Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oni a my - 8. kapitola

29.08.2011 (17:45) • Killy • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1243×

Prekvapene som sa otočila a videla, ako ku mne smeruje krásne dievča s modrými očami a svetlými vlasmi.

„Sylva!" ozvala som sa prekvapene.

„Ahoj, Bella," neprítomne ma pozdravila a pozorovala Jacoba vražedným pohľadom ako odchádza naspäť do stanu. Keby sa dalo zabíjať pohľadom, Jacob je rozkrájaný na kúsočky.

„Eh... Stalo sa niečo? Tebe a Jacobovi?" spýtala som sa podozrievavo.

„Ale nič, nič..." rýchlo zahovárala, pričom sa začervenala. Od zlosti. Tomu som vôbec nerozumela. Čo sa tu, do čerta, deje?

„Tak teda... Kde som to skončila? Aha. Hej... Išla som akurát okolo Brlohu a zastavila ma Alice."

„Alice? A čo chcela?" To bolo zvláštne. S Alice som sa videla pred chvíľkou. Prečo by mi to nepovedala vtedy ráno?

„Neviem. Vraj máš rýchlo prísť k nim. Nepovedala nič konkrétnejšie."

„Dobre, tak ja idem. Maj sa, Sylva," rozlúčila som sa s ňou a vybrala sa do Brlohu.

Cestou som míňala červené stany, ktoré mali na sebe pripnutého bieleho vlkolaka. Boli postavené tesne vedľa seba a boli dosť veľké. V každom prípade sa v ňom vedel postaviť človek do dvoch metrov. Už som videla Brloh. Je veľmi zaujímavé, že minimálne päťdesiat metrov okolo neho nie sú žiadne stany.

Keď som konečne dorazila pred ich veľkú vilu, nemohla som sa rozhodnúť, či mám ísť dnu. Chvíľu som prešľapovala na mieste a potom opatrným, ale zároveň smelým, krokom som sa postavila tesne pred ich dvere. Nazrela som cez sklo, ale nikoho som nevidela. Celý ich dom je presklený. Dokonca aj izby! Nepochopím, ako sa môžu prezliekať, hlavne teraz keď sme tu my.

Opäť som na chvíľku zaváhala. Mala by som tam vojsť? Nemala? A kde je tak dlho Alice? Nemala by tu už byť? Nepočuje ma hádam? Do kelu, Alice! Prečo ma tak trápiš! Uh. No dobre, Bella. Nazbieraj tie posledné omrvinky odvahy a ideš. Na tri. Raz. Do kelu! Nie! Ja to nedokážem! Zožerú ma zaživa! Dva. Bože, Alice. Ak zomriem, zabijem ťa! Tri...

Pomaly som otvorila dvere a urobila pár mesiačikových krôčikov vpred. Oni ma hádam nepočujú? Nemali by všetci stáť rovno predo mnou v obrannej pozícii? Podozrievavo som sa porozhliadala po celej dolnej obývačke. Odrazu som tesne za mojim uchom počula zlostné vrčanie. Dvere sa s treskotom zavreli.

Vyplašene som sa otočila a predo mnou stál rozzúrený Edward. Automaticky som pár krokov cúvla a tesne okolo môjho tela sa vytvoril neviditeľný štít. Teda... Myslím fyzický aj psychický. Psychický mám stále, ale slabší. Aby Alice videla moju budúcnosť. Za sebou som počula ďalšie zlostné zavrčanie. Štít som zväčšila o ďalších pár decimetrov. Sú magori? Musia predsa vedieť, že proti mne nemajú šancu.

Bola som celkom zvedavá, kto každý na mňa chcel zaútočiť, a tak som sa pootáčala, aby som mala skoro na každého najlepší výhľad. Stihla som si v rýchlosti prezrieť Carlislea, Jaspera, Rosalie a Edwarda. Stále okolo mňa krúžili ako supy. Mala som veľké nutkanie na nich zakričať: „Vyzerám ako zdochlina? Skočte na tohto idiota!“

Tým idiotom pravdaže myslím Edwarda – retarda. Retard! To je to výstižné slovo! Ešte raz som sa na neho zamyslene pozrela. Mám pre neho novú prezývku, musím si ju zapamätať!

„Retard,“ povedala som si nahlas, aby som na to slovo nezabudla. Až neskoro som si spomenula, že upíri majú vynikajúci sluch.

„Ja som retard? No počkaj!“ A skočil hlavou priamo na... Na môj pekne „nepriestreľný“ štít. Keďže je z niečoho elastického, Edward – retard sa od toho odrazil a mieril rovno do sklenených dverí. Tie sa rozbili na x kúskov a pištiaca Esme, ktorá doteraz stála hodný kus od „bojiska“ a prizerala sa, sa rozbehla za Edwardom kričiac:

„Moje nové dvere! Moje nové dvere! Edward! Kto ti kázal skákať na neviditeľné elastické štíty? Tá Bella má v jednom pravdu! Naozaj si retard!“ Ouh... Asi som Edíkovi zavarila. Ale veď čo. Esme mala pravdu. Nemá čo skákať na cudzie štíty, ktoré ani nepatria jemu.

Tok mojich myšlienok bol čudný. Cítila som sa, ako v nejakej strašnej paródii na Cullenovskú rodinku. Vážne veľmi zlý vtip. Začala som sa príšerne smiať. Až teraz som si všimla, že dávno predtým sa smeje aj Emmett s Alice. Dokonca aj Carlisleovi poťahovali kútiky! Rose len tupo s otvorenými ústami hľadela za Edwardom, a v očiach sa jej zračilo pohoršenie. Jasper, ktorý, ako som vedela, má dar cítiť emócie ostatných, sa strašne chichúňal, ale v očiach mal presne také isté pohoršenie, ako Rose.

Po pár sekundách tohto jeho „záchvatu“ to vzdal, a s vykrivenými ústami utekal do lesa. O pár sekúnd sem opäť dobehol náš Edward – retard a doslova so šialeným výrazom na mňa civel. V obyčajnom prípade by som sa možno aj bála, ale keď som videla tie vetvičky v jeho vlasoch, už sa mi začali kútiky úst ťahať opäť hore. Edward varovne zavrčal a vyceril zuby. Mal v nich trávu a blato! To už som nevydržala a opäť spustila svoj smiech.

Emmett, ktorý bol už hodnú chvíľu na zemi, sa začal chytať za brucho a skoro to vyzeralo, že mu slzia oči. Ja som sa po chvíli tiež zložila na zem a búchala rukami do zeme. Esme bola ešte stále dosť smutná, ale pohľad na vysmiateho Emmetta a hlavne na „Strapatého Jožího“ ju donútil sa smiať tiež. Carlisle sa chichúňal popod imaginárne fúzy a Rose nahnevane, a hlavne pohoršene, zízala na Edwarda.

„Edward! Mali sme plán! Chmuľo! Idiot! Retard!“ kričala naňho a päsťami ho búšila, kam sa len dalo.

Edward sa na ňu pozeral ako vyoraná myš s otvorenými ústami. To však ešte každému pridalo na smiechu, pretože mu bolo vidno zuby... Zeleno-hnedé zuby! Ja som sa akurát trochu upokojila a on si otvorí hubu!

Ešte hodnú chvíľu sme sa všetci na ňom smiali. Potom som sa v dosť veľkých bolestiach postavila a pomaly sa nadychovala. Musela som sa ukľudniť, pretože takýto zážitok nemáte každý deň. Odrazu som za sebou cítila niečiu prítomnosť a už-už som si chcela dať štít, keď to niečo ma silno objalo a smialo sa mi do ucha. Keby som nevedela, že je to ešte stále vysmiaty Emmett, tak by som sa bála, že mi ten dotyčný chce prasknúť bubienky.

„Úžasné! Graciozné! Perfektné! Ja dávam desať bodov z desiatich! Takúto šou sme tu už dlho nemali. A už dlho som si chcel nejako vystreliť z môjho „slušného“ bračeka. Ale ako, keď ti vie čítať myšlienky? A Alice na to prišla! Komu predsa Edward – retard... Oh, prepáč, Ed. Komu predsa Edward nedokáže čítať myšlienky? No? Komu? Kto vie? No Belle! Alice! Ty si ale hlavička.“ 

A do svojho medvedieho objatia stiahol aj Alice. A tak sme sa tam všetci traja objímali (ja a Alice nedobrovoľne, samozrejme) a boli by sme sa tam objímali do dnes (pokiaľ by sme neumreli), ale vyrušilo nás niečie: „Ehm, ehm...“ Všetci traja sme sa pozreli hore (objímali sme sa po sediačky) a videli tam Esme.

„To by už stačilo.“ My sme sa postavili a ja som automaticky ťahala Alice k dverám. Pred ich domom som sa potichu (aj na upírske uši) Alice spýtala:

„Vážne si to mala v pláne?“

„Mala,“ pritakala s úsmevom Alice a spoločne sme išli opäť ku tomu útesu.

Cestou sme sa rozprávali o dnešnom dni. Alice mi vysvetlila, že jej prišlo Emmetta ľúto. Tak veľmi si chcel z Edwarda vystreliť, že to nakoniec Alice naplánovala. Musela si ale dávať pozor na myšlienky, aby ju Edward neprekukol. Tiež ma zaujímalo, ako vedela presvedčiť ostatných. Jasper vraj automaticky súhlasil, pretože ju miluje. Carslieovi, Esme a Emmettovi povedala, že na mňa určite nemajú zaútočiť. Tiež si mali chrániť myšlienky. Jedine Rose o ničom nevedela. Vraj by bola menšia sranda, keby ho takto nepotupila. Dosť ju však mrzelo, že zničila Esme dvere. Vraj ich kupovala až zo samej Číny a také už vraj ani nezoženie. Všetci sa vraj dobre bavili a Alice mi na konci prezradila ešte niečo iné. Chcela, aby týmto zážitkom viac spojila mňa a jej rodinu. A musím povedať, že sa jej to podarilo.

Autor: Killy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oni a my - 8. kapitola: