Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Osobný anjel - Prológ

06.12.2011 (16:00) • Lilianne • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1920×

Na rozľahlú lúku dopadali zlatisté lúče hrejivého slnka, ktoré bolo na anglické počasie naozaj prekvapivé. V ten deň hrialo tak silno, že nikto nemal tvár bez úsmevu. Kvety k nemu otáčali svoje hlávky v snahe získať čo najviac pre seba a svoje nádherné tváre. Jemný vánok sa pohrával s vysokou trávou a miestami sa zdalo, že jej steblá vytvárajú akési čarovné obrazce. Listy stromov jemne šušťali a vytvárali tak dokonalú tichú symfóniu tónov, ktoré vydávala samotná matka príroda.

Malý chlapec sa náhlil naprieč lúkou, len ťažko lapal po dychu, no nezastavoval. Vedel, že ak zastaví raz, do cieľa nedobehne. Chcel tam byť tak rýchlo, ako to len jeho chudé nôžky dokázali. Snažil sa udržať si nejaký rytmus dýchania, aby sa mu bežalo ľahšie, no len ťažko sa naň dokázal sústrediť. Chcel len jedno – byť už tam. V tom kráľovstve zázrakov, v ktorom sa mu nikto neposmieval za to, že veril v rozprávky. Na tom mieste sa totiž rozprávky stávali skutočnosťou. Divoké šelmy neboli nebezpečné, ale priateľské a majestátne stvorenia. Kde smútok bolo zakázané slovo a slzy tu nenašli svoje pramene. Chcel byť tam, kde sa cítil byť sám sebou.

Sťažka vybehol na vysoký kopec a pozrel sa do údolia, v ktorom hľadal svoj budúci domov. Rukou si ubránil oči pred slnečnými lúčmi a zadíval sa. Jeho ústa sa roztiahli do širokého úsmevu a srdce zaplesalo radosťou. Pocit únavy z dlhého behu sa vytratil a on sa odvážne rozbehol ďalej, bližšie k veľkému červeno-žltému stanu, ktorý kraľoval jeho výhľadu. Už z diaľky počul vrčanie tigrov, erdžanie koňov a plno ďalších zvukov, ktoré jeho ušiam pripadali ako najkrajšia pieseň.

Tam v diaľke sa totiž rozprestieral čarovný svet, v ktorom nie je nič nemožné. Cirkus.

Mladík dobehol k veľkej kovovej bráne, ktorú obkolesoval brečtan s drobnými ružovými kvietkami. Nápis, ktorý sa tkvel na drevenej latke, pripevnenej k oblúku brány, hlásal čarovným písmom Cirkus Miracle, teda Zázrak.

S jemným povzdychom a celý očarený vstúpil a schoval sa za dostavník, ktorý mu bol najbližšie. Dával si pozor, aby ho nikto ani neuzrel. Nezabúdal ani na okná, ktoré mal dostavník, a ktoré ho mohli ľahko prezradiť ľuďom vo vnútri. Držal sa tesne pri stene a zo samého vzrušenia ani nedýchal. Bol však taký uchvátený týmto miestom, že sa nebál, že ho niekto chytí. Bol odhodlaný uvidieť to, o čom sa druhým len sníva.

Drobná hlava s bronzovými vláskami a smaragdovozelenými očami vykukla spoza rohu a pátrala po ďalšej najbližšej bezpečnej skrýši, ktorá by bola však bližšie k stanu. Nenápadne prebehol k drevenému vozu so senom, naskočil doň a prikryl sa plachtou, ktorá na ňom bola pohodená. Dúfal, že tu chvíľu vydrží, než sa ten tučný pán, stojaci pri voze, odoberie kade ľahšie a vzduch bude pre chlapca opäť čistý.

Zrazu sa však voz nadvihol a dal sa do pohybu. Tučný muž ho z celej sily ťahal dopredu, presne do útrob vysokého, mohutného stanu. Chlapec na chvíľu zatajil dych, dal si ruku pred ústa, aby náhodou nevykríkol a neposlal celú túto špionáž rovno do horúcich pekiel. Srdiečko mu splašene bilo, nevedel, akým smerom sa koč uberá. Vykuknúť spoza plachty bolo teraz veľmi riskantné, niekto by ho mohol uvidieť. A tak tam len ticho ležal a odriekal všetky modlitby, ktoré ho jeho mamička za jeho krátky život naučila.

Voz zastavil a chlapec sa nepozorovane zošuchol presne pod neho. O chvíľu započul, ako tučný pán strháva plachtu a potichu si vydýchol, že tam nezostal ani o sekundu dlhšie. Na trávu sa zniesli steblá zlatistej slamy, čo bolo znamením, že tučniak začal jej stohy niekam prenášať.

Preplazil sa do javiska a schoval sa za ohradu, ktorá oddeľovala pódium od hľadiska. Sledoval všetky prípravy s neutíchajúcim nadšením a planúcimi iskričkami v očiach. Ako sa kôň farby čierneho diamantu s havraňou hrivou preháňa po manéži a užíva si pocit slobody z behu. Pozeral sa na kúzelného bieleho tigra, ako si pochutnáva na sviežom a chutnom mäse. Ako si klauni pripravujú smiešne obleky a všetky potrebné veci k svojmu vystúpeniu. Ako akrobati kontrolovali rôzne siete, laná a postroje, aby sa v čase vystúpenia neprihodila žiadna nešťastná tragédia. Jeho očká kmitali zo strany na stranu. Chcel vidieť všetko. Každý jeden detail. Chcel si to všetko zapamätať, aby to potom pomocou jedného štetca a pár farieb, ktoré mal vo svojej malej izbičke, všetko premiestnil na bielu plochu maliarskeho plátna.

Jeho rodina nepatrila do vysokej spoločenskej vrstvy, no jeho mama si na jeho talent potrpela a bola ochotná preň obetovať všetko. Dokonca aj to, čo nikdy nemala. Chcela, aby sa jej chlapček mal v budúcnosti tak dobre, ako len bolo v tých časoch možné, no nie vždy sa jej darilo platiť jeho hodiny maliarstva.

Chlapec sa naťahoval, aby mu z celého predstavenia, ktoré nikdy nemal vidieť, nič neušlo. Na nič iné nebral ohľad, nevenoval pozornosť ničomu inému. Preto sa vydesil, keď sa za ním ozval drobný zvonivý hlások.

„Čo tu robíš?“ spýtalo sa dievčatko.

Chlapcovi sa od preľaknutia zamotali nôžky a nemotorne sa zviezol k zemi. Bol si istý, že zadoček bude mať celý od sena a blata, za čo ho mama určite poriadne vyhreší.

„Tak to ti ďakujem veľmi pekne, teraz si budem musieť prať nohavice sám a v rukách!“ posťažoval sa dievčine, postavil sa a začal sa oprašovať.

Zakaždým, keď si niečo zašpinil, mama ho nechala, aby si to opral sám. Vraj aby vedel, aké ťažké to je a aby si zapamätal, že si na svoje oblečenie musí dávať pozor. Chlapec to chápal a vždy sa o svoje oblečenie dôkladne staral. Až dodnes.

Chlapec sa napriamil a konečne si prezrel dôvod jeho budúceho utrpenia. Pri pohľade na toho anjela sa mu do tváre nahrnula červeň za to, ako hrubo sa k nej pred tým správal. Dievčatko bolo naozaj krásne. Jemne guľatú hlavičku lemovali gaštanové kučery, ktoré na svetle vyzerali, akoby to boli pramene lesknúcich sa krištáľov. Tváričku zdobili hnedé očká, ktoré žiarili ako hviezdy. Dych vyrážajúci úsmev jej v líčkach vytváral rozkošné jamky. Jej krásu len podčiarkovala slonovinová pokožka.

Chlapec nerozumel. Nechápal, ako môže byť niekto taký krásny, a pritom aj skutočný. Vedel, že už vtedy, v tom jednom malom okamihu, jej venoval všetko, čo mal. Svoje srdce. Aj keby sa s ňou už nikdy viac nemal stretnúť, vždy bude ona jeho Madona, jeho Mona Líza.

„Pre-prépač,“ vysúkal zo seba rozpačité ospravedlnenie. Dievčatko sa však len usmialo, nič nepovedalo.

„Prosím,“ začal chlapec, „nepovedz nikomu, že som tu. Vyhodili by ma odtiaľto.“ Cítil, že červeň v jeho lícach naberá nebezpečný tmavý odtieň, a za to sa hanbil ešte viac, no nedokázal si pomôcť. V jej prítomnosti si už vtedy pripadal obyčajný. Úboho obyčajný.

„Neboj sa,“ prenieslo dievčatko. „Ja by som tu tiež nemala byť. Nemám sa dospelým pliesť pod nohy, keď chystajú vystúpenia,“ povedalo a sadlo si.

Chlapec si k nej opatrne sadol a zložil si ruky do lona. Pozeral sa všade, len nie na ňu. Nikdy ho dievčatá nezaujímali. Veď, nakoniec, má len desať rokov, na také veci ešte vôbec nemyslel. No ona zmenila jeho pohľad na vec.

„Ak sme tu obidvaja tajne,“ ozvalo sa dievčatko po chvíli, „mali by sme spojiť svoje sily. Vo dvojici sa vždy skrýva lepšie.“ Chlapec bol nadšený, že s ním chcelo dievčatko stráviť viac času. Dokonca s ním chcelo aj porušiť pravidlá.

Celý natešený prikývol a podal jej rúčku: „Ja som Edward.“

Dievčatko ruku prijalo a s úsmevom prenieslo: „Ja Isabella.“ Zdvihla sa a ťahala ho za sebou. „Poď za mnou,“ šepkala mu.

Vybehli zo stanu a opatrne sa presúvali kamsi do neznáma. Prebehli všetky dostavníky a dostali sa za stan cirkusu, kde sa nachádzali klietky so zvieratami. Dievčatko pribehlo k tej najväčšej, kde sa nachádzali biele tigre, otvorilo dvierka a vbehlo do klietky. Chlapec sa zľakol. Bál sa, že by sa jej mohlo niečo stať, že by ju tiger mohol uhryznúť, alebo rovno zabiť. No nie. Dievčatko si sadlo a oprelo sa o jeho chrbát. Pohladilo ho po snehovo bielej srsti a oprelo si oň hlavu. Chlapec sa ťarbavo vyšplhal do klietky a sadol si k dievčatku. Opatrne do jeho srsti zaboril najskôr ruku, a potom si naň položil hlavu. Cítil, ako tiger vyrovnane dýcha. Fascinoval ho.

Pozrel sa na dievčatko, ktorého očká boli zavreté a dych pravidelný. Pochopil, že zaspalo a lieta si v ríši snov. Aj on teda zatvoril očká, uložil sa a po chvíli odfukoval aj on...

○ ● ○

Obloha vonku sa začala zaťahovať a slnko pomaly zachádzalo za obzor. Vzduch sa začal tiež ochladzovať a noc sa pomaly hlásila k slovu, ktoré jej právoplatne patrilo. V klietke, v ktorej odpočíval magický biely tiger, sa chúlili dve malé telíčka. Pokojne spali a držali sa pri tom za rúčky.

Okolo klietky prešiel akýsi mladík, ktorý spozoroval, že dvierka nie sú zamknuté. Okamžite pristúpil ku klietke a chcel ju zamknúť, no všimol si dvoch malých spiacich anjelikov. Pousmial sa, vošiel dnu a potriasol ich rúčkami. Malé očká zažmurkali a deti sa s krátkym zívnutím prebrali. Pozerali na mladíka rozospatými očkami a nepremýšľali nad tým, že ich niekto našiel tam, kde rozhodne byť nemali.

„Ale už aj poďte odtiaľto,“ šepkal im ustráchane. „Neuvedomujete si, že sa vám môže niečo stať?“

Deti sa s povzdychom vysúkali von a popreťahovali si stuhnuté svaly.

„Isabella, rozlúč sa s kamarátom, otec ťa už hľadá,“ povedal jej mladík.

„Ale prečo?“ zaúpelo dievčatko. Ešte sa nechcelo rozlúčiť.

Mladík úspešne zakryl pobavený úsmev a prísne jej povedal: „Buď rada, že o ňom nikomu nepoviem. Som si istý, že tu nemá čo robiť,“ žmurkol na ňu a pobral sa ďalej, aby im doprial trochu súkromia.

Chlapec sa len smutne usmial. „Tak sa teda maj, Isabella. Ďakujem ti, že som tu dnes mohol byť.“

Pomaly sa otočil a už sa chcel rozbehnúť preč, keď ho však zastavila niečia ruka. Dievčatko ho ešte na chvíľu k sebe otočilo a objalo ho. Chlapcovi sa opäť nahrnula červeň do tváre, ale objatie jej opätoval. Poslednýkrát sa na ňu usmial a pobral sa domov. Do šedivého sveta, kde to rozhodne nie je také krásne, ako tu, na tomto mieste. V Zázraku.

Vedel však, že má veľa práce. Snažil sa všetko si zapamätať a teraz je načase, aby svoju pamäť a obrazy v spomienkach preniesol na papier. Predstavoval si, ako sa snaží zachytiť presné črty Isabellinej tváre, aj keď vedel, že sa mu nikdy nepodarí vytvoriť aspoň približnú kópiu. Jej tvár si zapísal hlboko do srdca a nehodlal na ňu nikdy zabudnúť. Vedel, že na tento deň bude spomínať ešte dlho a na tie dni sa rozhodne tešil.

Autor: Lilianne, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Osobný anjel - Prológ: