Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Opustená vo svojom tieni 3. kapitolka

01.01.2010 (21:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 862×

3. kapitolka

„Mm... dakujem.Prepáč.“

„Zbláznila si sa? Mohlo sa ti niečo stať!“

„Už som sa ti ospravedlnila nemusíš na mňa kričať!“ zakričala som zas ja. On zmĺkol a vyšiel z izby. Vzdychla som si a lahla na postel. Hned ako som zalahla som aj zaspala. Zobudila som sa na pálčivú bolesť na chrbte. Niečo ma tam šteklilo a škrabalo. Pálilo ako keby sa mi otvárala koža. Vstala som a utekala do kúpelne. Postavila som sa pred zrkadlo a vyzliekla sa celá do spodného prádla. Ked som sa na seba lepšie pozrela padla mi brada. Moje vlasy... boli iné, tmavé ako noc a oči? Ešte tmavšie. Zreničky mi nebolo skoro ani vidieť. Pokožku som mala bielu ako Cullenovci. Aj moja postava bola iná. Krajšia. Mala som väčšie  prsia, žiadne modriny neboli mi videť žiadne kosti. Nesníva sa mi to?

Znovu tá bolesť. Niečo ma volalo von. Ťahalo ma to ako ked dieťa vidí lízanku. Vyšla som na balkón a moje telo zavial studený vietor. Bolo to také uvolňujúce. Pozrela som sa na tú temnú noc. Tak krásna a tajomná.

Zatriasla som hlavou. Čo to táram? Vyliezla som na zábradlie a zrazu sa mi šmykla noha. Chcela som kričať no stalo sa niečo čomu som sama nemohla uveriť. Narástli mi tmavé krídla na tele som mala nádherné šaty a po rukách tetovania? Bolo to zvláštne ale okúzlujúce. Určite to je iba sen. Pretože inak mám poriadny strach. Zniesla som sa na zem. Nohy som mala bosé.

Videla som sa v odraze okna Cullenovcov.  Bola som nádherná ale temná. Zavial vietor a hral sa mi s mojimi čiernymi vlasmi. Vyzerala som ako Alice ale anjel. Bola som nádherná no strašidelná. Padla som na kolená a začala plakať. Z očí mi netiekli normálne slzy ale čierne. Ako noc. To ona ma tak láka. Nesputí ma dnu. Pozrela som sa na čistú oblohu a usmiala sa. Neviem čo to znamená ale bojím sa. Mám strach. A povedať to mojej novej rodine? No jasné. Ale čo vymýšlam je to sen. Vstala som na nohy a odrazila sa od zeme. Letela som temnou nocou a užívala si každý závan vetra, každé pohladenie.

Ráno som sa zobudila v posteli. Všetko som si pamätala len nie to ako som sa dostala sem. Vstala som a šla pred zrkadlo.  Bola som stále tak temne krásna no nemala som tie tetovania po rukách ani šaty a hlavne nie krídla.

„Môžem?“ klopal Josh. Spanikárila som. Určite im bude divné že včera som bola ľudská troska  a dnes som temne krásna. Rýchlo som vliezla do postele.

„Jasné.“ Môj hlas bol tiež iný taký ja neviem. Vošiel dnu a pozrel sa na mňa. Padla mu sánka.

„Stalo sa niečo?“ usmiala som sa a on pusu zavrel.

„Ty... vyzeráš.“

„Hej hej už sa aj cítim lepšie.“ Dokončila som jeho vetu a vyhopsala z postele. Obišla som ho a zavrela za jeho izbou dvere. Oprela som sa o ne a vydýchla si. Tak to bolo čudné. Ja som čudná!

Načo sa to mením? Hej vyzerám ako anjel ale... sama neviem čo chcem povedať alebo čo si mám myslieť. Zavrela som oči a zhlboka dýchala opretá o Joshove dvere.

„Tai?“ šepol veľmi známi hlas.

„Carlisl.“ Pozdravila som ho mojím novým hlasom.

„Si v poriadku?“ opýtal sa ma a pohladil ma po ruke. Obaja sme vyvalili oči. Hned som cúvla. Jeho pokožka bola pre mňa teplá tak ako každá ľudská. Aj on si všimol že ho moja pokožka už toľko nepáli.

„Povieš mi čo sa to s tebou stalo?“šepol.

„Nič. Som úplne v poriadku.“

„Nie nie si. Nie si človek Tai.“

„Som čoby som nebola.“ Zasmiala som sa a hodila rukou. Zišla som dole a srdce mi bilo nezávratnou rýchlosťou. Je jasné že si to všimnú. Všetci boli dole a pozerali sa na mňa. Tikali očami medzi mnou a Alice.

„Nepýtajte sa prosím. Večer vám  to názorne vysvetlím. Sama neviem ako.“ Smutne som sa zasmiala. Ja nechcem byť anjel. Ani neviem čo obnáša.

„Carlisl? Mohla by som si pozrieť niečo v tvojej knižnici?“

„Pravdaže bež.“

„Dakujem.“ Letela som hore. No letela utekala.  Otvorila som dvere od jeho pracovne a zažla svetlo. Bolo to tu krásne také starodávne. Vošla som viac dnu a smerovala to ku knižnici. Pohladila som nižky a začala hľadať.

Možno tu niečo nájdem

Po niekoľkých hodinách

Hľadám tu už asi večnosť no zatiaľ som nič nenašla ale nevzdávam sa. Viete nejak nie som  unavená, prešla som len polku toho čo tu má.

Ked som prešla všetky sadla som si za stôl a vyťukala prosto len slovo anjel.

Našlo mi to hned pár článkov:

Stojí kdesi mezi smrtelníky a Bohem. Ale co tedy dělají?! V hebrejštině i řečtině znamená překlad slova anděl posel. A tuto úlohu andělům přikládají i bibličtí pisatelé.V janově knize zjevení jsou dobří i zlí andělé posli Boha či satana, kteří se střetnou v poslední bitvě tohoto věku. Andělé ale mohu být i obyčejní lidé, proroci, kteří povzbuzují lidi k činu nadpřirození zvěstovatelé nebo průvodci.

Když polámeš andělům křídla pláčí. Když zlomíš jejich srdce trápí se. Když zradíš jejich lásku přestanou žít.

Posledná veta ma zaujala najviac. Je to pravda? Keby som tak poznala nejakého anjela no sama som nikdy neverila že niečo také jestvuje. Ale čo som ja? Aký anjel určite nie som dorbý predsa oni majú biele krásne čisté krídla. A ja? Mám ich čierne temné a strašidelné. Ale aj tak krásne to zas nemôžem poprieť. Ked som nič iné nenašla vstala som a šla dole. Pozrela som sa do okien už bolo temno. A tak nádherne.

„Môžeme?“ opýtala som sa ich.

„Som zvedavý.“smial sa Emmet Rose ho schladila pohľadom a ja som sa vybrala von. Sama neviem ako to funguje. Otočila som sa im chrbtom.  A zrazu som cítila ako mi znovu rastú krídla. Bola to sekunda a ja som bola taká ako včera. Otočila som sa k nim. Stáli tam s otvorenými ústami.

„Ty si anjel!“ šepol Emmet.

„Asi to tak bude.“ Usmiala som sa. Josh tam len tak stál no potom sa otočil na päte a utiekol dnu. Veľmi to bolelo. Asi ho desím alebo sa mu hnusím ale ja nemôžem za to čo som. Ani neviem ako sa to stalo a on ma hned odvrhne!

„Si krásna.“ Šepla Alice a usmiala sa.

„Neviem čo som.“ Klakla som si na kolená a po líci mi stiekla slza.

„Ty máš...“

„...čierne slzy áno Emm mám.“ Rose mu capla po hlave a spolu s Esme šli ku mne.

„To je dobre.“ Vstala som a odrazila sa od zeme. Letela som preč. Musela som byť chvíľku sama.  Noc bola taká krásna ako keby mi dodávala energiu. Zletela som na lúku a otrepala si krídla. Bol to zvláštny pocit mať ich ale naplňujúci. Len tak som tu stála a pozerala sa na vodopád. Voda bola úplne priezračná osvetloval ju len mesiac.  Usmiala som sa  a sadla si na trávu. Ked začalo svitať letela som domov. Neviem ale ked bol deň nepáčilo sami tu sedieť ako anjel. Sama neviem prečo ale vedela som že musím ísť domov. Vletela som dnu a v obývačke som uvidela nejakú osobu. Alice ju obíjmala okolo ramien a vzlykala jej do ramena.

„Konečne ťa vidím sestrička.“ Šepla tá osoba.

„A ja konečne chápem.“ Usmiala sa Alice a jej pohľad ušiel na mňa. Kývla hlavou a tá osoba sa na ,ňa otočila. Vyzerala ako ja. Je tiež anjel?

„Ty si anjel?“ vyletelo zo mňa.

„Aj to Tereza.“

„Vieš Tai sadni si.“ Usmiala sa Alice.

„A čo ešte ste?“

„Tvoja mama.“ Skoro mi padla sánka. Moja mama? Ona je anjel? Tak čo tu robí? Vysvetlí mi čo som? Prečo ma nechala s tým tyranom? O čo jej ide?

„Všetko ti vsevytlím neboj sa.“ Šepla a sadla si oprosti mne.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Opustená vo svojom tieni 3. kapitolka :