Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný výdych - 3. kapitola

06.07.2011 (09:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 885×

"Čo je Smrť ? Je to len jedna s ciest, ktorou každý človek kráča a koniec jeho putovania po Zemi. Tak ako aj každá pieseň má svoj koniec tak aj ľudský život musí skončiť. No je na Vás či bude veselý, alebo smutný."

3. kapitola -  Ešte nemôže byť koniec

hudba

„Bude sa vydávať, čaká dieťa, vlastne ani neviem, prečo stojím tu a nie tam.“

„Tak tam bež, Bella. Nečakaj dlho, vieš, že nemáme čas.“ Posledné slova priam šepol do vetra. Usmiala som sa na neho a rýchlo utekala naspäť.

Všetci sedeli na posteli, či stoličkách. Mama sa držala za bruško a pozerala niekam do diaľky, zrejme dúfala, že ju pochopím a ja som bola rozhodnutá dať jej aj tú poslednú štipku nádeje a dôvery, čo v sebe mám. To, že ja tu nebudem, neznamená, že ona nemôže prežiť dlhý a krásny život. Sadla som si k nej a chytila som ju za ruku.

„Mami, prepáč. Som rada s tebou a dúfam, že to bude dievčatko!“ Zasmiala som sa a ona na mňa smutne pozrela.

„Nikdy mi ťa nenahradí, Ema. Vždy budeš v mojom srdci, v každej jednej myšlienke. Každá naša spoločná spomienka bude stále tu!“ Ukázala na svoje srdce a ja com cítila ako mi po vári stekajú teplé slzy. Daniel ma objal okolo ramien a ja som si o neho oprela hlavu.

„Som rada, že ste tu.“ Načiahla som ruku k babičke a ona mi ju pevne stisla. Môžem ďakovať Bohu za takú skvelú rodinu.

„A už teda vieš, čo to bude?“

„No, vlastne viem.“

„Tak?“

„Bude to dievčatko.“ Takže to bude ďalšie slniečko rodiny, dúfam, že Daniel bude znovu šťastný. Pozrela som sa mu do očí a smutne sa usmiala, presne vedel na čo myslím.

„Vždy budeš moja najobľúbenejšia sestrička,“ šepol a pobozkal ma do vlasov. Och, Daniel. Kiežby som mohla vidieť tvoju budúcnosť. Pretrela som si oči a pripojila sa k vymýšľaniu mena pre dieťatko.

„Čo tak Elizabeth?“ pípla som a mama sa na mňa pozrela s iskričkami v očiach, bolo to meno, ktoré som od malička túžila dať svojej dcére, aspoň takto tu ostane kus zo mňa. Mama sa pozrela na Johna a ten sa usmial a kývol.

„Je to krásne meno, meno presne pre našu dcérku!“ zasmiala sa a pobozkala ma na čelo. Dlhú dobu sme sa rozprávali, smiali sme sa no prišiel čas na lúčenie. Objala som babičku i Johna, no teraz predo mnou stáli dve najdôležitejšie osoby.

„Ľúbim ťa, mami!“

„Aj ja teba srdiečko, čoskoro sa vidíme!“ Usmiala sa a silno ma objala. Nechcela som ju pustiť. Bože, prečo mi to robíš, vezmite ma domov, chcem sa vrátiť do svojej postele. Chcem sa vrátiť k svojej rodine, k svojmu starému životu!

„Bella,“ šepol Dan, ale ja som mu položila dlaň na ústa.

„Ja viem!“ Objala som ho a on si zaboril tvár do mojich vlasov. Len tak sme tam pár minút stáli. Chcela som si jeho vôňu navždy zapamätať, chcela som, aby vedel ako veľmi ho ľúbim.

Keď sa zabuchli dvere zvalila som sa do postele a tvár si zložila na kolená. Stisla som viečka v snahe zabrániť slzám, no nešlo to. Polamičky, ale iste som si všetky spomienky ukladala do pamäti, stále dookola som si ich prehrávala a prehrávala. Prerušilo ma klopanie na dvere.

„Ďalej!“

„Už si dnes iba moja?“ zasmial sa Edward a ja som mu veselo prikývla.

„Iba tvoja,“ šepla som a ukázala mu na miesto,  ktoré bolo priamo vedľa mňa. Ľahla som si a hlavu som si položila do jeho lona. Cítila som, ako mi bruškami prstov precháza po tvári, pomaličky a nežne opisoval každú krivku mojej tváre. Palcom mi prechádzal po dolnej pere, pri jeho dotyku som pootvorila pery a stisla viečka. Tak nejak som cítila, že sa usmieva a keď som otvorila oči, nebolo tomu inak. Stále sa usmieval, ako keby ho prítomnosť vôbec neovplivňovala, preto som mala rada jeho prítomnosť, vnášal do môjho “života“ aspoň kúsok radosti. Pri jeho osobe nebola možnosť rozmýšľať nad koncom, iba ak sme obaja chceli, no teraz som mala v hlave iba jeho tvár. Vždy, keď som zatvorila oči, videla som ho s jeho anjelským úsmevom na perách. Vzdychla som si a cítila som ako sa jeho telo naplo a spozornel.

„Stalo sa niečo?“

„Len nemôžem uveriť tomu, čo sa práve deje, je irónia, že práve, keď všetko končí, tak sa niečo nové začína a ja tak nechcem, nenávidím slovo koniec.“

„Nič sa neskončí, ver, že sa tam hore stretneme a bude všetko tak ako teraz.“

„Aká rozprávková predstava, Edward.“

„To je skutočnosť,“ šepol a pobozkal ma na čelo. No mne to nestačilo, sadla som si na kolená oproti nemu a zmocnila sa jeho pier. A vtedy sa to stalo, nikto by nečakal, že toto zažijem prvýkrát v nemocnici, ale obe naše telá oblapila vášen. Nežne sa dotýkal mojich pier a ja som mu jemne prstami obkreslovala pod tričkom jeho telo. Vždy, keď sa dotkol mojej nahej pokožky, naskočila mi husia koža. Edward si ma posunul pod seba a oboma rukami sa opieral, aby ma netlačil. Zahľadel sa mi priamo do očí, no môj pohľad stále utekal k jeho perám, nenechal ma dlho čakať a ja som mohla konečne uhasiť tú túžbu. Rukou mi zašiel pod tričko a šteklil ma na holom brušku. Musela som sa potichu zachichotať, čo na jeho tvári vyvolalo ten sladký úsmev. Pomaly som mu začala vyhŕňať tričko, ruky sa mi samovoľne triasli, no viem, že som to cítila rovnako.

„Bella, ak...“ Položila som mu prst na ústa a on ma vášnivo pobozkal.

Cítila som sa skvelo, naše telá splinuli v jedno a ja som si vyčerpane položila hlavu na jeho, ešte holú hruď. Hladil ma a ja som cítila motýliky v bruchu. Zavrela som oči a zobudila som sa až na tú otravnú sestričku.

„Lieky, Isabella!“ Rozlepila som oči a švihom si sadla, postel bola prázdna a za oknami svitalo. To nie je možné, pomyslela som si. Poctivo som prehltla lieky a utekala do sprchy. Pustila som na seba teplú, priam horúcu vodu a nechala uvolniť každý môj sval, vyšla som až keď moja pokožka bola úplne červená, prezliekla som sa do čistého a trochu sa upravila. Ustlala som si postel a pri pohľade na ňu som sa musela usmiať, každá spoločná chvíla zo včerajška sa mi ukazovala pred očami, znovu som sa mohla cítiť ako pred tým.

Vyšla som z izby a jemne zaklopala na dvere, ktoré stále presne oproti tým mojim.

„Ďalej,“ ozvalo sa nedzravo za dverami. V tom momente mi začalo srdce byť neskrotnou rýchlosťou. Otvorila som dvere a ukázal sa mi pred očami ten najhorší obraz. Edward ležal v posteli, na tvári nemal ten jeho sladký úsmev. Bol celkom bledý a pod očami mal veľké modré kruhy.

„Edward!“ šepla som a vrhla sa k nemu.

„To je v poriadku.“ Chytil ma za ruku, pevne som mu ju stisla. Sedela som pri ňom celý deň, nosila som mu vodu. Neustále som sa s ním rozprávala, no ani raz sa neusmial, tu neležal môj princ, ležalo tu bezvládne telo, strhané bolesťou. Videla som a tiež cítila ako jeho telo slabne. Nechcela som odísť, nechcela som sa vrátiť do izby a spať sama v posteli. Nemohla som odísť, vedela som, že ráno sa môžem zobudiť, prísť do izby, kde už nikto nebude. Moje telo ovládol neskutočný strach, bezmoc. Po tvári mi začali stekať slzy, Edward ku mne pomaličky otočil tvár a trasľavo načiahol ruku, aby mi ich zotrel.

„Neplač, Bella. Ešte sa nič nekončí, cítim to.“

„Verím ti, verím ti, Edward!“ Stisla som jeho ruku a priložila si ju k tvári, zavrela som oči a vnímala len jeho dotyk, cítila jeho vôňu.

Keď nastal čas vrátiť sa k sebe do izby, vtisla som mu ten najdlhší bozk aký som mohla, pohladila som ho snáď po celej tvári a pobrala sa do svojej izby. Zavrela som za sebou dvere a zosunula sa po nich až na zem. Mojim telom otriasali hlasné vzlyky, pomaličky som sa doplazila k prehrávaču a pustila našu pieseň, stíšila som ju tak, aby som ju mohla počuť len ja. Oprela som si hlavu o stenu a rukou som si zakryla ústa, snažila som sa stlmiť vzlyky.

4. kapitola

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný výdych - 3. kapitola: