Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pomsta nemusí byť vždy sladká... 5. kapitola

23.07.2011 (07:15) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1162×

5. kapitola

Bella:

Naštvane som tresla telefónom o vidlicu. Musela som si nájsť nový, keďže ten v obývačke som úplne zdemolovala. Už asi dvadsiatykrát som vytočila Charlieho číslo na mobil aj domov. No nikto mi to nebral. Nechcelo sa mi veriť, že by mi to nezdvihol len tak, pretože sa mu nechcelo. Ja na jeho mieste by som hypnotizovala všetky telefónne prostriedky aj celé hodiny v očakávaní, či sa mi niekto neozve.

Prvých niekoľkokrát som to skúsila ráno, ale keď mi nezdvíhal, povedala som si, že má prácu, a tak som si radšej vyrazila na lov. Nechcela som nič riskovať a mala som v pláne ísť do mesta, nech sa deje čokoľvek. A ak som nechcela nikoho zabiť, musela som loviť častejšie, než by som lovila normálne. Nechcela som nič riskovať. Volturiovcov som mala už plné zuby, nechcela som, aby ma otravovali aj ako upírku.

Rozhodla som sa vyskúšať poslednú vec. Povedala som si, že to je posledný pokus. Ak sa nevydarí, letím do mesta, nech si hovorí kto chce, čo chce.

Vytočila som číslo policajnej stanice.

„Tu policajná stanica mesta Forks,“ ozval sa profesionálne znejúci hlas hneď po prvom zvonení. „Ako vám môžem pomôcť?“

Ticho som si odkašľala. „Hm, chcela by som hovoriť s náčelníkom Swanom,“ povedala som nakoniec.

„Náčelník Swan tu nie je.“ Hlas už znel menej profesionálne.

Dostala som strach. Niečo mi tu nesedelo, cítila som, že sa niečo stalo.

„Kde je?“

„On...“ potom sa zháčil. „A kto vlastne volá?“

Ach, do kelu, vedela som, že si mám niečo vymyslieť. Lenže väčšinou mi Charlieho jednoducho dali a mala som pokoj. A ak tam nebol, bez najmenších otázok mi povedali, kde sa zdržiava.

„Ehm... ja...“ Napadlo ma len jediné meno. „Tu Alice Cullenová,“ povedala som.

„Ach, Alice, to ste vy,“ osobe v telefóne akoby odľahlo, „no, viete, náčelník Swan mal dnes pohreb.“

Odmietla som veriť tomu, čo som práve počula. Asi som zle rozumela.

„Prosím?!“

„Zomrel na infarkt. Možno to už viete, ale jeho dcéra, Bella – veď ste ju poznala – takže Bella, ona tiež umrela. Charlie to neprežil. Je mi to ľúto,“ dodal po chvíli.

Najprv som len niekoľko sekúnd pozerala do prázdna a snažila sa vstrebať to, čo mi práve oznámili. No akosi sa mi to nedarilo.

„Áno, tak... ďakujem vám,“ dostala som zo seba a potom som sa zosypala.

Charlie je mŕtvy.

Pustila som sa do srdcervúceho plaču. Je mŕtvy, už nikdy nebudem vidieť jeho usmievajúce sa oči rovnakej farby, ako boli kedysi tie moje. Nikdy sa už nezasmejem na jeho prihorenom čaji. Vlastne ho už neuvidím vôbec – pochovali ho bezo mňa, pretože aj ja som mŕtva.

Neviem ako dlho som nečinne ležala na dlážke a pozerala do prázdna. Možno iba niekoľko hodín, možno aj niekoľko dní. Typovala by som ale, že to bolo dosť dlho, pretože hrdlo ma opäť začínalo páliť. Nakoniec som sa – neviem, kde som našla toľko sily – posadila. Plač ustal. Už som nevládala ani plakať, bolo mi všetko ľahostajné. Na zem by mohli prísť aj mimozemšťania, vôbec nič by som si z nich nerobila.

Nezáležalo mi na nich. Nezáležalo mi už na ničom.

A potom som sa rozhodla.

Zničil mi život. Urobil zo mňa upíra. Zabil Charlieho. Zničil život aj Renée, na to som sa ani nemusela pýtať.

Postavila som sa. Už som nebola žiadna Bella. Nebola som ani jeho Bella. Tú výsadu oslovovať ma tak mal iba Charlie a keďže s ním už nikdy neprehovorím, nebudem viac Bellou. Budem taká ako on. Mohol zničiť život on mne, prečo by som nemohla robiť to isté?

Zabil Charlieho.

Teraz zabijem ja jeho.

XXX

Keď som sa definitívne rozhodla, vždy mi bolo lepšie. Rozhodovanie bol náročný proces aj keď som bola upírkou. Je zvláštne, že sa to nezmenilo. Takmer som sa nad tým usmiala. Teraz som s ľahkým svedomím utekala lesom a hľadala si potravu. To, že som odteraz hnusná, neznamená, že budem loviť ľudí. To by sa mu tak páčilo – keby som bola slabá a neovládla sa. Ale veď ja mu ukážem. On sa ešte dozvie, čoho je Isabella Marie Swanová schopná. A myslím, že deň, keď mu to ukážem, si zapamätá ako sakramentsky zlý.

Zlomyseľne som sa usmiala a vyskočila z lesa na akúsi lúku.

A hneď som aj zastala.

Nemohla som tú lúku nespoznať aj napriek tomu, že bola zima a neboli tam žiadne kvety. Navyše, aj keby som bola človek, spoľahlivo by som mu spoznala aj o polnoci.

Bola to totiž naša lúka. Patrila len jemu a mne.

Keď som si spomenula na všetky tie krásne chvíle, ktoré sme tu spolu prežili, žiaľ a smútok ma zatlačil na kolená. Búšiac päsťami do zeme som začala opäť vzlykať. Do kelu, čo to robím? Veď ho milujem! Milujem ho a nenávidím zároveň. Chcem ho zabiť, pretože ho milujem tak veľmi, že ho až nenávidím.

Musela som s sama nad sebou zasmiať. Robím jednu hlúposť za druhou. Z citového výlevu – ďalšieho, ja viem – ma vyrušil známy pach. Bol to taký istý, aký sa ešte stále držal v dome Cullenovcov, ibaže tento bol o niečo silnejší a nejaký... divokejší.

Veľmi pomaly som zdvihla hlavu, aby som naňho videla. Samozrejme, že to bol upír. A ja som ho nemohla nespoznať.

„Bella?“ spýtal sa ma rovnako prekvapene ako som sa ja cítila.

„Laurent?“

Chvíľu sme obaja mlčali a zhodnocovali jeden druhého.

„Tak, Bella, znova sa vidíme,“ poznamenal po niekoľkosekundovom trápnom mlčaní.

„Potešenie aj na mojej strane,“ reagovala som, hoci „potešene“ to vôbec neznelo. Až priveľmi mi pripomínal isté veci, na ktoré som sa snažila zabudnúť. Ako upír dosť neúspešne.

Laurent sa zamračil. „Z tohto Victoria nebude mať veľkú radosť,“ povedal.

Nepochopila som hneď, čo tým myslel. No nebola som taká sprostá, aby som to nepochopila vôbec.

Victoria po mne ešte stále ide. Chce ma odrovnať. Ibaže Volturiovci jej trošku prekazili plány tým, že sa zo mňa stala upírka. Čisto náhodou novorodená. Victoria ma chcela zabiť a vyzerá to tak, že ju to ešte stále neprešlo.

A Laurent jej pomáha.

V momente, ako som si uvedomila nasledujúce fakty, sa Laurentove oči zúžili. Ajajaj!

Keby som bola ešte stále človek, Laurent by ma bez váhania zabil. Možno by to tak bolo lepšie, ibaže ja som človek už akosi nebola a mala som od neho dosť ďaleko. Namiesto toho som bola novorodený upír, ktorý je silnejší než taký Laurent aj napriek tomu, že sa živí krvou zvierat. A preto Laurent zaváhal.

No potom sú tu aj ďalšie skutočnosti, ktoré veľmi nehrajú v môj prospech. Ako napríklad, že upírom som iba niečo cez jeden týždeň a za ten čas som sa nemala čo naučiť. Nemala som skúsenosti ako mal Laurent. Už len fakt, že bol minimálne o dvesto rokov starší, a podľa môjho osobného názoru nezabil len jedného upíra, hral v môj neprospech.

Ako ďalšiu vec som si uvedomila, že neviem absolútne, ale vôbec nijako bojovať. Nemala som dokonca ani skúsenosti z môjho ľudského života, keďže ako človek by som na kurze sebaobrany zabila najskôr seba a až potom útočníka.

No a podľa môjho ďalšieho, úplne nepodstatného názoru, si tieto fakty uvedomil aj Laurent a preto na mňa aj napriek počiatočnému zaváhaniu skočil.

Do kelu! pomyslela som si.

Laurent si skok vypočítal dobre a keby som sa v poslednej chvíli neuhla, tak by mi vletel rovno do úsmevu. Takto našťastie iba zlikvidoval pás zelene.

Laurent bol naštvaný. Z jeho výrazu som akosi vytušila, že je dobrý bojovník a neznesie, aby ho dostala nejaká novorodená. Sviniar jeden hnusný kamenný!

Keď na mňa skočil druhýkrát, neuhla som sa, ale namiesto toho som sa iba skrčila ku zemi a keď letel ponad mňa, schmatla som ho za členok, a celou svojou silou ho odhodila ponad stromy. Kým sa zbieral, dostala som niekoľko sekúnd, aby som si premyslela stratégiu. Zaujíma vás k čom u som dospela? Že nemám vôbec žiadnu!

Len sa snažiť neskapať skôr než on. To mi na nálade veľmi nepridalo.

Laurent do mňa narazil silno a z boku. Odhodilo ma to na niekoľko desiatok metrov a treslo o stromy. Ja som veľkú ujmu neutrpela, zato tie stromy a moje oblečenie áno. Do kelu, keď to takto pôjde ďalej, o chvíľu ostanem nahá.

Rozhodla som sa, že v žiadnom prípade nebudem férová. Keďže som bola novorodená, bola som o niečo rýchlejšia než normálny upír a kým sa Laurent nazdal, sedela som mu zakvačená na chrbte. To bolo síce fajn, ale metal sa tak zúrivo, že som mu nemohla odtrhnúť ani hlavu ani inú časť jeho tela, pretože som mala čo robiť s tým, aby som sa udržala na svojej výhodnej pozícii.

Vhodná chvíľa nastala, keď nás Laurent hodil o zem – pričom mne nepríjemne vyrazilo dych a tak som na chvíľu popustila zovretie – a snažil sa mi vykrútiť. Nakoniec v mojej moci ostala len jeho ruka. Nezaváhala som ani na stotinu sekundy a silno som trhla.

Ozval sa zvuk trieštiaceho sa kameňa, bolestivý výkrik a Laurentova ruka aj v oblečení preletela ponad stromy niekde ďaleko.

Postavila som sa nad neho. Vyzeral tak smiešne, že som sa neovládla a rozosmiala sa. To som nemala robiť.

Laurent využil moju nepozornosť, nejakým neznámym spôsobom na mňa vyskočil a rukou ma držal okolo krku a zubami ma schmatol za vlasy. Vykríkla som a snažila sa mu vykrútiť.

Potom nás oboch vyrušil akýsi šuchot. Bleskovo som sa otočila k tomu zvuku – a takmer som od prekvapenia zabudla, že na mne Laurent visí.

Na kraji lúky stálo päť obrovských vlkov. Nepreháňam, keď poviem, že obrovských – určite boli väčší než kone. Všetci piati cerili zuby a ich oči sa nebezpečne blýskali.

Cítila som ako Laurent na mojom chrbte ustrnul a jeho stisk povolil.

„Vlkolaci,“ zasyčal nenávistne, no zároveň vystrašene.

Jeden červeno-hnedý vlkolak – oči mal tmavo hnedé a boli mi akosi známe, ale nevedela som ich nikam zaradiť – nebezpečne, naštvane zavrčal. Laurent neváhal, pustil moje vlasy aj krk a vzal nohy na plecia. No nezašiel ďaleko.

Keď som uvidela, ako sa vlkolaci pohli za ním a presne oproti mne, došlo mi, že aj oni naňho majú zálusk, neváhala som a rozbehla sa za ním tiež. Prekvapilo ma, akí sú vlkolaci rýchli. Bežala som naozaj rýchlo a oni sa držali len dva metre za mnou. Nevedela som, ako to Laurent robí, ale bol rýchlejší než ja. Naštvala som sa. V behu som sa poriadne nadýchla a vyštartovala plnou rýchlosťou. Tak rýchlo som ešte nikdy nebežala. Vlkolaci za mnou čoskoro zaostali viac - aj keď ten červeno-hnedý sa nedal striasť – a ja som Laurenta bez problémov dobehla.

Pružne a silno som sa odrazila od vyčnievajúceho koreňa a skočila mu po krku.

Ešte kým bežal, oddelila som mu hlavu od tela. Jeho bezhlavé telo dopadlo na zem s tichým žuchnutím. Behom sekundy som bola pri ňom, hlavu som hodila vedľa neho, vytiahla zapaľovač – ktorý mala Rosalie v každom vrecku nohavíc – a podpálila som ho.

Keď jeho telo zachvátili plamene, pozrela som sa vlkolakom do očí. Vôbec ma netrápil fakt, že som po prvýkrát zabila.

Stáli len niekoľko metrov odo mňa a skúmavo si ma premeriavali. Z povier som veľmi dobre vedela, že jedine vlkolak dokáže - okrem upíra – zabiť upíra. No napriek tomu som sa ich nebála. Sama neviem prečo. Možno som nejako podvedome tušila, že mi neublížia.

Ten červeno-hnedý vlkolak ku mne spravil dva kroky a potom sa roztriasol. No a to, čo sa tam vzápätí objavilo, som pripravená nebola. Ten chlapec – áno presne tak, ten obrovský vlk bol ešte len chlapec – bol úplne nahý, no v tej chvíli som si to vôbec nevšímala a keby nie mojich upírych zmyslov, tak si to pravdepodobne nevšimnem vôbec.

Mňa zaujala tvár, ktorú som dosť dôverne poznala.

„Jacob?!“

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pomsta nemusí byť vždy sladká... 5. kapitola: