Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 13. kapitolka

04.02.2010 (16:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 824×

13. kapitolka

O niekoľko hodinách som vyzerala ako upír. Znovu som bola normálna. A nie žaba!

„Ďakujem Hedi.“ Pobozkala som ju na líce a bežala do sály. Bol tu iba Edward.

„Ahoj.“ Šepla som a sadla si oproti nemu.

„Ahoj. Chcem sa s tebou porozprávať.“

„O čom?“

„O nás.“

„Nič ako my nie je Edward. Sám si si vybral.“ Šepla som a moje slová mi vrážali dýku do srdca.

„Viem, že som to pokazil ale...“

„Ale čo?!“

„Nemôžem vidieť teba a Nicolasa!“ zavrčal.

„Edward, ty si strašný sebec. A ja ťa s Lindou môžem vidieť? Ako sa ťa  dotýka. Ako jej šepkáš slová lásky? Počuť vaše vzdychy z izieb?!“ Stála som na nohách a rozhadzovala rukami. Sklopil zrak a bol ticho. Myslela som, že moje telo vybuchne bolesťou. Vyrazila som dvere sály a utekala von. Bežala som  cez našu veľkú záhradu. Neviem ako to bolo možné ale zakopla som a padla do mláky. Celé moje telo polapila sieť bolesti.

Ako? Ako je možné, že jeho láska tak rýchlo pominula? Veď bola taká silná.

Ležala som tu a nechala dážď dopadať na moje studené telo. Cítila som sa ako kus kameňa. Ako keby som sem patrila. Na zem. Sem, kde ma každý pošliape. Odpľuje si alebo do mňa kopne.

Zdvíhali ma studené ruky. Otvorila som oči a uvidela Nicolasa.

„Nechaj ma.“ Zavrčala som, no už som nevládala.

„Poď dnu.“ Šepol a vzal ma do náručia. Zachumlala som sa mu do oblečenia a zavrela oči. Nechala som sa unášať spomienkami. Vôbec som nerozmýšľala či držím svoj štít. A to bola chyba!

Nicolas ma niesol v náručí a všetci okolo sa na nás pozerali.

„Pane bože, čo sa jej stalo?“ šepla Esme.

„Opýtajte sa vášho syna.“ Nicolas nikdy nebol nepríjemný ale teraz skoro syčal. Buchla som mu do ramena a on sa na mňa pozrel.

„Za chvíľku bude všetko v poriadku.“ Usmial sa a mne sa tvár skrivila bolesťou. Viem, že nebude.

Otvoril dvere  a položil ma na moju veľkú posteľ. Zachumlala som sa do perín a zavzlykala.

„Choď.“ Šepla som a pozrela sa na dvere.

„Ale Ema...“

„Prosím.“ Pípla som. Kývol a zavrel za sebou dvere.

Prečo si nevážil moju lásku? Ľudia sú moc pohodlní na to aby si niečo také vážili. Nevedia, čo je to láska. Čítajú o tom v knihách, myslia si, že ju poznajú tak isto bolesť, odvahu a strach. No zďaleka nevedia čo to je. Nikdy  by neprežili nič také. Hovorím, sú moc pohodlní a zvyknutí na život ako v bavlnke. Nehovorím o peniazoch. Áno nájdu sa ľudia, ktorí sú iní. Ale je ich málo, tak mizivá čiastka!

Nepozerajú na to čo sa skrýva pod škrupinou osobnosti. Hľadajú si partnera, ktorý im dá najmenšiu námahu. Nebojujú za to, čo by pre nich bolo najlepšie, len pre ilúziu toho. Nikdy som tak nechcela dopadnúť. Nikdy som nechcela dopadnúť ako dievča, na mokrom vankúši od sĺz. Nechcela som vyplakávať a lúčiť sa. No niekedy to inak nejde a ja som to práve zistila. Zistila som, že s osudom sa neradno zahrávať. Tak isto ani s láskou.  To slovo je pasť. Pasť na to aby nás zatiahla hlbšie do temna.

Už nikdy nechcem milovať. NIKDY!

Vstala som z postele a šuchtala sa do kúpeľne. Postavila som sa pred zrkadlo a ruky mala v pästiach. Och, aká som bola len hlúpa. Žiadna láska neexistuje. Je to obyčajný ľudský výmysel! Len sklamanie a bolesť! To sa v tom slove skrýva. Iba to. Buchla som do zrkadla, ktoré sa rozletelo na 1000 kúskov. Tak ako moja duša a srdce.  V každom tom kúsku sa odzrkadľovala moja zdeformovaná tvár. Bola strhaná a zúfalá. Do riti s tým! Začala som ich podupávať a nevnímala bolesť. Len ako pohladenie.

Som nakazená tým prostredím, kde žijem.  ON mi prenikol do myšlienok! Videl čo som mala napísané v srdci! Zahodil všetko, zahodil pre ľudské dievča!

Som stratená v slovách. Tak zdrvená!

Napustila som si vaňu a vliezla do nej. Voda  sa zafarbila na červenú.  Ležala som vo vlastnej krvy.

Prečo Pane Bože?! Prečo  mi to robíš? Nikdy som ťa o nič neprosila, ale teraz nastal čas.

Zlomené srdcia sa starajú o zlomené krídla. Tak postaraj sa ty  o mňa! Postaraj sa prosím o moje bezvládne telo. Daj mi nádej, malú nádej prečo ďalej žiť!

Otvorila som dvere sály a kráčala k trónom.

Aro, môj ocko vyzeral veľmi nahnevane.

„Ema je mi to ľúto ale dnes je ples.“ Ples? Práve dnes?

„To je v poriadku.“ Usmiala som sa a kráčala k nemu.

Podala som mu ruku a on sa na mňa spýtavo pozrel.

Keby... keby som ťa požiadala o smrť, neurobil by si to pre mňa však?

Ocko na mňa vykulene pozeral a svoju ruku okamžite strhol.

„Nikdy! A už nikdy sa ma na nič podobného nepýtaj!“ vrieskal. Stála som tam ako stolný stĺp bez emócii, bez pocitov.

Kývla som a otočila sa. Všetci tu sedeli.  Stretla som sa s Nicolasovými očami. Boli plné smútku a pochopenia? Kto môže mať pre mňa pochopenie? Pre zblúdenú dušu?!

„Alice?“

Už stála na nohách a skackala okolo mňa. Snažila sa mi navodiť náladu. Och, moja maličká sestrička.

„Rose? Pomôžeš nám tiež?“

„Pravdaže.“ Usmievala sa a bola pri nás.

Esme sedela v kresle a držala si ruky. Pohľad mala zarazený na stene. Moja milovaná mama. Kľakla som si k jej kolenám a pozrela jej do očí.

„Budem rada ak pôjdeš s nami... mami.“ Šepla som a pokrivene sa usmiala.

„Rada dcérka.“ Pobozkala ma na čelo a ja som  sa vydala do pazúrov týchto manekýnok.

Keď sme boli hotové, dievčatá vyzerali ukážkovo a mama? Omladla o niekoľko rokov. Nehovorím, že je stará ale vyzerala tak... sexy.

„Vyzeráte skvele.“ Usmiala som sa na nich.

„Na tvojom mieste by som sa neozývala.“ Zasmiala sa Rose. Tá by ma schovala do vreca hoc kedy.

Alice ma priviedla k zrkadlu a mne to okamžite vyrazilo dych. Vyzerala som nádherne. Moje čierne vlasy sa vlnili až po moje lopatky. Oči mali dymový nádych. A šaty? Boli  rozprávkové, ale čierne ako moja duša. Korzetové a dole volánikové.

„Ďakujem.“ Smrkla som dojate.

„TY, nemáš za čo sestrička.“ Objali ma Alice a Rose. Potom Esme.

Všetky štyri sme sa vydali do sály odkiaľ hrala moja skladba. Edward. Nie to ma naozaj chcete zabiť?!

Vošli sme dnu a oči upírov sa na nás zastavili. Niektorí svoje družky pustili a dívali sa na nás ako na nové mäsko. Na to sa tu objavil Jasper a uchmatol si Alice. Emmet a Carlisl to isté. Sama som tam ostala stáť. Pozerala som sa na tú hŕstku  pijavíc.

„Si nádherná dcérka. “ Predniesol Aro, keď som stála pri jeho tróne.

„Myslím, že nás je tu viac.“ Očami som zastavila na mojej rodine. Aro sa usmial a kývol. Zrazu sa otvorili dvere do sály a vošiel Nick. Bol nádherný. Mal čierny smoking. Vlasy rozfúkané a na tváry sladký úsmev. Dievčatá po ňom pokukovali a ja som sa pristihla ako na ne vrčím. Aro sa na mňa prekvapene pozeral. Felix s Emmom sa neprítomne rehotali. Prehodila som vlasmi a nevšímala si ich.

hudba

„Smiem prosiť?“ ozvalo sa  za mojim chrbtom a ja som hneď vedela komu ten hlas patrí.

„Pravdaže, pane.“ Usmiala som sa a nechala sa viesť do stredu “parketu“.

„Ste nádherná, spanilá.“

„Vašej kráse sa nevyrovnám vy švárny junák.“ On sa začal drhnúť smiechom a ja som ho tľapkala po chrbte.

„Tak to ma dostalo Ema.“ Obdaroval ma sladkým úsmevom.

„Ale čo.“ Pípla som a viac sa k nemu tisla. Bolo mi s ním príjemne. Všetko bolo mimo mňa. Bola som len ja a on. Čo to znamená? Sama neviem.

„Chcela by som sa s tebou porozprávať.“ Kývol a odtancoval si to so mnou až k dverám sály. Nikto si ani nevšimol, že sme sa vyparili.

Sedeli sme na lavičke pred palácom a pozerali sa na veľký guľatý mesiac. Bol naozaj nádherný.

„Počúvam, krasotinka.“ Pošteklil mi svojim dychom ucho. Zvrtla som pohľad na neho, no znovu som sa zapozerala do smutnej noci.

„Ďakujem, že si  môj priateľ. Niekedy sa pristihnem, že sa modlím, aby si bol priateľom na celý život.“ Krútila som hlavou a smiala sa ako hlúpa. On mal vážnu tvár a pozoroval ma.

„Povedal som ti niekedy, ako veľa pre mňa znamenáš? Vieš znamenáš pre mňa tak veľa... Stále rozmýšľam ako ti povedať, čo cítim, zamýšľam sa nad frázami.“ Otočila som sa na neho a pozrela sa ako sa pokrivene usmieva a sám pre seba krúti hlavou. Keby som mohla. Keby som mohla znovu milovať bolo by to jednoduché, no sama som si to zakázala. Pozrela som sa do zeme a hrala sa s jeho prstami. On si vzdychol a vstával.

„Prosím, ešte nechoď, mohol by si zostať ešte chvíľu, prosím? Môžeme tu spolu tancovať.“
„Môžeme tancovať navždy.“ Šepol mi do ucha keď ma bral za ruku. Otvorenými oknami sem znela hudba. Chytil ma za ruku a ja som pritisla svoje telo na to jeho...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 13. kapitolka: