Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Pani učiteľke z lásky - 4. kapitola

06.06.2010 (09:15) • eMuska • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2520×

Bella:

Od Cullenovcov som došla domov, dá sa povedať, neskoro – na človeka. Predsa len, dve hodiny ráno sú dve hodiny ráno. Ešte sa musím na zajtra, respektíve na dnes pripraviť do práce. Takže... učím päť hodín, tri literatúry, jednu výtvarnú a hudobnú. Začínam mať blbý pocit, že ma ako lacnú pracovnú silu využijú na suplovanie a odučím šesť hodín. Takže... prvá hodina, budeme sa venovať francúzskemu autorovi, ktorý sa volá Honoré de Balzac. Čo ja viem... stručný životopis, vlastne stačí len to, že čo spravil a ako žil, lebo to si aj tak nikto nezapamätá a do testu to nedám... rozoberieme si diela Stratené ilúzie a Eugénia Grandetová. Druhá hodina... aha, Edward. Mohla by som pokračovať so Shakespearom. Mali sme dielo Večer trojkráľový. Vezmeme si ešte Rómea a Júliu, Sen noci svätojánskej, Hamleta a ešte dielo Kráľ Lear.

Vstala som z gauča a presunula sa k mojej skromnej knižnici, kde som všetky vymenované diela mala. Vezmem si ich so sebou, budú sa mi hodiť.

Znova som sa zvalila medzi všelijaké papiere a učebné osnovy a pozerala na mojich najmladších študentov. Čo sa im pokúsim natĺcť do hláv tento raz? Sú tí najväčší lajdáci a lenivci na škole, dovolím si povedať. Dajme tomu, že... Ernest Hemingway? Komu zvonia do hrobu a Starec a more. Aj tieto knihy mám, potešila som sa.

Vybehla som hore po schodoch až do svojej izby, kde som sa rozhodla využiť tri voľné hodiny na môj poloupírsky spánok.

Zobudila som sa o siedmej, trochu som sa nahodila a zbehla som dole na rýchle raňajky. Okolo ôsmej som už odchádzala z domu aj s knihami, výkresmi a cédečkami. Mala som so sebou tri igelitové tašky a kabelku. Hold, práca učiteľky...

Zaparkovala som na parkovisku pre učiteľov. Keď ma míňal pán Banner – ešte sme si nepotykali, hoc sme dobrí kolegovia (sadli sme si asi najviac, lebo nikto iný nedokáže oceniť jeho výskum mäsožravých rastlín, ktoré si pestuje vo vlastnom skleníku), so smiechom sa mi prihovoril: „To máte testy?“ nadvihla som obočie a otočila sa okolo vlastnej osi aj s taškami.

„Nie, učebné pomôcky,“ vysvetlila som. Teraz sa pre zmenu prekvapene díval on na mňa.

„Myslíte si, že to žiakov upúta? Minule som im doniesol ukázať moju zbierku motýľov a nikto ani brvou nepohol!“ rozhorčoval sa.

„Skúste im spraviť nejakú prezentáciu a premietnite ju na plátno, ale skúste tam dať trebárs nejaké efekty, alebo si vymyslite príbeh, v ktorom bude obsiahnuté učivo. Ľahšie si to zapamätajú,“ poradila som mu.

„Skúsim to, a ďakujem, slečna Swanová,“ ukončil moje básnenie o teóriách pútavého učenia a s úsmevom odišiel do zborovne, kam som ho nasledovala.

Vstúpila som do triedy, kde som mala svoju prvú hodinu.

„Dobré ráno, študenti.“ Svojím úsmevom som sa pokúsila im aspoň o piaď zlepšiť deň.

„Dobré ráno, pani profesorka,“ povedali naraz monotónnym hlasom.

„Na začiatok sa vás spýtam, či viete, kto bol Honoré de Balzac,“ začala som.

Ticho.

„Viete aspoň odkiaľ pochádzal? Skúste to určiť podľa mena. Honoré de Balzac,“ zopakovala som.

Konečne sa zdvihla jedna ruka.

„Áno? Vieš mi odpovedať?“ spýtala som sa. Na to, že o rok maturujú, vedia občas poriadne zapotiť...

„Z Ruska?“ Hovorila som!

„Nie, ty trdlo, zo Španielska!“ poopravila ho jeho prísediaca.

„Ani jeden nemáte pravdu,“ prezradila som skôr, než sa pozabíjajú, „je to Francúz,“ začala som výklad. „Francúzky prozaik, predstaviteľ kritického realizmu. Pochádzal z rodiny vidieckeho obchodníka v stredofrancúzskom meste Tours. Na prianie rodičov študoval právo a pracoval v notárskej kancelárii. Ako dvadsaťročný sa rozhodol stať sa spisovateľom a finančne sa osamostatniť. Aby sa uživil, písal brakovú literatúru, takzvané čierne romány, venoval sa tlačiarenskej a vydavateľskej činnosti, zadlžil sa však a dlhý život musel splácať. Úmorná práca mu podlomila zdravie a bola príčinou predčasnej smrti. Nemal šťastie ani v citovom živote. Zomrel opustený v Paríži.

Po desiatich rokoch anonymného spisovania brakových románov a rôznych príručiek napísal historický román Vzbúrenci, ktorý sa stal východiskom rozsiahleho prozaického cyklu Ľudská komédia. Z plánovaných 137 diel napísal 97 kníh, prevažne románov. Rozdelil ich do troch cyklov: Štúdie mravov, Filozofické štúdie, Analytické štúdie. Jadro Ľudskej komédieOtec Goriot, Stratené ilúzie, Lesk  bieda kurtizán. K najväčším dielam patria romány Eugénia Grandetová, Bratranec Pons, Sesternica Beta, Šagrénová koža, Roľníci, César Birotteau, Plukovník Chabert, Tridsaťročná, Vidiecky lekár, Neznáme veľdielo, Hľadanie absolútna, Louis Lambert a poviedka Gobseck. Popri Ľudskej komédii napísal tragédiu Macocha, komédiu Špekulant a nespútané Rozmarné poviedky,“ ukončila som svoj, možno až príliš dlhý, monológ. Všetci na mňa pozerali s vypúlenými očami, až som sa cítila trocha nepríjemne. Keď takto reagujú po vysvetlení autora, neviem, ako by reagovali po vysvetľovaní diel. Spravíme to asi inokedy, ak to spravíme... „Ako mimo čítankové čítanie si môžete prečítať Stratené ilúzie a Eugénia Grandetová.“ Nikto sa ani nepohol, začínala som sa cítiť trápne. „Tieto knihy mám aj tu, ak by ste si ich chceli pozrieť, dám vám ich kolovať,“ vybrala som ich z tašky. Najprv som im chcela niečo prečítať, ale toto je rozhodne bezpečnejšie. Mala som už vážne obavy, že sa im niečo stalo, keď celá trieda začala tlieskať. „Čo sa stalo?“ nerozumela som. tvorí románová trilógia

„Pani učiteľka, takéto niečo sme ešte nikdy nezažili! Predošlá profesorka nám len povedala, čo máme čítať a to bolo všetko! To bol hádam ten najlepší výklad, aký sme kedy zažili!“ ozvala sa jedno dievča v prednej lavici.

„Ďakujem vám pekne, toto som vážne nečakala.“ Utierala som si slzy dojatia.

Celý zvyšok hodiny sme len tak prekecali, samozrejme, hlavná téma bola literatúra. Po zvonení sa pri mne ešte pristavili nejaký žiaci a pýtali na Balzaca, no i na iných autorov, čo ma zamestnalo na celú prestávku, čiže som do zborovne došla až so zvonením na ďalšiu hodinu. Rýchlo som si vymenila učebnice a vzala si Shakespearove veľdiela. Edward, blyslo mi hlavou.

„Dobrý deň, žiaci,“ pozdravila som sa.

„Dobrý deň, pani profesorka,“ ozvalo sa monotónne, no ja som medzi hlasmi študentov upírskym sluchom rozoznala tiché: „Dobrý deň, Bella.“ Strelila som pohľadom smerom, odkiaľ prichádzal hlas. Edward sa na mňa usmieval tým najkrajším pokriveným úsmevom, aký som kedy videla. Všimla som si, že sa presadil do prvej lavice a tiež som sa musela pousmiať.

Edward:

„Ehm... Jessica? Mohla by sis prosím presadnúť na moje miesto? Chcel by som sedieť tu,“ naklonil som sa k nej ponad lavicu čo najbližšie mi to dovoľovala jej – často nechutná, s mojou maličkosťou dominujúca – fantázia. Vykúzlil som ten najefektívnejší úsmev, lebo jedine ten my mohol pomôcť a odhalil som dva rady bielych dokonale rovných zubov.

„Ja – ja – jasné,“ mierne sa začervenala, no účel to vykonalo. Zľakol som a až keď sa jej v mysli mihla vidia oltára, pred ktorým som stál ja. Keby som mohol, oblial by ma pot. Skoro som sa rozklepal od strachu. Veď ja mám oči pre inú! Ale pre ktorú? To mi zatiaľ nestihlo dôjsť.

Až mi odľahlo, keď zazvonilo na hodinu – svoje fantazírovanie som odsunul na vedľajšiu koľaj a sústredil sa na príchod Belly. Počul som, že predošlá hodina jej dopadla nejako extra super výborne a som si istý, že ani táto nebude výnimka.

„Dobrý deň, žiaci,“ pozdravila sa, keď vošla do triedy.

„Dobrý deň, pani profesorka,“ odslabikovala celá trieda spoločne.

„Dobrý deň, Bella,“ povedal som tak, aby to počula len ona. Keď som videl jej úsmev a žiariace čokoládové oči, kútiky sa mi mimovoľne vyhupli do mierneho úsmevu. Prešla ku katedre a zložila si veci. Medzi všelijakými papiermi som rozoznal aj mne veľmi známe knižky: Rómeo a Júlia, Sen noci svätojánskej, Hamlet a Kráľ Lear. Toto bude vážne zaujímavá hodina, všetko sú to vyberané diela.

„Takže, žiaci, dnes si ešte doberieme Shakespeara. Kto pozná dielo Rómeo a Júlia?“ spýtala sa, keď započala výklad. Asi polovica triedy – spolu so mnou – zdvihla ruku. „Fajn, Sen noci svätojánskej?“ teraz som ruku zdvihol len ja. „Mhm... Hamlet?“ okrem mňa zdvihli ruku ešte štyria. „A Kráľ Lear?“ ruku som mal hore opäť len ja. „Takže to tu s vami žiadna sláva,“ zhodnotila nakoniec, „takže na začiatok vám poviem niečo o autorovi. William Shakespeare sa narodil v roku 1564 a zomrel v roku 1616, toto nemusíte vedieť, je to len taká pikoška. Bol to najväčší dramatik všetkých čias, rodák z anglického Stratfordu nad Avonou, kde aj zomrel a je pochovaný. Pochádzal z rodiny rukavičkára, vzdelával sa v miestnej latinskej škole, skoro odišiel do Londýna, aby sa tam venoval divadlu. Začal ako herec, neskôr bol upravovateľom starších i mladších hier a samostatným autorom. Jeho umelecká činnosť bola úspešná, ako tridsaťročný sa stal spoluvlastníkom najslávnejšieho londýnskeho divadla Globe Theatre., ktoré sa tešilo kráľovskej priazni a pre ktoré nepísal väčšinu svojich hier.

Asi od roku 1590, keď začal samostatne tvoriť, napísal 37 hier. Sú to hry z anglickej histórie: dvojdielne Henrich IV., Henrich V., trojdielne Henrich VI., Henrich VIII., Richard II., Richard III., Kráľ Ján, komédie: Komédia omylov, Skrotenie zlej ženy, Dvaja šľachtici veronskí, Márna lásky snaha, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Koniec všetko napraví, Ako sa vám páči, Večer trojkráľový, ktorého ukážku sme mali aj v učebnici, Kupec benátsky, Miera za mieru, Veselé panie z Windsoru, Trolius a Cressida, tragédie: Rómeo a Júlia, Othello, Hamlet, Kráľ Lear, Macbeth, Timon...“

„Timon a Pumba!“ vykríkol Mike Newton, štvorročné dieťa v tele, dá sa povedať, skorodospeláka.

„Nie,“ zhovievavo sa usmiala Bella, „Timon a Pumba to nie je. A asi ťa sklamem, ale ani Chip, Dale a Káčer Donald nie sú v Shakespearovej tvorbe. Ale poteší ma, ak mi napíšeš esej o tom tvojom Pumbovi,“ hovorila, kým sa celá trieda otriasala smiechom. Na jej, moje i prekvapenie všetkých okolo sa jeho tvár rozžiarila.

„Mohol by som? A aj o Mickym Mousovi by som chcel! Mám aj také tie jeho uši. Môžem ich doniesť ako názornú ukážku tvorenia filmu?“ z jeho očí sršali hviezdičky. Bella len pootvorila ústa a ja som spolu s celým kolektívom vybuchol ďalšou vlnou smiechu.

„A – ak chceš...“ vyjachtala. „Ale budeme pokračovať v učive. Takže k tragédiám okrem už spomínaných kníh patrí Timon Aténsky, Titus Andronicus, Július Caesar, Antónius a Kleopatra, Coriolanus a hry s rozprávkovými a bájkoslovnými motívmi označované ako dramatické romance: Pericles, Cymbeline, Zimná rozprávka, Búrka, Dvaja vznešení príbuzní. Poslednú z nich napísal spolu s Johnom Fletcherom. Shakesepare je aj autorom troch epických básní Venuša a Adinis, Znásilnenie Lukrécie, Fénix a hrdlička a zbierky 154 sonetov.“

Ostal som zízať s otvorenými ústami. Som raz tak starý ako ona a vie toho viac! No, treba uznať, je fakt dobrá...

„Niektoré knihy som vám doniesla ukázať, mohli by sme si z nich niečo prečítať, prípadne vám porozprávam obsah,“ navrhla. Odrazu sa zamračila. Až keď som začal vnímať okolie, uvedomil som si, že trieda nesúhlasne zamručala. „Ale! Trochu života do toho umierania! Veď je to ten najslávnejší dramatik na svete!“ snažila sa ich prehovoriť, no zjavne sa to nepodarilo. „Fajn, ešte si pamätáte, čo som vám tu rozprávala?“ počkala, kým všetci prikývnu a pokračovala: „Vyberte si papiere a napíšte mi, čo ste si zapamätali. Kto vie o Shakespearovi ešte niečo, nech to tam pokojne napíše. Nebojte sa, nie je to žiaden test,“ dodala rýchlo, keď zbadala zmätené a vystrašené tváre mojich spolužiakov. Poslušne som si vybral papier a vďaka mojej nadľudskej pamäti som napísal celý výklad od slova do slova.

„Edward,“ oslovila ma Bella, keď sa mi zahľadela ponad rameno do papiera, „skús písať vlastné vety,“ zasmiala sa. Otočil som teda papier na druhú stranu a z viet robil súvetia a menil spojky.

„Ste hotoví?“ ozvala sa asi po desiatich minútach. Zozbierala všetky papiere a pustila nás skôr.

„Pani profesorka,“ zastavila sa pri nej ešte Angela, „hovorili ste, že to nie je test,“ namietala.

„Veď nie je, v teste máš možnosti a krúžkuješ správne odpovede,“ zavrtela hlavou Bella. V triede som ostal posledný. „Som zvedavá, čo si mi tu popísal,“ uškrnula sa. Radšej som sa s tichým: „Dovidenia,“ pobral preč. Sprievodom mi bol jej smiech ako čítala moje dielo. Viem, nemôžem sa porovnávať so Shakespearom, ale písal som.

Bella:

Koho by napadlo, že obmenením spojok ten prefíkanec dostane nový text! Veď ja mu ukážem, zastrájala som sa v duchu. Emmett sa z neho bude isto smiať, všimla som si totiž, že je taký rodinný klaun. S jemným úsmevom pri spomienke na moju prvú návštevu u upírskej rodinky som sa vydala do zborovne pre druhé knihy. Ach, teraz mám tých lajdákov prvákov. Kto vie, či ich dám do laty...

Do triedy som vošla spolu so zvonením.

„Dobrý deň, žiaci,“ pozdravila som sa ako na úvod každej hodiny.

Ticho.

Nikoho ani nenapadlo odpovedať, nikto sa ani nepohol. Tak, toto bude ťažké.

„Dnes si preberieme Ernesta Hemingwaya. Vie niekto o ňom niečo? Čo tak ty, Kate, skús mi niečo povedať,“ oslovila som jednu dievčinu v zadnej lavici.

„Beba prosím pekne nič nevie,“ ozval sa jeden chlapec. Po jeho vete sa triedou ozvala vlna smiechu.

„Daj si pohov, pako!“ okríklo ho dievča. Rozhodla som sa reagovať.

„Pako, aké je to slovo? Tebe to bolo mierené, skús ho definovať,“ všetci sa začali smiať, až na toho chlapca, čo celý zbledol.

„No... je to vulgárna nadávka?“ ozval sa po chvíli.

„Tesne vedľa, máš za päť. Môžeš si to do konca hodiny opraviť. Vie niekto iný určiť slovo pako? Čo to je?“ keď to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom.

Nikto ani brvou nepohol.

„Dobre, stretneme sa o tretej poobede, všetci tak, ako tu ste a budeme sa učiť rozlišovať vulgarizmy a expresívne slová,“ rozhodla som. Veď ja mám čas... Triedou sa ozvalo nesúhlasné mrnčanie. „Jeden zbytočný zvuk sa rovná piatim minútam po škole,“ spacifikovala som ich. „Teraz prejdeme na novú látku. Robte si poznámky, na konci hodiny ich skontrolujem a kto ich nebude mať, bude si ich písať po vyučovaní, keď všetci ostatní budú doma,“ rozhodla som. Moje nervy, takáto tvrdá som ešte nebola, nespravím si dobrú povesť a budú tu ako v koncentračnom tábore, ale vychovať ich musím. Kto iný, keď nie ja? A keď už koncentračný tábor, tak koncentračný tábor... „A Peter, všimla som si, že si Kate oslovil inak, ako krstným menom. Keď sa vám to nepáči, na mojich hodinách a v mojej prítomnosti sa budete oslovovať priezviskom. Áno, pán Wheat? Áno, slečna Stanleyová? A slečna Stanleyová? Vy máte u mňa sestru, však?“ spýtala som sa.

„A – áno,“ povedala rozklepane. Tak tým som teda nahnala strachu...

„Takže Ernest Hemingway. Narodil sa v roku 1899 a zomrel v roku 1961. Bol to americký prozaik a novinár, predstaviteľ takzvanej stratenej generácie, nositeľ Nobelovej ceny. Narodil a v rodine chicagskeho lekára. Od detstva miloval prírodu, lov a dobrodružstvo. Po stredoškolských štúdiách sa venoval novinárstvu. Ako dobrovoľníka – vodiča sanitky – ho na európskom fronte ťažko zranili. Po vojne bol zahraničným spravodajcom v Paríži, cestoval po Európe a Afrike, zúčastnil sa na občianskej vojne v Španielsku. Počas druhej svetovej vojny sa zdržiaval na Kube a vyhľadával nemecké ponorky v Karibskom mori. Na sklonku vojny pôsobil ako vojnový spravodajca v Číne, v Nomádii, pri oslobodení Paríža a v bitke v Ardenách. Po vojne sa venoval literárnej tvorbe a loveckým a rybárskym záľubám tu, v USA, na Kube a v Afrike. Zdravotné problémy a stavy depresie ho dohnali k samovražde.

Rozsiahle beletristické dielo tvoria romány: Fiesta, Zbohom zbraniam!, Komu zvonia do hrobu, Cez rieku a pod stromy, Mať a nemať, Ostrov uprostred prúdu, preslávená novela Starec a more, súbory poviedok: Muži bez žien, Víťaz nič nezíska, zelené pahorky africká, 49 poviedok, dráma Piata kolóna a kniha spomienok Pohyblivý sviatok.

Toto je o autorovi všetko...“

„Konečne!“ skočil mi do reči Benny.

„Ticho!“ zvrieskla po ňom celá trieda naraz.

„No... to už máte spolu desať minút, nabudúce si rozmyslite, čo poviete a či niečo poviete,“ povedala som a každému som skontrolovala poznámky. Po zvonení som ich ešte upozornila: „Vidíme sa o tretej!“

V zborovni som si zložila hlavu do dlaní. Táto hodina mi dala zabrať a ak to takto pôjde ďalej, tak ma asi trafí.

„Bella? Vy ste mali teraz hodinu pri prvákoch v budove C?“ spýtala sa ma slečna Goffová, učiteľka španielčiny.

„Áno. Ospravedlňujem sa, ak boli žiaci hluční, ale...“

„Nie, nie moja milá, práve naopak. Mala som hodinu vo vedľajšej triede. Zvyčajne sa odtiaľ ozýval krik a nadávky učiteľky, no tentoraz tam bolo ticho. Začínala som mať obavy, či tam vôbec sú. Toto sa ešte žiadnemu učiteľovi, čo pri nich bol nestalo,“ pochválila ma.

„Ďakujem vám. Bohužiaľ – nie som si istá, či to oni vzali tiež s takou radosťou ako vy. Stretneme sa opäť po vyučovaní a predpokladám, že na riadne dlho...,“ vzdychla som si.

„Nebojte sa, ono sa to poddá. Vy ste tu najmladšia a mladých ľudí z nás chápete najlepšie. Uvidíte, že keď budú maturovať a keď sa uvidíte za zeleným stolom, nahrnú sa vám slzy do očí,“ zhovievavo ma poklepala po ramene.

„Ďakujem vám za povzbudenie. A môžete mi tikať, som Bella.“

„Sheila,“ podala mi s úsmevom ruku a šla si po svojej robote. Ja som sa tiež začala pripravovať na ďalšiu hodinu – výtvarnú s Alice Cullenovou.

Alice:

Bola som nadšená. Ďalšia hodina mala byť výtvarná a tú mám s Bellou. Musím sa jej spýtať, či by nechcela ísť na nákupy.

V triede som bola prvá. Svedomito som si nachystala pomôcky a čakala som. Prestávku som si krátila tým, že som sa snažila bádať v budúcnosti a pátrať po Belle. Keď tu ešte nebola, mala som dosť nejasnú víziu o Edwardovi a nejakej žene s čokoládovými vlasmi, s ktorou bol na jeho lúke. Určite bol do nej zaľúbený – na svoju lúku by nevzal nikoho cudzieho, ani mňa tam nevzal. A Bella sa na tú ženu podobá i keď mám len neurčitý obraz. Ale teraz tu je a nevidím vôbec nič, čo má s ňou niečo spoločné. Ako som tak blúdila budúcnosťou, zasiahla ma jedna vízia.

„Alice, Alice! Čo to malo byť?“ triasol mi ramenom Edward.

„Ja... ja neviem... A čo ty tu vlastne robíš?“ nechápala som.

„Videl som tvoju víziu!“ Spomenula som si, čo som videla a začala som sa chvieť.

„Edward, ja mám strach. Oni... oni prišli a potom... potom mi všetko zmizlo a ona... ona bola preč,“ zašepkala som a dusila v sebe vzlyky. Teraz už okolo nás bola zostúpená celá rodina. Edward im v rýchlosti vysvetlil, čo som videla a všetci sme sa zhodli na tom, že by sme mali ísť k nám aj s Bellou.

„Musíme ísť za ňou a ospravedlniť sa z hodín,“ povedala Rose.

„Ja idem ospravedlniť nás, vy choďte za Bellou a zavolajte Carlisleovi a Esme,“ nakázala a už jej nebolo. Ja som zdvihla telefón a ostatní sa vydali k zborovni. Zaklopali a požiadali, aby im zavolali slečnu Swanovú. Keď vyšla z dverí, vyzerala prekvapene. To už k nim pribehla – samozrejme ľudskou rýchlosťou – Rosalie spolu so mnou.

„Deje sa niečo?“ spýtala sa.

„Bella, musíme ísť všetci okamžite k nám domov, Alice mala víziu. Prídu Volturiovci,“ povedal Jazz. Sledovala som, ako sa jej rozšírili zreničky.

„Nie... Nie, nie, nie!“

„Musíme ísť!“

„Ale ja učím!“ nachvíľu sa odmlčala.

„Jasper? Môžeš mi spôsobiť bolesť?“

„Nie!“ vložil sa do toho Edward.

„Edward, ja musím! Nikdy som nebola dobrá herečka,“ kývla na Jazza a skácala sa k zemi.

„Uber,“ chytila som ho za rameno.

„Nie,“ povedala Bella, „pokračuj,“ zaťala zuby a postavila sa. „Choďte na parkovisko a ty nepoľavuj!“ prikázala a zmizla za dverami v zborovni. Všetci sme ju s vystrašenými výrazmi poslúchli, len Emmett bol v pohode. To je proste môj veľký šašo, nikdy ho nič nerozhodí a všetko berie ako vtip.

Po chvíli vyšla Bella z budovy. Kývla na môjho muža, ktorý na ňu prestal pôsobiť svojou mocou.

„Nastúp, vezmem ti auto, aby to nebolo podozrivé,“ navrhla som a posadila som ju vedľa Edwarda do jeho volva.

Bella:

Sedeli sme u Cullenovcov doma a snažili sa niečo vymyslieť.

„Alice, kedy prídu?“ spýtala som sa zúfalo.

„Nevidím, nič nevidím!“ mrnčala si nahnevane popod nos. Opäť som sa pohrúžila do svojich myšlienok, no vyrušilo ma Alicino zúfalé: „O týždeň...“

Autor: eMuska (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Pani učiteľke z lásky - 4. kapitola: