Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 15. kapitolka

26.02.2010 (21:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 687×

"Úsměv trvá chvilku, ale někdy se na něj vzpomíná celý život."

15. kapitolka

hudba

Zletela som schody z hradu tou najväčšou rýchlosťou. Naozaj som sa veľmi tešila. Obzerala som sa, ale Nica som nikde nevidela. Dúfam, že ma nenapálil lebo...

„Som tu!“ Má šťastie!

„Môžeme?“ Skackala som na mieste. Tak moc to chcem vyskúšať. Chytil ma za ruku a rozbehol sa so mnou na naše malé dobrodružstvo. Juchú!

Leteli sme... no dobre, bežali sme lesom a nechali sa unášať rýchlosťou. Cítila som sa ako keby som skákala po obláčikoch... a ešte k tomu s tým najkrajším a najúžasnejším mužom. Škoda, že som v celibáte! Bože, ako smiešne to znie!

„Už sme tu,“ zašepkal a trošku do mňa štuchol. Ja som sa posunula na bok a pozorovala ako sa rafinovane posúva na bok a plíži sa ako... puma. Presne ako puma. Blížil sa k medveďovi, ktorý stál pri rieke a zaháňal sa veľkou, mohutnou labou po rybách.

Nicolas mu skočil na hrb a prsty mu zakvačil do srsti. Medveď so sebou začal šklbať a revať. Triasol sa, bežal... reval... hádzal sa o zem. Ja som sa strašne smiala, ale aj obdivovala toho muža... môjho priateľa.

„Ideš?“ Zakričal na mňa a oči mu žiarili ako hviezdičky.

„Idem a kde je...“ ani som sa neobťažovala dokončiť vetu, keď sa z lesa rozbehol ďalší. Asi samček. Bežal totižto k tej medvedici. Rozbehla som sa a skočila... zastala som rovno, no na ňom. No, nie tak akoby som chcela. Držala som ho za riť. To snáď nie! Rýchlo som sa otočila a nevšímala si Nicolasovho posmešného úsmevu.

„Som tu prvý krát, tak sa nesmej!“Kričala som a hľadala nejaké malé zvieratko, ktoré by som Nicovi hodila do hlavy! Hádzali s nami až do vtedy, do kým sa nevyčerpali až padli na zem. Odfukovali a ja som sa sklamane pozrela na to bezvládne telo podo mnou.

„To už je koniec?“ Smutne som sa pozrela na Nica, ktorý tiež vyzeral sklamane, no potom mu na perách zakotvil úsmev.

„Ešte desiata,“ usmial sa a zakusol sa tej medvedici do krku. Ach jaj, to je ale potvora. Zakrútila som hlavou a poddala sa chuti na ten dezert.

Keď som bola hotová, všimla som si, že ma Nic pozoruje. Bol to milé... ešte milšie ako keď ma kreslí na papier.

„Bolo to krásne, ďakujem,“ podišla som k nemu a vtisla mu bozk na tvár.

„Vďaka tebe,“ usmial sa a objal ma okolo pásu. Ja som sa mu vykrútila a on sa na mňa smutne pozrel. Nebola som ešte pripravená.

„Zabudol si na celibát?“ Uchechtla som sa a on sa začal smiať.

„No, čo je?“ Mračila som sa ako mucha bez hovna.

„Poď sem!“ Ukázal na mňa ukazováčikom a ja som k nemu pomaličky kráčala.

Usmial sa a palcom mi utrel kútiky úst.

„Budem si musieť kúpiť podbradník...“ rozmýšľala som nahlas a to u neho vyvolalo ďalší záchvat. Myslím, že ak budem pokračovať ďalej, bude prvý upír, ktorý zomrel na nedostatok kyslíka.

Keď sme došli domov, prekvapil nás počet osôb na dvore. Emmet a Felix si hádzali loptu. Alice a Rose sedeli pri veľkom bazéne a vyhrievali svoju studenú pokožku na slnku. Esme a Carlisl sedeli na deke pod veľkým dubom. Jazz plával v bazéne a my sme pozerali ako puci.

Aro (ocko) sedel na balkóne a všetko s úsmevom sledoval. Vždy chcel mať veľkú rodinu,... ale ozajstnú rodinu. Nie to, čo ju tvorilo doteraz.

Utekali sme k nim. Nicolas sa vrhol ku chalanom a ja som sa rýchlosťou blesku prezliekla. Dobré, že som mala pod oblečením plavky! Juchú. Skočila som do vody a užívala si to, že nemusím dýchať.

Stiahla som pod vodu Jazza a snažila sa rýchlo vyplávať, no on ma chytil za členok. Takto sme sa naťahovali, až do kým sme nepočuli kričať Alice. Vyplávali sme von a pozerali sa na tú krásku pred nami.

„Prosím, láska?“ Usmial sa Jazz ako najväčšie neviniatko.

„Mohol by si sa venovať aj mne!“ Zasyčala a vystrčila peru.

„Tak poď ku mne.“ Mrkol na ňu. Ona sa roztopila a skočila do vody. Ja som radšej z tejto vody “lásky“ vybehla čím rýchlejšie von. Utekala som k chalanom a všade okolo seba prskala vodu. Musela som vyzerať ako mokrý bernardín.

„No, chlapci, čo to hráte?“

„Horúci zemiak,“ zasmial sa môj braček.

„Horúci čo?“

„Ty nevieš, čo je horúci zemiak?“ Vykríkli vydesene všetci naraz.

„Nie?“ špitla som a nahodila úsmev. Všetci mi to začali naraz vysvetľovať. Ide o to, aby som tu loptu hodila čo najrýchlejšie niekomu inému a nesmie mi spadnúť ani ostať v rukách viac než tri sekundy, inak som vypadla.

„Tak idem na to.“

„Len... si daj pozor. Trochu to páli.“ Usmial sa Emm. No jasné, páli. Začali sme si to hádzať. Prvý krát mi padla do rúk a ja som myslela, že mi tie ruky naozaj horia. Odhodila som ju a myslela, že umriem tou štipľavou bolesťou.

„To strašne páli.“

„Ako keby som to nehovoril.“ Krútil hlavou Emm. Môže byť niekto taký hlúpy? Lebo ak nie... mám nový objav...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 15. kapitolka: