrhla sa naňho. Neviem, čo to do mňa vošlo, veď viem, že proti nemu by som nemala ani len pár percentnú šancu. Vytrhala by som mu aspoň vlasy, ibaže Jane ma zastavila. Svojím desivým mučiacim pohľadom sa na mňa pozrela, a ja som nemohla nič robiť. Bola som zviazaná v bolestiach, ale nechápem prečo. Veď som odolná. Mám štít, tak prečo nefunguje? Spadla som na zem a snažila som sa nekričať. Nechcela som dať najavo, ako veľmi to bolí. Ako veľmi mi ubližujú.
„Aká si ty len hlúpa. Vy Cullenovci ste takí precitlivení. To bude asi tou podvíživou," skonštatoval a čupol si ku mne.
„Renesmé tu nie je, že?" Sklopila som zrak od hanby, že som sa nechala nachytať.
„Nie," zašepkal mi do ucha. Od znechutenia ma striaslo.
„Tak kde potom - " nechápala som.
„Je u Cullenovcov doma. Je v bezpečí," odpovedal Marcus.
„Bella - teda, ak ťa tak môžem volať - máš výnimočný dar, ktorý sa stane ešte výnimočnejším, ak sa staneš jednou z nás a budeš sa stravovať tak, ako je to dané prírodou. Potrebujeme ťa vo svojej garde. Budeš jedna z najlepších." Pri týchto slovách ma striaslo a všimla som si, že Jane tiež. Tá kypela od zlosti.
„Dúfam, že mi to odpustíš," dokončil svoj monológ, ktorý sa zdal nekonečne dlhý. V hlave som si aspoň trikrát pretáčala každé slovo, čo povedal.
„Môžem, pane?" ozvalo sa spoza mňa.
„Iste. Môžeme začať," povedal Aro, a potom som upadla do hlbín tmy.
Autor: kayla04, v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Posol smrti - 2. kapitola: Nečakané zistenie:
skvele!!!
Ahoj. Neboj, nejdem ti nič vyčítať, idem ťa pochváliť. Oproti minulej kapitole je to obrat doslova o 180 stupňov a teraz nemyslím len zlepšenie gramatiky (aj keď nejaké tie preklpey a asi tri čiarky by sa našli), ale aj príbehu. Prvá kapitola sa mi zdala akási roztekaná, akoby písaná v rýchlosti podobnej rýchliku, ale toto... toto bolo naozaj super. Malo to náboj a príbeh sa začína trochu vyostrovať. Len tak ďalej. Myslím, že to bude len lepšie.
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!