Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 9. kapitolka

07.01.2010 (13:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 727×

9. kapitolka

Zrazu som počula brzdy auta a o chvíľu som ho aj uvidela stálo predo mnou. Bolo celé čierne a sklá tiež. Ked sa otvorili dvere zavial ma závan upírskej vône. Vstala som a Alice som bleskovo dala do tašky.

„No to je teda. Už sme ťa čakali.“ Usmieval sa na mňa upír mne dosť podobný.

„My?“

„Pod a uvidíš.“ Šepol a ja ako omámená som s ním nastúpila do auta.

Zobudila som sa v malej ale útulnej izbe. Steny boli s kameňa na zemy ležala Alice a pila mliečko. Vstala som a pozrela sa von oknom. Kde to som? A pomaly sa mi všetko začalo vracať. Linda, Edward, neznámy. Po lícach mi stekali slzy no ja som vyrazila dvere. Išla som za pachom neznámeho. Otvorila som veľké dvere a uvidela veľkú sál. Na troch trónoch sedel upíri. Mali krvavo červené oči to značilo len jedno. Vedľa nich stála malá baba a asi tak isto starý chlapec. A kúsok dalej sa na mňa zubil jeden chlapec a vedľa neho bol môj únosca. Zamračila som sa ale kráčala som až do stredu.

„Tak konečne je tu?“ povedal jeden upír. Mal blond vlasy a sedel na kraji.

„Moja dcéra.“ Usmial sa ten v strede. Dcéra? Čo to má znamenať!

„A moja sestra.“ Povedal  ten čo sa na začiatku na mňa zubil.

„Prosím? Čo to hovoríte?“ zatiahla som hystericky.

„Bol som tak dlho zlý, prosím len to so mnou vyskúšaj. Myslel som to všetko dobre“ Povedal môj otec.

„Ty že si to myslel dobre?“ kričala som

„Samozrejme že áno.“ Šepol. Odfrkla som si a začala sa prechádzať. Zastala som na schodíku k jeho trónu.

„Povec mi celú pravdu, prosím.“ Sadla som si na schod k jeho nohám. Všetci odšili a ostal tu so mnou sám. To malé dievčatko sa na mňa posledný krát výhražne pozrelo a ja som prevrátila oči. Počula som ako zavrčala.

„Tvoja matka bola ten najkrajší a najmilší človek. Nikdy som nepoznal niekoho s tak dobrým srdcom. S bratom ste dvojičky. No tvoj brat sa narodil rovno ako upír ty si bola výnimočná. No ona zomrela. Odišla preč, posledné čo chcela aby som ťa aspoň do tvojej trvalej premeny schoval pred Vollterou. Vedela že ti bude po prvé roky pridelené veľké nebezpečenstvo. A tak sa aj stalo. Upíri ťa hľadali a chceli získať. Vieš Ema si ten najmocnejší upír. Bol som na každých tvojich narodeninách. Videl som ako ideš prvý krát do školy. Tak veľmi som s tebou chcel všetko prežívať no bolo mi to odobraté.“ Smutne sa pozrel do zeme. Do očí sa mi vliali slzy.

„Och ocko.“ Šepla som a hodila samu okolo krku. Plakala som ako malá.

„Myslím že by si mala vedieť že nás už poznáš bývala si s nami vo svojich prvých rokoch. Ked si dovŕšila 6 rokov zobrali mi ťa preč. Spomenieš ešte dnes, viem to.“ Pobozkal ma do vlasov. Kývla som a aj som si hned spomenula. Každá minúta, meno, událosť, smútok a radosť sa mi ukázala.

„Aro .“ pobozkala som ho na líce a utekala von. Ked som uvidela Felixa, môjho brata rozbehla som sa a skočila mu okolo krku. Nohami som sa mu zacvakla okolo trupu a hlavu som si položila na jeho rameno. Smiala som sa a on tiež.

„Och, Felix.“ Zatočil sa so mnou a pobozkal ma do vlasov.

„Tak si mi chýbala sestrička.“ Zoskočila som z neho a chytila ho za ruku. Utekala som po celom hrade a zdravila známe tváre. Ked sme vbehli do sály boli tu všetci z hradu. Všetci, ktorých som milovala.

„Alec!“ kričala som a utekala za nim s úsmevom na perách.

„Ema konečne si späť.“ Objal ma a ja som ho stisla pevnejšie. Bol to môj najlepší priateľ no nejak sa zmenil.

„ Niečo sa deje?“ šepla som mu do ucha. Stisol viečka a zakýval hlavou v nesúhlas. Zamračila som sa a ustúpila od neho. Nezdá sa mi že by bol v poriadku. No potom oči otvoril a žiarivo sa usmial. Tak takto ho poznám ja.

„No konečne.“ Smiala som sa a znovu ho obíjmala.

„Tak chcel som videť tvoju reakciu kočka.“ Smial sa a postrapatil mi vlasy. Od neho som utekala k Heidi k mojej v podstate druhej mame. Nikto by to na ňu nepovedal. Bola v mnohých veciach podobná Rose.

„Ahoj Heidi.“ Usmiala som sa a vtisla jej bozk na tvár.

„Ale čo ako si vyrástla. Moc si mi chýbala.“ Smutne sa usmiala.

„Kiež by som to mohla povedať. Nič som si nepamätala ale ked si to zoberiem teraz neviem ako som mohla bez vás žiť dalej.“ Znovu som ju pobozkala a utekala k mojim strýkom. Vite Caius nie je taký zlý ako vypadá. No dobre nie je to nejaký anjelik ale tak milujem ho.

„Caius, Marcus.“ Objala som ich a vtisla bozky.

„Tak veľmi si nám chýbala dievčatko.“ Pohladil ma Caius po tváry. Usmiala som sa ešte viac. Asi za chvíľu od toľkého usmievania dostanem kŕč.

Sadla som si na ocka a pozerala sa na sál koho by som asi tak mala ešte pozdraviť.

„Vieš mala by si niečo vedieť.“ Šepol Marcus.

„Počúvam.“ Otočila som sa k nemu s úsmevom na perách.

„Vieš pribudol nám nový člen. Môj syn.“

„Tvoj syn?“ vyvalila som oči. On mykol hlavu smerom k vchodu. Mieril si to k nám nádherný chlapec. Mal havranie vlasy a karmínové oči. Postvu mal niečo medzi Edwardom a Emmetom. Pri tejto spomienke mi moje mŕtve srdce tíško a smutne poskočilo. Pokožku mal úplne bledú. Lícne kosti výrazné a pery vykrojené a plné. Bol podobný mojej láske no na ňu aj tak nemá.  Zakrútila som hlavou a smutne sa zapozerala na ruky.

„Deje sa niečo?“ šepol mi ocko do ucha.

„Vieš prečo som sem utiekla?“

„Videl som všetko na čo si myslela.“ Smutne sklopil oči.

„Neviem ako dalej ocko.“ Pošúchal ma po chrbte a povzbudivo sa na mňa usmial. Ten chlapec už bolo skoro pri nás. Už stál pri mne aj Felix. Šťuchol do mňa a 3x zodvihol obočie. Prevrátila som oči a čakala na novú známosť.

„Ahoj ocko.“ Objal Marcusa a ten ho potlapkal po chrbte.

„Ahoj synček.“

„Strýko Caius, Aro.“ Kývol na pozdrav a usmial sa. No to už ho ťapkal po chrbte Felix. Pripomína mi Emmeta. Kôpka  šťastia a humoru.

„Sevas Nicolas.“

„Dlho sme sa nevideli Felix.“

„To máš pravdu, nejak dlho si sa zdržal.“

„Spoznal som veľa nových miest.“ Usmial sa. No jeho oči skĺzli na mňa.

„Ahoj ja som Ema.“ Podala som mu ruku.

„Nicolas.“ Usmial sa a jemne mi ruku pobozkal. No viete nebolo to nič zvláštne na hrade tak bol vychovaný každý. Aj Felix ked sa zoznamoval musel bozkávať ruky. Bol vždy taký vtipný.

„Ema? Tú mačku tu chceš chovať ako dlho.“ Opýtal sa ma ocko. Začala som sa mračiť.

„Je moja ocko a dám si na ňu pozor ak sa jej niekto čo i len dotkne sama ho zabijem.“

„Sestrička nebud taká drsnáčka.“ Smial sa Felix a šťuchal ma do ramena.

Vyplazila som ju jazyk. Cítila som Nicolasov pohlad na mojej tváry no nebolo mi to nepríjemné ako zvyčajne. Chcela som sa otočiť a rozprávať sa s ním no nemohla som. Moje myšlienky stále utekali k nemu. K môjmu anjelovi. Zatriasla som hlavou.

„Je čas večere!“ zakričala Heidi. Vytreštila som oči.

„Majte sa.“ No v tom ma chytil Felix za ruku a smutne sa mi zahľadel do očí.

„Ema mala by si sa naučiť  žiť takto.“ Povedal ocko.

„Do toho ma predsa nemôžeš núdiť.“ Šepla som zúfalo.

„Aspoň to skús.“

„Nie!“ zavrešťala som no to už sem viedli skupinku ľudí. Tvorili ju ľudia stredného i staršieho veku. Našťastie tu neboli deti. Všetci sa po nich vrhli. Schovala som sa do kúta a prestala dýchať.  Utekalo ku mne nejaké dievča mohla mať 15 rokov.

„Prosím pomôž mi.“ Šeptala a plakala.

Bola ťažko zranená. Umierala. Rútila sa sem Jane.

„Tá je moja!“ vrčala.

Zavrčala som na ňu no ona sa nie a nie stiahnuť. Nemala som čas sa tu s ňou hrať.

„Bude to rýchle, sľubujem.“ Dievča len prikývlo a stislo oči. Zobrala som jej ruku a kusla ju.  Nevedela som prestať no nejak som sa odtrhla. Videla som v jej očiach niečo čo ma nenechalo pokračovať.

Pohladila som ju po vlasoch.

„To bude dobré.“ Usmiala som sa a vzala ju do rúk. Všetci sa na mňa pozerali. Ocko vytreštene a ostatný prekvapene.

„Ešte sme neskončili!“ kričala Jane.

„To so píš!“ zavrčala som a zavrela za sebou sál...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 9. kapitolka: