Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » P.S. I love you 6

19.09.2009 (13:00) • Jarusinka • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 3138×

6. Už niet cesty späť

Edward:

Je to tu. Najhorší deň môjho života ešte len začínal a už som mal pocit, že aj to je na mňa priveľa. Samozrejme, že tá najťažšia časť ešte len stála predo mnou. Rozlúčka s Bellou. Musím sa s ňou rozlúčiť, ešte aspoň raz nahliadnuť do jej čokoládových očí plných pochopenia a nežnosti.

Možno by bolo lepšie keby len tak odídem...ako zbabelec...nechám jej list a proste zmiznem...NIE! Ona si zaslúži viac. Toto je posledné čo urobím a potom zmiznem navždy z jej života. Koľko odporných klamstiev ešte dnes budem musieť vypustiť z týchto prekliatych úst, ktoré každému len ubližujú?!

Možno je tu ešte šanca a ona bude chcieť, aby som tu zostal...

Šibe ti?! Ona chce jeho, teda nepotrebuje! Nikto ťa nepotrebuje!!!

Ale čo ak predsa len...

Určite nie!

Ako to môžeš vedieť?!

Viem to, ver mi.

Tebe?! Potom asi nie som jediný komu tu šibe...

S povzdychom som vyliezol z auta a pomaly šiel k dverám. Už len dva kroky...už len jeden... pritlačil som prst na zvonček a v dome sa ozval zvuk, ako jemný úder na triangel. Počul som ako kdesi hore niečo spadlo- pravdepodobne kniha. Od schodov sa ozýval hlasný dupot náhliacich sa krokov. Rýchlo otvorila dvere, ešte sa na mňa ani nepozrela a spustila:

„ Ahoj Emb-...“ začala s úsmevom no keď zbadala, že tam stojím ja, trochu jej úsmev povädol a opravila sa. „ Edward...“ a začervenala sa.

Snažil som sa nevnímať pulzujúcu bolesť v hlave a uprostred hrudníka. Rýchlo sa spamätala.

„ Prepáč ja..nečakala som ťa...“ zahľadela sa na topánky a nervózne si žmolila ruky.

„ Vlastne, dnes s tebou nepôjdem do školy...“ začal som ale stále som nebol schopný dopovedať.

„ Nie? Prečo?“ zdalo sa, že je úprimne zvedavá, čo ma k tomu vedie. Oči jej zablúdili na tašku pohodenú na sedadle spolujazdca a šokovane zažmurkala.

„ Prišiel som sa rozlúčiť. Odchádzam do Denali navštíviť rodinu a potom..chcem cestovať...“ znova som sa pokúsil o úsmev ale jej reakcia hoci očakávaná ma zaskočila.

„ Budeš mi chýbať, sľúb, že mi budeš volať alebo písať a že sa čoskoro vrátiš.“ Priskočila ku mne a uväznila ma v jemnom objatí. Tak veľmi to bolelo. Bolelo to viac ako dívať sa na ňu v spomienke toho psiska. Nechá ma len tak odísť...len tak...nie som nič viac len priateľ...nikdy nebudem nič viac...práve ma len tak nechala odísť...

„ Aj ty mi budeš veľmi chýbať.“ Zašepkal som jej s hlavou zaborenou v jej vlasoch. Schválne som sa vyhol sľubu, o ktorom som vedel, že ho nesplním.

Vymanila sa z objatia a chytila ma za plecia. Pozerala mi do očí, akoby tam niečo hľadala. Tam by už ale po tých slovách nenašla nič. Absolútne nič. Posledné slová, ktoré vyslovila, ma potopili na dno toho najhlbšieho, najtmavšieho a najnepokojnejšieho oceána bolesti a posledná vlna sa mi práve prevalila cez hlavu. Už niet cesty späť. Žiadna nádej, ani len najmenšia šanca, čo som vlastne čakal? Hocičo. Ale určite nie TOTO. Nechala ma ísť.

Znova som ju objal a otočil som sa na odchod. Keď som už bol takmer pri aute naposledy som sa otočil. S úsmevom sedela na schodoch a mávala autu, ktoré prichádzalo- JEHO autu. Vycúval som z príjazdovky a uvoľnil mu miesto. Aká skvelá analógia, však?

Lesy, budovy, mestá..lesy, jazerá, hory...

Všetko navôkol sa mihalo ako rozmazané šmuhy. Presne tak som okolie v tej chvíli vnímal ja. Hľadel som do prázdna, do diaľky. Šiel som v ústrety svojej nejasnej budúcnosti. Možno by som predsa len mal zájsť aspoň na chvíľu do Denali. Prísť na iné myšlienky. Teda aspoň sa POKÚSIŤ prísť na iné myšlienky. Zmena prostredia už ako taká by mohla pomôcť. Ale pozerať sa na dokonalý párik ako je Eleazar s Carmen asi nie je najlepší nápad a nestojí to za to. Môžem skúsiť zavolať Tanyi a opýtať sa...

Už som aj vytáčal číslo. Po dvoch zazvoneniach to zdvihla.

„ Edward! Som rada, že si sa ozval! Mal by si nás prísť navštíviť. Irina aj Kate by sa určite potešili, VŠAK?“ zvolala už hlasnejšie a z pozadia sa ozývalo súhlasné mrmlanie.

„ A čo Carmen s Eleazarom? Ako sa majú?“ začal som nevtieravo, zdvorilo.

„ Sú mimo mesta. Tuším niekde v Španielsku, Carmen chcela navštíviť svoju rodnú krajinu...Tak ako teda? Prídeš?“ pýtala sa netrpezlivo s nadšením, ktorému by bolo za iných okolností ľahké odolať, ale mal som pocit, že by som tam mal ísť. Za pokus nič nedám...

„ Samozrejme, vari by som mohol odolať takej lákavej ponuke?“ hlas sa mi už začal zadrhávať, chcel som ten hovor ukončiť a znova sa zožierať v sebaľútosti.

„ Isteže nemohol, tak sa maj, tešíme sa na teba!“ zasmiala sa a zložila.

Pred sebou mám celú večnosť. Osamelú večnosť. Musel som si stále dokola pripomínať, že potrebujem navštíviť J.Jenksa.  Vybaviť všetko potrebné a potom...potom sa uvidí. Stále som sa nedokázal rozhodnúť, čo potom. Malo vôbec ešte niečo zmysel?

Lesy, budovy, mestá..lesy, jazerá, hory...

Prechádzal som mestečkom Gulkana, keď mi v hlave znova začali vŕtať pochybnosti, či to celé nebol iba hlúpy rozmarný nápad. Už len pár kilometrov ma delí od Anchorage a Denali. Aljašku som mal vždy rád ale teraz som akosi nebol v stave rozplývania sa nad prírodnými krásami nášho kontinentu.

Lesy, lesy, lesy, lesy, lesy.... posledná odbočka...

V diaľke sa začínali v tme črtať obrysy veľkého domu, ktorý som nemal problém vidieť na pol kilometra. Keď začuli zvuk prichádzajúceho auta, vyšli z domu. Pred domom stáli tri postavy, tri sestry. V strede stála vysoká dlhovlasá rusovláska, výrazom tak podobným Rosalie a pritom takým odlišným- Tanya. Vedľa nej zľava stála nižšia chudá blonďavá upírka- Irina. A po druhom boku Tanye  stála Kate, vždy vysmiate slniečko. Mal som ju veľmi rád a vždy mi dokázala dobre poradiť. Ona ma našla pred mnohými rokmi, keď som prežíval takpovediac “ pubertálne obdobie vzdorovania“ a priviedla ma späť ku Carlislovi a Esme, od ktorých som vtedy utiekol a vraždil.

Po zvítaní sme sedeli v obývačke, ešte stále sa ma vypytovali na všetky novinky z Forks, na rodinu, priateľov...na Bellu. Keď sa začali na ňu vypytovať, mal som pocit, akoby ešte viac prehlbovali nekončiacu temnú priepasť v mojom srdci. Snažil som sa nič nedať najavo. Na viac ako vetu ´Má sa fajn´ som sa nezmohol. Kate na rozdiel od Tanye a Iriny vycítila, že na túto tému mi nie je príjemné debatovať a začala sa znova vypytovať na prácu Carlisla, nákupné ošiale Alice a nikdy nekončiace Emmetove žartíky.

Ospravedlnil som sa a šiel som si veci zložiť do hosťovskej izby, vybaliť sa. Toto mi dlho netrvalo a moje myšlienky sa znova začali odvíjať nebezpečným smerom. Takto rozutekané myšlienky ale opäť pohltila tá ničota, priepasť, a znova som aspoň na chvíľu znecitlivej. Lepšie sa cítiť prázdno, duto, ako kmeň starého spráchniveného duba než znova a znova zabodávať dýku do rán, ktoré sú čerstvé a také ešte aj dlho ostanú.

Nehýbal som sa, nerozprával som, nerobil som nič. Dni plynuli ako minúty, ani sám som nevedel, ako dlho tu už vlastne takto nečinne sedím. Po nejakom čase sa ozvalo jemné zaklopanie na dvere. Prvý zvuk za ten dlhý(alebo krátky?) čas. Zhlboka som sa nadýchol. Kate. Trápila sa pre mňa ale chcela mi dopriať čas. Sestrám radila, aby ma naotravovali, obzvlášť Tanya. Bol som jej za to veľmi vďačný, aj keď neviem, či je to na niečo dobré.

„ Môžem vojsť?“ spýtala sa potichu stále za zavretými dverami. Najprv som neodpovedal, tak tam len nervózne postávala.

„ Poď.“ Tiež som zašepkal asi po desiatich minútach a ona vošla dnu a sadla si ku mne na posteľ.

Chvíľu na mňa utrápene hľadela a potom ma náhle držala v objatí. Ja som sa ani nepohol, cítil som ako mi šúcha ramená a počul som ako sa mi prihovára. Ale toto teraz nepomôže.

„ Ach Edward..braček...nenávidím pohľad na teba ako trpíš. Nemôžem sa pozerať na tvoju bolesť. Neviem, či si vôbec dokážem predstaviť akú bolesť teraz prežívaš, ale vidím, že sa snažíš nič nedávať najavo a netrápiť ostatných. Nechápem a ani neviem, čo presne sa stalo, ale nebudem sa ťa na nič vypytovať ak o tom nechceš hovoriť. Chcem len aby si vedel, že vždy tu budem pre teba. Vždy. Mal by si si vyjsť  aspoň na lov. Vyzeráš dosť biedne, si tu zavretý už vyše týždňa. Poď von, aspoň na chvíľu...“ vedel som, že ju to musí bolieť. Vždy bola citlivá na vnímanie pocitov ostatných. Mala podobnú schopnosť ako Jasper, ale u nej nebola tak rozvinutá. Kate trénovala svoje iné schopnosti.

Mala pravdu, vedel som to. Mal by som vyjsť von aspoň na chvíľu, a ten lov by mi zrejme naozaj neuškodil.

Keď som schádzal dole schodmi, zazrel som v zrkadle svoj odraz. Chápem prečo povedala, že vyzerám hrozne. Ale to jednoznačne nebolo až také výstižné ako realita. No a čo? Koho zaujíma ako vyzerám, keď mne je to zo srdca ukradnuté?!

Sedel som na strome na hrobom konári v korune stromu. Znova som hľadel do prázdna ako v poslednej dobe takmer nepretržite. Moju pozornosť už nedokázala upútať ani len brániaca sa puma či iný zúrivý zver. Cítil som ako sa veta podo mnou slabunko zachvela.

„ Porozprávame sa? Povieš mi to, alebo mám hádať?“ pýtala sa vážnym tónom Kate ale vyzývavo na mňa žmurkla. Nemal som v pláne jej odpovedať. Aký by to malo zmysel, hovoriť o tom?

„ Takže asi budem hádať.. skús aspoň prikývnuť ak si toho schopný.“ Smutne sa pousmiala a začala viesť ďalší monológ.

„ Čo sa stalo vo Forks?“ spýtala sa priamo a sústredene na mňa hľadela.

„ Myslel som, že mám len prikyvovať ale toto nie je otázka, na ktorú sa dá odpovedať kývnutím.“ Hmmm to bola asi najdlhšia veta, ktorá zo mňa vypadla za posledný týždeň. Víťazoslávne sa usmiala a znova sa ujala slova.

„ Tak vidíš, že to ide aj po dobrom.“ Usmiala sa ešte širšie, ale potom sa zarazila. „ Je to veľmi zlé?“

„ Pre mňa? Áno a dosť. A pre ňu? Asi sa jej nič lepšie nemohlo stať...“ odpovedal som zatrpknuto. Neviem, čím to bolo, ale pri Kate som dokázal hovoriť normálne, bez toho aby som v svojom hlase počul prímes bolesti a nenávisti.

„ To určte nie, keď prišla o takého skvelého brata ako si ty.“ Odporovala mi a znova sa usmiala. Tiež som znova usmial. Znova zatrpknuto a kyslo.

„ O to ide.“ Dodal som a sledoval som ako sa každou stotinou sekundy mení jej výraz. Vystriedala rôzne výrazy, kým sa tam zakotvil jeden- výraz bolestivého pochopenia.

„ O toto ide? Bol si len...“ nedopovedala, nevedela, do čoho všetkého môže ešte aspoň slovne zasiahnuť.

„ Áno, len.“ Prikývol som s povzdychom.

„ Takže niekto iný...“ oceňoval som, že sa snaží to zo mňa dostať, nevzdávala sa, ale nechcela vyzvedať na silu. Vzdal som to. Ušetril som ju toho, aby sa vypytovala naslepo hľadajúc odpovede, a vyrozprával som jej to všetko od začiatku, až do poslednej minúty. Tak zvláštne sa mi uľavilo. Akoby som sa po prvýkrát po dlhej dobe otvoril oči, blúdiac v labyrinte vlastných myšlienok a spomienok.

„ A teraz sa ma ty tu na to vypytuješ a ja som vlastne rád, že som sa o tom mohol s niekým porozprávať. Ďakujem.“ Usmiala sa a ja som jej úsmev vďačne oplatil.

„ Nemáš vôbec za čo ďakovať. Som rada, že si sa mi s tým zveril, malý braček.“ A štuchla ma pod rebrá. „ Budeš...CHCEŠ sa s tým pokúsiť niečo spraviť?“

„ Ako by som mohol Kaitie? Veď je s ním taká šťastná, keby si ju len videla...“ znova som pocítil pichnutie v dávno mŕtvom srdci.

„ Ale nemusí byť naveky... vieš predsa aký sú vlkolaci vrtkaví? Určite si už počul o “pripútaní sa“ k inej osobe. Ak k nej necítil tento druh príťažlivosti, nemusí to byť na večnosť... stále je nádej že-“ zastavil som ju. Nemohol som si dovoliť dúfať, aj keď to bola posledná záchranná slamka, ktorej by som sa mohol chytiť a dostať sa nad hladinu temnoty nado mnou.

„ Nie...nie...to nie...nemôžem...nechcem..nedokážem..nemôžem...“ nevedel som čo vlastne chcem povedať. Či sa o tom snažím presvedčiť seba, alebo ju. Súcitne sa mi pozrela do očí, potiahla ma za ruku, spoločne sme zoskočili zo stromu a bežali sme lesom smerom k domu.

„ Vieš, Tanya bola trochu sklamaná, že si jej neskočil rovno do náručia len čo si prišiel...“ začala podpichovať. Na to bola občas ešte väčšia špecialistka ako Emmet. Jemne som podvihol jeden kútik úst a zvraštil nos.

„ Hej, vlastne viem.“ a na môj obrovský údiv som počul, ako sa smejem. Naozaj som sa smial spolu s Kate nad tým, aké je to vlastne absurdné. Bol to veľmi oslobodzujúci pocit.

_______________________________________________________________________________________

Nó...konečne sa mi to podarilo dokončiť..aj keď to nie je bohviečo...

Ako obvykle pod čiarou ďakujem a píšem oznamy ako obvykle...takže zopár vecí:

1. For Gbariella: Edward je aj tak môj :P keď teraz píšen ja, je tu môj xD pri tvojích poviedkach môže byť tvoj, ale tu je môj:D chápeme sa pravda:)

2. For Twigirl and Ree: špeciálna vďaka, že ma chcete ochrániť pred vraždiacou Gabriellou:DxD

3. Majte radi Embryho:) nie je zlý:):):D

4. Neodsudzujte Edwarda:D( niežeby to išlo...teda aspoň u mňa xD)

5. ďakujem za podporu, veľmi si to vážim:)

← →

zhrnutie

Autor: Jarusinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek P.S. I love you 6: