Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Otisk?... Vyfajči! I.

12.08.2013 (15:00) • AnnMaggie • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2132×

Ani neviem kde začať tento príbeh. Príbeh, ktorý mi nadobro zmenil život. Sem-tam, keď som doma sama a môj muž behá vonku, premýšľam či tá zmena bola dobrá alebo zlá. Vyváži to dobré, čo som dostala, všetko to čoho som sa musela vzdať?

,,Vyzeráš úchvatne, srdiečko.“ Rozplývala sa Sue. Kradmo som pozrela do zrkadla. Naozaj. Naozaj som vyzerala pekne, dokonca viac než pekne, len keby nebolo tých prekliatych jaziev.

Tento deň bol výnimočný, a nehovorím to ako žena, ktorá má pred sebou najkrajší deň (respektíve večer) svojho života, bol výnimočný z viacerých dôvodov. Ale najdôležitejšie pre mňa boli len dva z nich: ženil sa vodca vlčej smečky a po dvoch rokoch konečne uvidím svoju sestričku.

Katharina:

Vystúpila som na malom letisku neďaleko Seattlu.  Kým mi vyložili batožinu zavolala som si taxík, ktorý ma mal odviesť do malého hotela vedľa hlavnej cesty do Forks. Keď som sedela v aute nevedela som, na ktorú stranu sa mám skôr pozerať. Bola som ako malé decko, ktoré dovedú do hračkárstva a ono nevie, ktorá hračka je tá naj.

,,Ste domáca?“ prerušil môj zážitok taxikár.

,,Áno.“ Odpovedala som stroho.

„A odkiaľ idete?“

Čo je teba do toho? „Z ďaleka.“ Zrejme pochopil, že jeho otázky mi prekážajú a po zvyšok cesty bol už ticho.

Na recepcii som podpísala papiere, prevzala si kľúče a zaplatila mladíkovi, aby mi vyniesol kufre do izby. Izba bola čistá, útulná, s malou kúpeľničkou. Prezliekla som sa z cestovného do teplákov a ľahla do postele. Bola som vyčerpaná. A nie fyzicky, ale psychicky. Odkedy som dostala pozvánku na svadbu mojej Emily, išlo to so mnou dole kopcom. Nejedla som, nespala som, len som si stále a stále prehrávala posledné chvíle strávené vo Washingtone.

Mala som štrnásť, keď sa môj život a život mojej rodiny obrátil naruby. Pamätám si, akoby to bolo včera. Bratia boli v obývačke a hrali nejakú hlúposť na telke, zatiaľ čo ja so sestrou sme boli v kuchyni a ohrievali večeru – teda Emily zohrievala, ja som sedela na stoličke a s tichým obdivom som sledovala, ako ladne a rýchlo sa pohybuje pri práci. Rodičia sa ešte nevrátili z práce, čo bolo divné, hlavne zo strany mamy. Tá vždy prišla domov o piatej, maximálne meškala päť minút, viacej nie. Otec meškával pravidelne – ako chlap z píly takmer každý druhý deň šiel s kolegami na pivo a vracal sa niečo pred polnocou. Ale teraz to bolo iné. Blížilo sa sedem hodín, vonku už sadla hlboká tma a moje malé srdce bilo ako o preteky.

„Je ti niečo, Katie?“ spýtala sa Emily. „Si veľmi bledá, bolí ťa bruško?“

„Nie.“ Záporne som pokrútila hlavou. Klamala som – to bolo prvýkrát, čo som jej klamala – technicky vzaté to nebolo extrémne klamanie, len som ju nechcela vyplašiť – pravda bola taká, že mi bolo zle od žalúdka, a to veľmi.

„Už môžeme ísť jesť. Chalani!“ zakričala do obývačky. „Poďte jesť!“

Z izby sa ozvalo dvojhlasné zabručanie a o chvíľu so do kuchyne dovalili bratia. Ethan sa tak prudko hodil na chuderu stoličku, až som mala pocit, že ten nápor nevydrží a zlomí sa.

Jedli sme mlčky. Aké nezvyčajné. Mama nám vždy dohovárala, aby sme aspoň pri jedle boli ticho a my sme ju, samozrejme, nikdy neposlúchli.

Po jedle som poumývala riad a podávala ho Cameronovi, ktorý ho ukladal na svoje miesto. Keď sme všetko upratali, pobrali sme sa do obývačky. Chalani zase hrali a Emily si prezerala skriptá, ktoré bude potrebovať na ukončenie semestra.

Čas sa vliekol a moje srdce stále bilo ako o preteky. Už bolo pol deviatej a mamky stále nebolo. Mala som pocit, že len môjmu detskému mozgu to prišlo divné, ale všimla som si, že už aj Cameron s Emily chvíľou pozerajú na hodiny a vymieňajú si zmätené pohľady. „Nezavoláš na poštu, či tam náhodou ešte nie je mama?“ spýtal sa Cameron sestry.

„Veď je pol deviatej preč. Pošta už je určite prázdna,“ ozval sa Ethan.

 „Za vyskúšanie nič nedáme.“ Postavila sa z fotelky a vytočila číslo na poštu. Chvíľu to nik nezdvíhal, ale potom sa ozval ženský hlas. Emily sa pýtala a potom bola ticho. Počúvala, a na čele sa jej vytvorila hlboká vráska.

„Dobre, ďakujem, ešte raz prepáčte, že som volala tak neskoro.“

„Čo ti povedala?“ spýtala som sa.

„Mamka, ževraj, odišla o hodinu skôr než zvyčajne. Tá pani mi povedala, že sa veľmi ponáhľala a nikomu nič nepovedala, dokonca ani Betty.“ Stále sa mračila.

„Možno šla niekam s otcom?“

„Možno.“ Slabo prikývla a vytočila číslo do píly. „Dobrý večer, tu je Emily Youngová, dcéra Joshua Younga, chcem sa spýtať, kedy otec odišiel z píly?“ počúvala odpoveď a výraz na jej tvári skamenel. „Aha, tak ďakujem... Áno, jasné, odkážem. Dopočutia.“ Zložila.

„Čo ti povedali? No ták, Emily.,“ dobiedzal Cameron. Predtým, než stihol hociktorí z nás niečo povedať, na príjazdovej ceste sa ozval škripot gúm, ktoré narazili na štrk a cez biele záclony do obývačky prenikalo blikotavé modré svetlo. Srdce mi zovrelo.

Ustrnuli sme a hypnotizovali vchodové dvere. Cez búšenie môjho srdca som takmer nepočula ruch pred dverami a následné klopanie na ne. Nikto sa ani nepohol. Klopanie neprestávalo a každou sekundou naberalo na intenzite. Prvý sa spamätal Ethan a vykročil do chodby, za ním hneď Emily. My s Cameronom sme sa postavili do oblúka, ktorý predeľoval izbu od haly. Nesmelo som vykúkala a sledovala, ako brat otvára dvere, za ktorými stál muž v sivej uniforme s klobúkom a hviezdou pripnutou na hrudi. Šerif.

„Vy ste Joshua Young?“

„Nie. Som Ethan, jeho syn.“

„Váš otec nie je doma?“
„Nie. Asi bude niekde s kamarátmi. Vráti sa okolo polnoci. Čo od neho potrebujete?“

Šerif si povzdychol a zložil si klobúk. „Smiem vojsť ďalej? Ide o chúlostivú vec a nechcem ju riešiť na prahu dverí, susedom na očiach.“

„Iste, poďte ďalej,“ ozvala sa Emily. „Dáte si niečo napitie?“

Šerif sa na ňu smutne usmial a pokrútil hlavou. Vošli do obývačky.

„Sadnite si, prosím,“ vyzval nás a my sme si posadali na gauč, okrem Ethna, ktorý zostal stáť.

„Veľmi rád by som to najprv prebral s vaším otcom, ale keďže tu nie je, a ide naozaj o veľmi súrnu vec, nemôžem otáľať.“ Zmĺkol a vyzeral naozaj vyplašene. V rukách krútil klobúkom a pohľadom preskakoval z nás, na fotky, odtiaľ na strop a opäť na nás. Akoby nevedel, kde začať.

„Prisahám, že keď som ráno vstával, ani mi nenapadlo, že dnes večer budem stáť tu a vo svojom vnútri niesť takúto správu.“ Sklonil hlavu a šibol pohľadom po mne. „Myslím, že by bolo najlepšie, keby išla do izby, nie som bohvieaký rečník a nechcem jej nijako ublížiť.“

Nechápavo som na neho hľadela, tak ako ostaní. Čo nevidí, že som už veľká?

„Nenechajte sa oklamať jej vzrastom. Je silnejšia a prešibanejšia než my všetci dokopy,“ odvetil Ethan.

„Ako poviete.“ Zamračil sa šerif a začal krútiť klobúkom rýchlejšie. „Je mi naozaj ľúto, že som to práve ja, kto vám to musí povedať.“ Opäť zmĺkol.

„Pane na nebi, šerif, tak už konečne povedzte, prečo ste sem prišli,“ zavrčal Ethan.

„Ide o vašu matku.“ Nikto z nás ani nedýchal. „Dnes okolo siedmej ju našli nejakí turisti. A...“

„A čo šerif?“ pípla som.

„Našli ju mŕtvu.“

Hodiny odbili deväť, svet sa sfarbil do zelena a myslela som, že sa povraciam.

Mŕtva. Mŕtva. Mŕtva. Mŕtva. Mŕtva.

Neustále sa mi ozývalo v hlave. Bola som ako v tranze – nevnímala som nič, necítila som si telo. Vôbec som si neuvedomovala význam slov, až dokiaľ som nezapočula tiché vzlyky. Emily mala tvár v dlaniach a jej útle telo sa natriasalo pod náporom sĺz. Cameron jej položil ruku na rameno a oprel si hlavu o jej. Slzy v očiach. Ďalej si všetko pamätám akoby cez hmlu. Odišla som do izby prezliekla sa a ľahla si do postele.

O dva týždne sa konal pohreb. A za tie dva týždne sa zo mňa stala chodiaca mŕtvola. Neprešla hodina, cez ktorú by som nepreliala potok sĺz. Mama, mamička moja. Boli sme zdrvení. Ako ľudia i ako rodina. Najviac ma ale ničilo správanie otca, akoby smrť svojej ženy ani nezaregistroval. Nedal najavo žiadnu emóciu. Tváril sa akoby bol šťastný, že mama je preč, že sa zbavil prekážky. Nemohli sme sa na neho ani pozrieť, len Ethan s ním komunikoval – respektíve sa s ním neustále hádal.

Pohreb bol krutý. Vonku šľahal ostrý novembrový vietor. Prišlo veľa ľudí – rodina z Európy, susedia, známi, kolegovia z práce, priatelia. Kňaz hodinu rozprával o tom, ako máme byť silní, rozvážni a zomknutí pri sebe, a že Boh niekde berie a inde dáva.

Keď spúšťali rakvu do zeme, cítila som, ako vo mne umiera všetko dobré a nežné, strácala som samú seba.

Kar bol u nás doma. Hrala veľmi tichá hudba a Emily sa starala o hostí. Chcela som jej pomôcť, ale bola som taká zoslabnutá, že by som skôr bola na obtiaž než na osoh. Sadla som si blízko tety Betty. Teta Betty bola veľmi čarovná osôbka. Postaršia pani s múdrymi očami a vráskavou tvárou. Dala mi ruku na koleno a povzbudivo sa usmiala.

Dnu vošiel môj otec a do jeho ramena bola zakvačená neznáma žena. Väčšina hostí zmĺkla. Ethan ihneď vykročil k otcovi a jednu mu vrazil. To bolo prvý a posledný krát, čo sa Ethan zachoval ako chlap.

Po kare si Ethan zbalil veci a odišiel z domu. Navždy. Doma sme zostali len ja, Emily, Cameron a mamine fotky. Nabehnúť do starých koľají nebolo ľahké a mne sa to vôbec nedarilo. Schudla som asi desať kíl a veci na mne odstávali. Otec si to ani nevšimol. Začala som chodiť po doktoroch. Prehadzovali si ma ako horúci zemiak. Prestala som chodiť do školy, prestala som žiť. Len som sedela v izbe, schúlená do klbka s fotkou ukrytou pod vankúšom, a počúvala som stony a vzdychy vychádzajúce z otcovej izby. Bastard.

Ubehlo pár mesiacov a po nekonečných rozhovoroch s Cameronom som si uvedomila, že nemôžem takto pokračovať. Ale čo som mala robiť? Čo mi zostalo?

„Nikdy nezabúdaj! Ak sa ti bude zdať, že už nemáš nič, spomeň si na rodinu. Tá tu bude vždy.“  Vynorili sa mi matkine slová. A tak som sa v júli pobalila a chystala na odchod do Európy. Emily s Cameronom s tým neboli celkom stotožnení, ale jas, ktorý sa mi objavil po toľkom čase v očiach, ich presvedčil. Odviezli ma na letisko a ja som dostala pochybnosti. Robím dobre? Vydržím tak dlho bez nich? Nespadne to lietadlo?

Autor: AnnMaggie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Otisk?... Vyfajči! I.: