Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Opustená vo svojom tieni 16. kapitolka

23.04.2010 (11:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 680×

"Za  rodinu, lásku, domov dám všetko.

Moja duša pre vás tak podstatnou je,

ja viem, že vás toľko miluje.

Tak bráň sa, uteč, vráť sa späť!

Už viem tvoje slová lásky naspamäť!"

16. kapitolka

hudba

„Sme tu!“ zvýskla som a zošuchla sa s Aresa. Objala som ho okolo krku a on mi zafŕkal do ucha. Och, moje zlatko. Zvalila som sa na oblaky a ľahla si. Ares sa pásol na jednom veľkom kruhu zelenej trávy. Bolo tu nádherne. Okolo hlavy mi poletovali lienky a pod nosom som mala vôňu vanilky. Niekedy mám chuť zaspať a nikdy neotvoriť oči...

Ležala som tu hodiny. Nechávala som moje myšlienky len tak sfúknuť. Zistila som, že keď anjelovi krídlo utrhneš ide ďalej. Tam, kam patrí... stále spomínam na to ako som milovala život, i keď to bolo pár dní či mesiacov. Otázkou je, či ho milujem aj teraz...

Áno tu hore vidím samé krásne a čarovné veci, veci ktorým sama nechcem veriť, veci, ktoré boli pre mňa do teraz obyčajnou detskou fantáziou. Dokážem tu zabudnúť, ale ja raz musím ísť ďalej... stratiť sa v dave. Naučiť sa ako prejsť život bez pomoci, zistiť ako to všetko chodí. Dostala som dar, duša mi stále šeptá “pevne si ho stráž“.

Z každej strany som počula hluk. Keď som sa nejako nemotorne postavila, uvidela som pegasov a nie len ich. Ale aj ich “majiteľov“. Uf, ako zle to znie. Leteli popri oblakoch a užívali si tú istú voľnosť, ktorú som cítila i ja.

„Juhú!“ chlapci kričali a mávali rukami. Dievčatá mali pozatvárané oči. Dvaja chalani hrali preteky a ja som tu len tak stála a pozerala sa na divadlo predo mnou. Keď som zvrtla pohľad na Aresa len tak tam stál na lúčke čerstvej trávy a pozeral sa hore. Pozeral sa smutne... i z pohľadu zvieraťa môžete cítiť a vidieť smútok a bolesť. Pomaličky som k nemu kráčala a pohladila ho medzi ušami... pomaličky som si zarývala prsty do jeho jemnej, hustej hrivy.

„Neboj sa, patríš medzi nich,“ šepla som a oprela si hlavu o jeho bok.  No, zrazu som započula niečo ako sirény a všetci sme sa zastavili. Anjeli, ktorí “vládli“ pegasom sa zvrtli a leteli domov. A ja som spravila to isté...

hudba

Zleteli sme dole a ja som uvidela niečo strašné. Čierny anjeli tam stáli v rade a mala som pocit, že tam mám byť aj ja. Premenila som sa a vtlačila medzi nich.

„Je mi ľúto, že som vás musel zvolať takto, ale stalo sa niečo, kde budeme potrebovať i vás,“ Bohušove oči sa na mne ustálili a vyzeral smutne a frustrovane.

„A čo sa deje Bože?“ vystúpila z radu malá dievčina, bola krásna.

„Vojna, smrť a voľné duše. Nie je nás dosť. Pár anjelov sa dostalo na inú stranu,“ inú stranu? Vôbec to nechápem o čo ide? Voľné duše... snáď nejdem... nie to ja nezvládnem. Mŕtvy ľudia, smútok, opustenie... nie!

„Musíte to spraviť, nie pre nás, ale pre nich a pre ich rodiny.“ Otvorili sa brány a my sme sa vybrali dole.  Letela som tak rýchlo ako som mohla... kvapky dažďa mi močili tvár, ale teraz som nevnímala chlad môjho tela. Ale strach... cítila som ako sa mi drkoce srdce od strachu.

„Tai, ty si berieš Forks a my ostatné.“

„Forks? To sa dialo aj vo Forks?“ plašila som sa.

„Ide o upírov, zlato.“ A ďalšie veci ma nezaujímali. Letela som rovno domov.

Už z výšky som videla stáť osoby pri ohňoch. Videla som Esme v náručí Carlisla. Videla som toho mnoho. Len nie Josha... kde je? Áno je vnútri... musí byť predsa tam. A potom som uvidela vlka, ležal kúsok od nich a pri ňom ležala moja nevlastná sestra. Ich telá sa nehýbali. Nedýchali...

„Esme!“ zakričala som, no ona nereagovala. Zletela som úplne dole  a snažila sa s nimi komunikovať. Mami, Esme! Tak prosím, počujete?

A zrazu som uvidela zázrak... z tiel vlka, sestry vyšli duše. To nie, to znamená len jedno. Prečo? Nerobte to! Vráťte sa domov, prosím urobte to. Pomôžem vám, veď môžem alebo nie?! Tak  Prečo ku mne kráčate? Josh? Otoč sa! Nie!

„Láska,“ šepol a zohol sa, jemne sa dotkol svojimi chladnými perami tých mojich.

„Josh, nie.“ Pohladila som ho po bledom líci a cítila som ako mi po tvári tečú slzy. Vráť sa domov, tak do pekla už bež. Zachránim ťa. Predám svoju dušu len uteč.

Otočila som sa a uvidela niečo ďalšie. Oheň, ktorý sa pálil pred, kedysi našim domom, jeho plamene sa začali švihať až k oblohe. A začali z neho vychádzať duše. Nie, Alice? Jasper? Edward? To nie... prosím, že to nie je pravda. Alice sa chytila za ruku Jaspera a ten ju spokojne pobozkal po líci. Kráčali ku mne, no Edward ostal stáť pred Bellou. Padol na kolená v tej istej sekunde kedy Bella. Nevidela ho pred sebou iba oheň do ktorého hľadela. Ktorý z celej duše nenávidela. Edward pri nej kľačal a slová ktoré kričal ma boleli, nemohla ich počuť. Nevidela mňa... a ani ich.

Nedovolím zánik ich láske, nedovolím rozpad rodiny. Nie!

„Edward, vstaň.“

„Nie! Nikam nejdem, nie!“

„Vrátim ťa späť sľubujem.“ Pozeral sa na mňa z nádejou. Verí mi a ja nesmiem sklamať, nesmiem! Vstal a ja som ho chytila okolo pliec.

„Bude lepšie.“ Usmiala som sa a smrkla. Ničilo ma vidieť to... cítiť to.

Boli sme už hore a všetci anjeli sa na nás pozerali. A hlavne na mňa. Zo záujmom a strachom. Vôbec som to nechápala.

„Tereza?“ opýtal sa Bohuš s hrdým hlasom.

„Zachránila si ich včas, zobralo by si ich temno. Máš šancu... ich duše zachrániť.“

„Chcem, ich vrátiť späť, Bože.“ Sklopila som oči a všetci anjeli vydýchli strachom? Prekvapením? Neviem... ale pre mňa to bola česť, chrániť rodinu.

„Vieš čo to znamená?“

„Pravdu povediac nie, ale rada zaplatím i vlastnou dušou.“

„To neorb, Tereza!“ vykríkol Edward a ja som ho umlčala uslzenými očami. Vždy som vedela čo slovo duša znamená a aká je pre mňa podstatná.

„Ak ide o jednu dušu pochopím to, ale ty chceš vrátiť na zem päť duší, Tereza.“

„Ja sa vrátiť nechcem, Bože.“ Spoza môjho chrbta sa ozval hlas, ktorý mi privolával pocit... nesmiem na to myslieť. Nesmiem sa nechať ovládať jeho slovami. Nie! Musí sa vrátiť domov k rodine.

„Buď ticho Josh!“ zakričala som a môj hlas sa ozýval, plazil sa po stenách a vytváral ozvenu.

„Tereza to, že zachrániš duše. Znamená, že o niečo prídeš a na tvojom mieste to bude duša. Tu hore je dobro to áno, ale tiež sa tu musí platiť. Vieš, že mi na tebe záleží... no i ja som Boh a na to ,aby platila rovnováha treba dodržiavať isté pravidlá. Prídeš... o dušu. Stačí povedať áno.“

A vtedy  vstal Josh. Kráčal ku mne... predieral sa telami a snažil sa presvedčiť ma.

„Tereza, nechaj ma tu s tebou, s vami. Nikdy som ťa neprestal milovať. Nedokázal by som to. Tak nechaj ma stať sa anjelom a žiť naveky s vami.“ Stať sa anjelom. Ostať s vami naveky... milujem vás. Tak čo teraz? Do prdele... Pozrela som sa okolo seba a uvidela dievčatá, áno myslím tie, ktoré ma priviedli k téme o prdoch. Ukazovali na mňa palcami nahor... usmievali sa a poháňali ma ďalej. Bude vo mne moja dcéra tiež vidieť to čo ony? Vzdám sa vlastnej duše. Čo to znamená? Čo to obnáša?

„Chcem vrátiť všetky duše... okrem Josha. A áno, vzdávam sa vlastnej duše. Budem naveky otrokom.“ Hej, zakončila som to trochu dramaticky, ale tak sa to robí vo filmoch. Aspoň myslím. Bohuš kývol a Edward, Alice a Jasper a moja sestra sa vrátili späť.

„O dušu prídeš až po pôrode. Teraz by to bolo pre dieťatko nebezpečné, prepáč.“

„To je v pohode, Bohuš.“ Pobozkala som ho na líce a poriadne ho objala.

„Tak teraz, Josh. Čo s tebou, chlapče.“

„Jednoducho... budem anjel.“ Josh sa usmial a ja som si pleskla po čele. Čo som to vyviedla? Začala som znovu niečo nebezpečné a možno i nie moc rozumné.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Opustená vo svojom tieni 16. kapitolka: