Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Opustená vo svojom tieni 18. kapitolka

10.05.2010 (19:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 820×

"Pretože som zničená, keď som prázdna.
A ja necítim, či som opäť dosť silný.
Pretože som zničený, keď som sám.
A necítim sa dobre, pretože si odišiel preč!"

18. kapitola

hudba

„Mamí, nie!“ Nikdy som nič podobné nevidela. Vyzerala ako keby to vedela. Ako keby práve teraz dospela... zostarla o niekoľko rokov. Nechcem, aby to vedela. Josh ju schmatol do náručia a ona len tíško vzlykala. Púšťala smútok zo svojho tela. Takže to Lusil spravila... prekonala stenu snov a vnikla ku Megan. Na poslednú rozlúčku. Povedať posledné zbohom a milujem ťa. Slová, ktorými možno zachránila všetko čo by Megan neskôr stratila. Lásku a oddanosť pre svoj dar... byť anjelom a starať sa o duše. O ľudí... je stvorením lásky a bez nej by nebol svet krásny. Lusil vedela čo robí... mnohí jej budeme ďakovať a tak isto mojej malej Megan.

Celý večer Josh malú Megan kolísal v náručí. Ja som sa len krčila v rohu postele a snažila sa byť silná. Stále si vravím neplač, ale moje emócie sa chcú predierať. Chcem cítiť uvoľnenie. Chcem cítiť ako môj smútok a bolesť odchádza, ako mi horúce slzy stekajú po tvári smerom k srdcu. Ľahla som si na vankúš vedľa mojej lásky a zavrela oči. Snenie prišlo tak ľahko... pretože to je všetko, čo som  poznala. Hovorí sa, že prvá láska je rozprávka. A ja v nej  práve žijem... prechádzam temným lesom až k hviezdam. Musím zvládnuť všetko... všetky predpísané strany, aby som mohla  knihu znovu otvoriť a začítať sa do minulosti a už sa len usmievať nad tým, aká silná som bola. Čo všetko som zvládla a pozrieť sa späť na ľudí, ktorí ma milovali a milujú.

Ráno som sa zobudila zavčasu. Už vychádzalo slniečko a moje malé zlatíčko sa asi zobudilo tiež. Pohladila som si bruško, aby sa môj drobček upokojil. Pozrela som sa na Johsa, ktorý stále zvieral  malú Megan. Obaja pokojne spali a ja som sa musela iba usmiať. Prikryla som ich a šla urobiť raňajky. Rozhodovala som sa medzi praženicou a palacinkami. A samozrejme vyhrali palacinky. Malá Megie ich milovala.

Raňajky boli urobené raz dva a ja som sa začala napchávať. Ostatok som naaranžovala na tác a naliala im pomarančový džús. Do malej vázičky som dala ružu a pomaličky sa kotúľala do izby. Meg si trela očká a Josh sa opieral o rám postele.

„Dobré ráno zlatíčka.“ Usmiala som sa a pobozkala ich na čelo. Megie sa len usmiala a schmatla hneď pohár s džúsom.

„Nemusela si nám robiť raňajky.“

„Ale ja som chcela.“ Sadla som si k nim a zachumlala sa do ešte vyhriatych perín.

„Vyhlasujem deň vylihovania!“ Megan sa začala ešte viac usmievať a Josh sem šiel preniesť telku.

Rozprávač

Boh bol stále na nohách. Nevedel prečo sa udialo niečo, čo on sám nečakal. Nikdy ho nikto nevedel oblafnúť, no toto nečakal. Nepočítal so smrťou svojich najbližších anjelov. Tých, ktorí mu stáli po boku niekoľko tisícročí. Nevytváral tri rasy na to, aby sa vraždili. Aby prekypovali stálou nenávisťou. Boh vedel, že musí byť istá rovnováha medzi zlom a dobrom, ale očakával i z druhej strany nejaké hranice.

Biele oblaky sa sfarbovali na smútočnú farbu. Nebo plakalo... anjeli odvádzali duše svojich priateľov cez brány... do sveta odpustenia a čistoty. Ľudia tam dole nič nerušili... nevedeli, že i na mieste medzi nebom a zemou sa vedú nespory. Vojna, ktorá môže ohroziť celý svet. Ide len o jedno... o vyhladenie? O pomstu? Boh spravil chybu... tá štipka nenávisti, ktorú v ľuďoch pestoval sa spojila do jednej veľkej pohromy. Medzi peklom a nebom je Zem... sme to my...

Boh sa prechádzal a pozeral sa pod svoje nohy. Na smutnú Zem. Byť mŕtvy, nebyť, je sladké preto, že je to omnoho viac než spánok, je to mier, upokojenie, koniec bolesti a trampôt, ale túto vrcholnú slasť, akú možno ľudskému tvorovi dopriať, mŕtva bytosť už neprežíva, necíti. Chcel Boh toto? Isté oslobodenie? Ale predsa už telo nič necíti, neprežíva ako pred tým. Preto sa pýtam... a čo stratené duše? Duše, ktoré do dnes nenašli svoj pokoj? Duše, ktoré odmietli cestu na “druhú“ stranu?

Sedel sám na opustenej skale, tá skala ležala na lúke plnej kvetín... karafiátov, i keď sa vám bude zdať možno trošku fádny, v skutočnosti je božským kvetom a svojej milovanej tým jasne poviete, že je kráľovnou vášho života. Je to jednoduchá symbolika.

Boh tam sedel a hľadel na svet pod jeho nohami. Chladný vietor smútku ním kolísal a napovedal mu. Zložil si tvár do rúk a rozmýšľal. Veď on bol ten čo postavil základy... ukázal nám čo je to čistota lásky, no spravil chybu, keď do ľudí vpustil zlo. Samoľúbosť a neskonalí pocit víťazstva a moci. Áno je to krásne, cítiť sa, že vám niečo patrí, že ste sám sebe pánom, no práve v tom momente v nás vzrastá kúsok... niečoho, čo nám mení životy. Rúti sa nám osobný život a nasledujú ďalšie rozhodnutia. Boh zacítil zlom v jeho vnútri. Mal povinnosť chrániť to čo stvoril, ale sám nevedel ako. Nebol vždy Bohom... kedysi dávno, veľmi dávno bol učencom. Prechádzal skúškami, aby sa dostal sem. Bol učencom samotného ducha... nehovorím o niekom inom ako o ňom. Bol to jeho duch... učil sa sám... bol sám sebou a tvoril všetko okolo seba. Nemal nikoho, no teraz má a pochopil aké ťažké je niekoho stratiť. Vstal na rovné nohy a zhlboka sa nadýchol, fúkol na svet, ktorý bol na pohľad veľmi nízko, no stále na dohľad. Fúkol, aby sa uschli slzy neba za zosnulých. Nemal právo zasahovať do kolobehu života... do našich osudov. Tak prosím, postavte sa každí za svoje názory... ukážte celému svetu, že MY nemusíme byť vždy na kraji k priepasti zla. Vieme rozhodovať samy za seba a vieme rozhodovať správne... nenechávajte sa zvádzať zlosťou a hnevom, či nenávisťou. Vpustite do svojej mysle i odpustenie, čistú lásku a vášeň.

Josh

Leteli sme ponad  piesočnaté pláže, leteli sme skrz chladné skaly. Každí z nás vedel do čoho ideme. Vedeli sme, že ideme na život a smrť.  Keď sme preleteli najvyššie skaly, ktoré vyzerali ako z rozprávky. Boli smaragdové a dnes, ľadové slnko od nich odrážalo svoje lúče priamo na nás... na Božích synov a dcéry. Uvidel som niečo, čo otriaslo celým mojim telom. Na čistinke pár stôp od nás stáli anjeli a nie len oni... boli tam i meniči a upíry. Stáli v radoch a v očiach sa im značila nenávisť. Jeden z anjelov povstal a nadvihol svoj meč.

„Za nás! Za miesto, ktoré patrilo nám. Tak spojme sa vlci a upíry! Bojujme za naše životy, ktoré nám Boh vzal. Postavme sa mu a darujme i naše životy. Pretože my neodpúšťame!“

Slová, ktoré vyriekol som nechápal alebo som ich chápať nechcel. Postavil som sa k mojim anjelom, ktorí videli značnú prehru, ale v srdci im hriala nádej.

„Buďme naplnení nádejou, ktorou sme chovaní! Bojujme za rovnováhu a lásku! Pretože my sme tí, ktorí pomáhajú stavať steny sveta! Chráňme to, čo nami chránené byť musí!“

„Na život a na smrť!“ zakričala žena... mama Magie. Usmiala sa na mňa a rozprestrela krídla. Všetci sa nadýchli a zhlboka zakričali.

„Na život a na smrť!“ A vtedy to vypuklo. Naše rady sa proti sebe rozbehli.

Videl som tie najhoršie veci, veci, ktoré som za celý svoj život nevidel. Vlci anjelom trhali krídla... anjeli svojmu vlastnému druhu bezcitne rezali hrdlá. Bojovali bez kúsku ľútosti nad strateným životom. Rozbehol som sa do boja a bral životy. Okolo seba som počul samé výkriky smútku, bolesti, strachu z prehry a výsmech víťazstva. Otočil som sa a uvidel Lusil. Bojovala, no nemala už sily. Jej krásne krídla boli potrhané a z jej čistého tela tiekla strieborná krv. Po lícach jej tiekli čierne slzy a jej pohľad patril inam. Vedela, čo prišlo. Zakričal som a letel k nej. Protivníka som okamžite zabil, práve som okúsil nenávisť... za stratu milovaného.

„Lusil,“ šepol som a ona mi položila prst na pery.

„Nesmieš opustiť Megan.“ Zavrela oči a jej pery zmĺkli. Odpusť, odpusť za to, že som tu nebol. Položil som ju  na zem a v očiach mi šľahali plamene. Rozbehol som sa a bezhlavo zabíjal. Bral som ich po dvoch i po troch. Zabíjal som... už keď ich bolo mizivých 24 rozbehli sa na útek. Chcel som za nimi letieť, no Sasel ma zadržal.

„Metatron, sme zranení, veľa životov dnes padlo, už nemôžeme.“ Pozrel som sa mu hlboko do očí a kývol. Pozrel som sa smerom k nebu a uvidel niečo neuveriteľné. Duše, kopa mŕtvych duší. Lietali nad nami a hrali sa s cukrovými oblakmi... všetci našli svoj pokoj. Videl som ako ich anjeli zhora vedú hore k bráne. Miesili sa medzi sebou a dávali nám posledné zbohom.

Doleteli sme domov a ja som ešte nemohol ísť za mojou láskou. Nemohol som sa sám so sebou vysporiadať. Kľačal som na oblakoch a tvár som mal v dlaniach. Zabijem ich, zabijem. Niekto mi dal ruku na rameno a ja som sa otočil. Bol to Boh.

„Je mi to ľúto.“

„Nebol si tam!“ sykol som a on zavrel oči.

„Bol... bojoval som s ich vládcom.“

„Toľko nenávisti. Umrelo nás veľa, ja...“

„Viem, Metatron. Bol anjel, anjel, ktorý vlastnil miesto, ktoré vlastný teraz Tereza. Bol to anjel noci. No, vyhostil som ho z neba. Prišiel o krídla, no silu naberal po celé stáročia. Tvoril si vlastnú armádu, aby nás mohol zložiť. Nevedel som to... nemal som potuchy. Keby som to aspoň tušil! Bol by som pripravený. No bolo nás málo, nebolo nás dosť. Chcel svoje miesto, no teraz chce viac. Chce moje miesto. Chce vládnuť svetu a byť Bohom.“ Pozrel som sa mu do očí a vstrebával jeho slová. Znovu nás napadla nenávisť a zlosť.

Prečo do pekla... prosím, pomôžte mi. Zachráňte aspoň kúsok dobra čo vo vás je!

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Opustená vo svojom tieni 18. kapitolka: