Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pavučina prekliateho života 11. kapitolka

13.01.2010 (12:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 653×

11. kapitolka

Ked ju nezabijem môžem ju aspoń pomučiť. Sladko som sa usmiala. Mám podobnú schopnosť no ona tvorí iba ilúziu no ja nie. Trhala som ju zaživa. Ale iba zvnútra. Usmiala som sa a začala tvoriť. Padla na zem a zvíjala sa v kŕčoch.

„Páči sa ti vlastná taktika?“ stála som nad ńou.

„Ešte raz sa jej dotkneš alebo niekoho koho milujem. Neručím za seba. Vieš že som silnejšia a mocnejšia ako ty tak prosím nebud hlúpa. Váž si vlastný život a nemrhaj ním.“ Stiahla som svoju schopnosť. Prsty mala zaryté do kamenej zeme a nepravidelne vydychovala. Felix zobral Steph do jeho izby a otec ma schmatol za ruku.

„Zbláznila si sa? Mohlo sa ti niečo stať.“ A už ma drtil v náručí.

„Už len mne. HA HA.“ Všetci traja sa pobrali preč. Jane tu nechali ležať no prišiel po nu Demether. Ostala som s Nicolasom sama. Sadla som si ku krbu a zapozerala sa do ohńa. On si sadol ku mne a len tak sme tu sedeli mlčky. Rozhodla som sa že prelomím to ticho.

„Kedy si sa narodil?“

„Hned potom čo si odišla.“ Usmial sa. Bol tak... Stop!

„Máš nejakú schopnosť? A prečo si odišiel z Volltery?“

„Mám. Vlastne čítam a mením myšlienky. A odišiel som preto pretože som chcel okúsiť volnosť. Niečo nové. Vadili mi už steny Volltery.“ No do pekla on číta ešte aj myšlienky tak to ma mohlo rovno poraziť no nie? Aj tak mne ich čítať nemôže iba ked chcem. V myšlienkach som sa usmievala.

„Zaujímavé. Ja som zas rada že som tu.“ Smiala som sa a krútila hlavou.

„Aj ja som rád že si tu.“ Usmial sa. Tak to ma zaskočilo on je rád? Prečo? Otočila som sa na neho a chcela opýtať no to ma vyrušil môj podarený brat...

„Jú sestrička. Niekto sem prišiel.“ Smial sa a poskakoval pre nami.

„Neotravuj Felix.“ Spražila som ho pohľadom. Vyrušil ma a ja sa zas nič nedozviem.

„Ked to nechceš vedieť...“ nafúkol líca a pomaličky naozaj pomalinky šiek k dverám. Viem že čaká že ho zastavím no má smolu. Došiel k dverám a otočil sa. Ruky mal zložené na prsiach a mračil sa. Vypukla som v strašný rehot. Vyzeral ako malé nadurdené decko.

„Ty to naozaj nechceš vedieť? Ale vieš čo ja ti to poviem aj tak!“

„Nechcem to vedieť.“ Vyplazila som mu jazyk a zapchala si uši. Dookola som si spievala prší prší a on ma naháňal po celej izbe. Nicolas sa na nás smial. S Felixom sa chováme ako malé deti ale s ním to inak nejde.

„A mám ťa!“ zakričal a zvalil ma na zem. Ruky mi držal nad hlavou. Musela som sa vdzať a počúvať.

„Tak vrav.“ Zarezignovala som.

„Cullenovci.“ Zazubil sa.

Prestala som dýchať. Celým mojim studeným telom prešla mierna triška. Zrazu som stála na nohách a ruky som mala v päsť.

„Povieš mi čo tu chcú?“ sykla som. V mojom hlase bola počuť silná dávka bolesti. Nicolas sledoval celé naše divadlo aj teraz túto drámu, ktorá nasledovala.

„Vieš Ema... mala by si sa s nimi stretnúť.“ Šepol Felix no teraz už vážne.

„Ja nič nemusím!“ zakričala som a bežala do svojej izby. Zavrela som sa a držala v náručí moju malú Alice. Vystrašene na mňa pozerala svojimi malými očkami.

„Och, Alice. Keby si ma chápala.“ Šepla som medzi vzlykmi. Hladila som ju po chrbátiku a ona sa ku mne ešte viac tisla. Priadla a mne to pridávalo aspoň trošku pokoja. Zaspala som s ňou v náručí. Ráno som sa zobudila a dúfala že to bol len zlý,zlý sen.  No to by som musela mať z pekla šťastie aby to bola pravda. Prezliekla som sa a šla sa naraňajkovať. Alice som ešte naliala mliečko a zamkla ju v izbe. Len pre prípad.

Vbehla som do chodby a šla smer kuchyňa. Šla som naozaj opatrne aby som nestretla nikoho z mojej rodiny. Na chodbe už bola cítiť nádherná vôňa. PALACINKY! Hlásilo mi v hlave. Usmiala som sa a vrazila dnu no ihned som zamrzla na mieste. Pri šporáku nestál náš kuchár no teda môj ale Esme moja mama.

Otočila sa a ja som jej konečene uvidela do jej ubolených očí. Jej zlaté oči boli plné smútku. Smútku, ktorý som zavinila ja. To som nechcela!

„Ema!“ šepla a šla pomaličky ku mne. Ako keby sa bála že jej utečiem. Že sa vyparím ako duch. Usmiala som sa a prelomila ten kúsok medzi nami.

„Ahoj mami.“ Šepla som pučená v jej náruči.

„Toto mi už nikdy nerob dcérka!“ vzlykla. Pohladila ma po tváry a usmiala sa. Vždy bola tak materská a ja som ju brala ako mamu. Ako ozajstnú mamu.

„Nikdy.“ Usmiala som sa aj ked viem že klamem. Nemôžem žiť s nimi. Proste to nejde Edward si vybral. Vybral si inú cestu, iné srdce.

„Na stole máš palacinky. “ usmiala sa a za ruku ma ťahala k stolu.

Ked som to celé zládovala oblízla som si pery od čokolády a šla umyť tanier.

„Kde sú ostatný?“ dobre vedela na koho narážam.

„No, čakajú nás v sále. Carlisl sa rozpráva s Arom.“ Usmiala sa. No super ocko s ockom. Musela som sa nad týmto pousmiať. Oboch ich nehorázne milujem. Stráta čo i len jedného z nich by ma strašne bolela.

„Tak teda podme.“ Esme sa na mňa posledný krát povzbudivo usmiala a chytila ma za ruku. Spolu sme išli do sály. Dvere nám otvorila Jane. Vyzerala nejak kľudne. Ani sa mi nepozrela do očí. No viete celkom ju chápem.

Boli tam všetci a tým myslím aj Lindu. Wrrr!

Emmet sa na mňa začal škeriť a potom sa po ne rozbehol. Celý Felix. Držal ma v náručí a točil so mnou.

„Tak si nám chýbala sestrička.“ Smial sa.

„Aj vy mne Emm. Pusti ma už.“ Smiala som sa a pohladila ho po vlasoch. Dal ma na zem a chytil za ruku spolu k ostatným. Najprv som šla k Rose.

„Ahoj sestrička.“

„To si nemusela Ema.“ Zagánila na mňa. No potom ma už stískala v náručí.

Potom som šla k Jasperovi.

„Tak veľmi si mi chýbala! Ani nevieš ako.“ Šepol mi do vlasov.

„No jasné to robia tie okolité pocity. Blúzniš.“ Zasmiala som sa a on sa len usmial.

„Toto mi chýbalo.“ Zasmial sa.

Išla som k Alice no tá sa na mňa ani nepozrela. To zamrzelo.

„Alice, ja prepáč mi to prosím. Vieš ako veľmi ťa mám rada a prisahám že s tebou pôjdem na nákupy.“ Zrazu sa jej tvár otočila na mňa a oči jej žiarili ako malému dieťatku.

„To je super. Ja viem že pôjdeš. Musíme nakúpiť toľko vecí. Pane bože...“

„Deje sa niečo Alice?“ bála som sa o ňu.

„To nemyslíš vážne. Ty si tu ešte nebola na nákupoch?“ zasyčala na mňa a pražila ma zaživa svojim pohľadom.

„Vieš ja...“

„Neboj sa všetko doženieme.“ Zasmiala sa a obíjmala ma. Tak to bude teda mučenie. Vzdychla som si  a šla za mojím druhým ockom.

„Tak si mi chýbal Carlisl, ocko.“ Očkom som pozrela na Ara. Viete chcela som viedť jeho reakciu na moje prekvapenie sa usmieval ako slničko.

„Aj ty mne dcérka.“ Hladil ma po chrbte. Ked som skončila s obíjmaním.  Tak som sa otočila na ocka, Ara.

„Povieš mi prečo sa tak škeríš oci?“

„Vieš rozprávali sme sa s Carlislom a povedali že ostanú dlhšiu dobu. Nie je to skvelé?“ takže tu stvrde aj Linda. Naozaj skvelé!

„Uhm... áno skvelé.“ Usmiala som sa. Nechcela som sa ich dotknúť.

Po nejakom čase Felix a Emm... naozaj si veľmi rozumeli  ako som predpokladala... si šli spolu zaloviť medvede. Nejaký súboj si dali či čo.

Jasper šiel na prvú mučednícku jazdu s Alice.  Carlisl a Aro niečo stále preberali v pracovni a Esme  vybaľovala tú kopu vecí čo podonášali. Rose s Heidi rozoberali nový image.

A ja ? sedela som na sedačke vedla mňa Nicolas a oproti nám Edward a Linda. Viedlo trápne ticho.

„Tak  ty si Marcusov syn Nicolas?“ opýtal sa Edward no očami prepaľoval mňa. O čo mu do riti ide?!

„Presne.“ Usmial sa na neho milo Nicolas. Tvár som otočila na Nicolasa.

„Nechcel by si so mnou ísť na lov?“ usmiala som sa na neho sladko. Neviem čo ma to chytilo ale...

„Pravdaže.“ Začal vstávať.

„Prepáčte.“ Usmiala som sa na Edwarda a tú hlúpu Lindu. Najradšej by som ju videla horieť v pekle.

Nicolas ma chytil za ruku a ťahal von z hradu. Bol krásny ako Edward vyzerali priam ako bratia. Och... Stop! Lebo ho zválim do trávy a ... Proste stop! Pozrela som sa mu do karamelových očí a utekala s ním do lesa.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pavučina prekliateho života 11. kapitolka: