Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Posledný pohľad - 2.Kapitola

30.05.2010 (21:15) • EmmaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 783×

Jasper okamžite prišiel dole a postavil sa medzi mňa a Máriu. Bál sa o mňa. Ale ja som sa bála len o Reneesme. Bola ešta taka drobunká, nechcela som, aby videla všetky tie upírske boje. Márii sa vôbec nepáčilo, že Jasper ma chce ochraňovať. Poznala som ten upírsky úškrn. Káždý upír, ktorý ma chcel zabiť sa takto usmieval. Ale teraz sa všetci pražia v pekle a ja som stále tu. Aspoň zatiaľ.

„Och, Jasper, musím sa priznať, že si mi strašne chýbal. Teraz budeme mať čas dohnať to, o čo sme prišli.”

Jazz na ňu zavrčal.

„Prečo si hneď taký citlivý?”

„Mária, povedz čo chceš a rýchlo odtiaľ zmizni!”

„Ale Jasper, trochu viac trpezlivosti by ti nezaškodilo. Nechce sa mi rozprávať to isté dvakrát. Počkáme na tvoju rodinku.”

Teraz som sa ozvala ja.

„Nemysli si, keď Edward bude počuť myšlienky tých upírov, nepríde sem.”

„Ty si nemysli, lebo veľmi dobre vie, že ak sem neprivedie celú rodinku, ty, môj drahý Jasper a jeho milovaná dcérenka, budete zomierať dlhou smrťou.”

Musela som Jaspera držať za ruky, aby na ňu neskočil, aj keď ja sama som mala čo robiť, aby som sa udržala na uzde.

Bože, ja ju musím zabiť. Už prichádzali, cítila som ich.

„Jasper, úprimne povedané, som veľmi prekvapená, že si sa oženil. O tebe by som to nikdy nepovedala. Ale mojou povinnosťou je oboznámiť ťa s tým, kto v skutočnosti je tvoja ženuška a myslím, že aj ona sama bude veľmi prekvapená.“

To sa pletie, ja už viem, čo som robila v ľudskom živote a presne to je moja výhoda.

Vtedy vošli do domu s hrôzou v očiach Edward, Bella, Emmett, Esme, Carlisle a Rosalie. Chcela som si ich takto spolu zapamätať, viem, že toto všetko sa nezaobíde bez niekoho straty.

„Takže teraz je už rodinka pokope.“

Nenávidím ten jej hlas. Prisahám, že Máriu zabijem, aj keby to bolo to posledné, čo v živote urobím.

„No, rodinka, vec sa má takto, som tu na rozkaz Voluirrovcov a ak sa pokúsite o hociakú hlúposť, upíri tam vonku majú príkaz všetkých do jedného vás zlikvidovať a potom, keď budú s vami hotoví, obrátia sa a pôjdu zlikvidovať aj vašich priateľov v La push a celý kmeň Quiliettov. Tak si pre vlastné šťastie radšej rozmyslite, čo budete robiť. Ale máte aj jednu úlohu.“

Preboha, nie! Nie! Len to nie.

„Aro chce, aby som vás doviedla do Volturri, ale ako iste viete, tam majú  veľmi veľa kvalitných strážcov a preto vás Aro nechce všetkých. On chce iba siedmich. A preto máte jeden týždeň na to, aby ste sa medzi sebou dohodli, ktorých troch z vás zabijem. A samozrejme, ráta sa aj tá chutná mrňatá poloupírka.“

Bella na Máriu nevyletela len tak tak. Dobre, že ju zachytil Edward.

„Už vás mám všetkých dosť. Budete sa môcť rozprávať každý deň iba päť minút.“

Hlúpo sa uškrnula, určite to má nejaký háčik.

„Ale teraz od seba pôjdete preč! Vy, pán doktor, ostanete na chodbe, pre každý prípad. Slečna blondýnka ostane v obývačke, ty Jasper ideš do jedálne. Ty,“ ukázala na mňa, „zostaneš zatiaľ tu, kým ja odvediem ostatných na druhé poschodie. A ak budem počuť nejaké šuškanie, bude zle!“

Ihneď ako odišla, obrátila som sa a uvidela niečo strašné. Carlisle sa pohol z chodby a chcel vstúpiť do obývačky ku Rose. Ale nepodarilo sa mu to. Niečo ho odhodilo a začal sa zmietať v obrovských bolestiach. Musela som konať rýchlo.

„Rosalie, počuješ ma?“

Prikývla, snažila som sa hovoriť čo najtichšie.

„Nesmieš ju nijako vyprovokovať, Rose, aj keby ti hovorila niečo veľmi otrasné, snaž sa vyhýbať jej pohľadu.“

Zrazu ma Mária schytila pod krk. Bolo mi jedno, čo so mnou spraví, nahnevalo ma len to, že to Jasper videl, rozbehol sa a aj jeho neviditeľná stena odhodila. Teraz som bola pri nej blízko, videla som svoj odraz v jej očiach.

„Prisahám ti, že keby som ťa nepotrebovala, hneď teraz by so ťa roztrhala na kusy.“

Veľmi surovo ma chytila za lakeť a tlačila do kuchyne. Potom otvorila dvere do pivnice a šmarila ma tam ako kus handry.

„Budem hneď tu pri Jasperovi, srdiečko, takže veľmi nevyrušuj, budeme doháňať to, čo sme zameškali za tie dlhé roky.“

Mrcha jedna, toto tak nenechám, ešte bude ľutovať, že sa mi priplietla do cesty.

Hodila ma do pivnice. Toto nie je dobré, snaží sa ma oddeliť od ostatných čo najviac.

Viem, čo má v pláne urobiť. S tou úlohou, že sa máme dohodnúť koho zabije, hraje len frašku. Aro jej povedal, koho má zabiť. Carlisla, Esme a Rosalie. Ich už nepotrebuje. Ale bude chcieť zabiť aj mňa pre moju minulosť. Hoci naozaj neviem odkiaľ sa o nej dozvedela.

Narodila som sa v roku 1899. Moju matku zabil upír, keď som mala 2 roky. Vychovával ma otec, ale bol dosť starý. Staral sa aj o moju sesternicu a jej brata. Moje detstvo bolo ako zlý sen. Môj otec bol riaditeľom sanatoria pre duševne chorých. Bývali sme vo veľkom dome hneď vedľa toho sanatoria a mali sme jeden veľký prblém. Upírov.

Namiesto toho, aby som sa hrala s bábikami, otec ma učil ako mám upírov zabíjať. Je zvláštne, že vždy keď mi o nich hovoril, vôbec som sa nebála. Začínala som ich nenávidieť. Bývali sme v jednom malom meste. Bolo obkolesené samými upírmi. Nikto sa nemohol dostať dnu ani von. Chodili loviť tak raz do mesiaca. Do svojich štrnástich rokov som musela sedieť doma, vzdelávať sa a počúvať výkriky ľudí. Nedá sa opísať, ako veľmi som bola nahnevaná. Nemala som mamu, ale najviac som si rozumela so svojou sesternicou. Volala sa Anna a bola o dva roky staršia ako ja. Učila ma ako mám bojovať proti upírom. Bola veľmi zaujímavá a obdivuhodná. Vždy bola optimistická, aj keď za ňou bežal upír. Mali sme všetci šťastie v nešťastí. Neboli to normálni upíri. Boli to rumunskí upíri. Nebežali rýchlo, len lietali. Nemali krídla. Vedeli sa poriadne odraziť a lietať tak, ako keď hodíte kriketovú loptičku, ale boli silní. Keď leteli, vyzerali ako strašidlá. Dlhé tesáky, pazúry a biele telo. Lovili len v noci, lebo cez deň boli takí slabí ako ľudia. Keď som mala štrnásť rokov, išla som prvýkrát na lov upírov. Vtedy sme si vzali zbrane a išli do lesa, pomáhali nám aj ostátní ľudia. Brali nás ako svojich vodcov. Vtedy sa stratil môj bratranec, Peter. Mal vtedy 18 rokov. Annou to veľmi otriaslo. Ale ja som začala naplno. Môj otec už potom nechodil loviť. Staral sa o ústav a o ľudí, ktorí stretnutie s upírmi prežili, ale načisto sa z toho pomiatli.Zabíjala som s Annou upírov, ale nie len to. Ak tí upíri niekoho pohrýzli okamžite som toho človeka musela zabiť. A najhoršie na tom bolo, že som necítila žiadnu ľútosť. Keď som mala šestnásť rokov, prišiel do nášho mesta nejaký cudzinec. Volal sa Gabriel. Bol to tiež lovec upírov. Bol neskutočne zaskočení tým, že som mala len 16 rokov. Znížila som počet upírov zo sto na polovicu za dva roky. On mi potom začal pomáhať. Raz, keď som išla na lov len s ním. Bol to úspešný lov. Zbili sme päť upírov. Zostala ešte jedna upírka, ale tá bola veľmi skúsená, stáli sme na okraji jedného útesu.  Zahnala som sa po upírke s mečom, ale ona stihla ešte sotiť Gabriela, kým som jej vrazila ten meč do srdca. Okamžite som odhodila meč a vrhla som sa z útesu za Gabrielom. Zachytila som ho za ruky, ale aj ja som sa trochu zošmykla a iba jedna moja noha v čižme sa zachytila o koreň stromu, ktorý tam vytrčal.

Moje spomienky prerušili vrzgajúce dvere do pivnice, ktoré Mária otvorila, keď vošla.

Autor: EmmaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Posledný pohľad - 2.Kapitola: