Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » One Family - Epilóg + Po 20 rokoch

13.04.2010 (09:15) • Poppy • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 3257×

Epilóg:

Edward:

Znovu som si sadol za svoj klavír a v mysli sa mi vynorila spomienka zo včera. To ako som si sem sadal spolu so svojou dcérkou a ako som ju učil hrať jej uspávanku. Bola veľmi talentovaná a učila sa rýchlo. Bella veľmi rada pripomínala, že je talentovaná presne ako jej ocko. Iba som sa nad tým pousmial. Položil som prsty na klávesy a nechal ich hrať. Už dlhší čas mi v myslí behá nová melódia a teraz som chcel vedieť ako bude znieť. Ani som si poriadne nevšimol, kedy si ku mne moja Bella prisadla. Zavrela oči a vychutnávala si moju hru. Vyzerala rovnako čarovne ako vždy a ja som znovu pocítil ohromnú vďaku, za to, že ju mám. Za to, že naplnila môj život nepoznaným šťastím a láskou.

Vedel som, čo zobrazuje táto nová melódia. Bola presne ako náš život. Spokojné prežívanie, prekvapenie, šťastie, láska, ďalšie prekvapenie a ešte väčšie šťastie s láskou. Presne ako náš život. Skladba pomaly skončila, no vedel som, že naše šťastie nie. Zahľadel som sa na Bellu a ona sa mi zadívala do očí. Vedel som, že v nich vidí to, čo ja som videl v tých jej. Šťastie a nehynúcu lásku. Neodolal som a pobozkal som ju.

,Kde sú?' doľahli ku mne Emmettove myšlienky. Nepríjemne som zavrčal, keď nás našiel.

,,No tak decká! Nechajte si to na večer. Rozhýbte sa a poďte už. Bez vás nemôžeme začať. Alice je vo vytržení a to vôbec nie je dobré.“ Zrejme má pravdu. Neochotne sme sa s Bellou zdvihli a zamierili si to na záhradu, ktorú naša malá pojašená sestrička vyzdobila kopou malých svetielok. Všetci tam už postávali a zabávali sa. Už sme sa k nim chceli pridať, keď ma Bella zastavila.

,,Láska, ako sa volá tá nová skladba?“ vyzvedal môj anjel. Nežne som sa na ňu usmial a rukou ukázal na záhradu zaplnenú našimi najdrahšími.

,,Jedna rodina.“ (v preklade One Family)

Po 20 rokoch:

Edward:

,,Decká, tak si už pohnite,“ zvolal som smerom ku schodom a čakal, kedy sa tu už ukážu aj ostatní. Bella ma objala okolo pása a zaborila si hlavu do mojej hrude. Pobozkal som ju do vlasov a nevedel sa dočkať, keď už sa z tej školy poobede vrátime. Hm... Ak sa tam vôbec dostaneme. Julian spolu s Jamiem schádzali schodmi, takže zostávali už len Rosalie, Rosalice a Alice. Aké typické...

Asi tak po dvoch minútach už konečne prišli a my sme mohli vyraziť. Keďže sa náš počet zväčšil, šli sme niekoľkými autami. Ja s mojimi dvoma anjelmi sme šli mojím Volvom. Alice, Jasper, Jamie a Julian sa viezli na Alicinom Porsche a Emmett so svojimi dvoma princeznami zase na jeho Jeepe. Už asi rok sme žili v jednom malom upršanom mestečku v Kanade a pre tentoraz sme vystupovali ako mnohopočetná rodina Cullenovcov. Doktor Carlisle Cullen so svojou ženou Esme a s ich príbuznými a adoptívnymi deťmi. K príbuzným patrili Carlislov synovec Jasper a neter Rosalie, ktoré boli dvojičky a Esmini mladší súrodenci Emmett a Alice. Ja s Nessie sme vystupovali ako jedny adoptovaný súrodenci, pričom Bella s Jamiem ako druhý. Rosalice a Julian boli podľa papierov ich pravými deťmi, dvojičkami (v Julianovom prípade aj podľa krvi).

Je to už dobrých dvadsať rokov, čo sa každému páru v našej rodine narodil potomok. Už dvadsať rokov... Ako rýchlo to ubehlo... Dvadsať krásnych a šťastných rokov. Naše deti pomaly vyrástli, teda ako sa to vezme. Ich rast sa zastavil asi tak pred štyrmi rokmi, takže ako sa zdalo ostanú navždy šestnásťroční. Aj podľa toho sme nastúpili na strednú školu. Rosalice, Julian, James a Nessie chodili do prvého ročníka, ja s Bellou a Alice do druhého a Emmett s Rosalie a Jasperom zase do tretieho. Pre naše deti to bola prvá stredná škola z mnohých, ktoré nás určite čakajú.

Konečne sme dorazili na školské parkovisko a vystúpili sme. Ako vždy sa po nás každý obzeral, no potom prestal. Už si na nás ako-tak zvykli. Vyhýbali sa nám a my zase im. Rýchlo sme sa pobrali na naše hodiny a dúfali, že škola čo najrýchlejšie skončí. Konečne bol piatok a my sme sa už nevedeli dočkať víkendu. Bolo také krásne si odpočinúť od školy, od tej nudy a od toho stereotypu. No ja som chcel tento čas využiť aj na svoj vlastný výskum. Konkrétne na výskum svojej rodiny. Ešte konkrétnejšie na výskum štyroch najmladších členov mojej rodiny. 

Všetci sme sedeli v našej priestrannej obývačke a užívali si krásny večer. Nessie pomocou Alice sa snažila kresliť návrhy jej šiat, Esme si listovala časopis o bývaní a Jasper s Emmettom hrali šach. Rosalie, Bella, James a Rosalice hrali poker a Carlisle s Julian si čítali akési knihy. Bolo vidno, že ide o otca a syna. A ja... Ja som im spríjemňoval tieto chvíle hrou na klavír. Takto som aspoň mohol uvažovať o tom, čo sa deje medzi našimi deťmi. Nebol som však jediný. Každý ,,postarší“ v našej rodine si všimol ich divnému správaniu. Jasper pomocou svojho daru zisťoval situáciu a ja tiež. Pátral som myšlienkami víriacimi sa po dome a snažil sa na niečo prísť.

Bella:

Už je to hodná chvíľa čo som si uvedomila, že sa medzi našimi deťmi niečo deje. Ich správanie sa voči sebe sa akosi zmenilo. Bolo akési napäté. Akoby vo vzdychu niečo viselo... Niečo ako prísľub niečoho nového a pekného. Časom sa to napätie stávalo akýmsi roztomilým... Niečo mi pripomínalo. No za nič na svete som nedokázala prísť na to, čo. Alebo žeby...? Hm... Tie nesmelé úsmevy, kradmé dotyky... To snáď nie?! Alebo žeby...?

Edward:

,Zlato, nevšimol si si niečo zvláštne na deťoch?' pýtal sa môj anjel, hneď potom čo si ku mne prisadol a zaštítil ma. Súhlasne som pokýval hlavou.

,Vieš o čo ide?' vyzvedala. Zakrútil som hlavou na znak nesúhlasu. Stále som to nevedel. 

,Nepripomína ti to niečo?' pýtala sa ma v myšlienkach a keď som sa na ňu zahľadel, na ten jej samoľúby, lišiacky úsmev, vedel som, že to vie. Že vie odpoveď na otázku, ktorá mi vŕtala hlavou. Skúmavo som sa na ňu zahľadel a ona mi prehrala vo svojich myšlienka správanie zodpovedajúce pre naše deti, avšak s inými osobami. S nami dvoma. Boli to jej spomienky. Spomienky na časy, keď sme ešte spolu nechodili, no už v tom čase sme sa milovali.

A vtedy mi to trklo. Ako som si to mohol nevšimnúť. Ale nielen ja. Ani ostatní si na to nespomenuli, aj keď to tiež zažili. To roztomilé, ale aj napäté obdobie, keď neviete čo očakávať od toho, ktorého máte radi. Páni... naše deti sa nám zamilovali. Usmial som sa nad tým, teraz dávalo všetko význam. Keď som sa znovu zahľadel na izbu plnú rodiny, do očí mi udreli ďalšie fakty, vďaka ktorým som na to mohol prísť.

Napríklad Julian. To ako sa vždy, keď pretočí stránku, ktorú prečítal, zahľadí na moju dcéru. To ako ona to vždy vycíti a pohľad mu opätuje. To ako sa na seba nesmelo usmejú. Hm... Kto by si to bol pomyslel. Julian a Nessie... Teraz, keď tak nad tým uvažujem, musím priznať, že sa k sebe hodia. Nemohol som si pre svoju dcéru predstaviť lepšieho druha ako Juliana.

Ale čo ma vytočilo najviac boli James s Rosalice. Pri nich to priam bilo do očí. Ako to, že som si to nevšimol? Veď James každú chvíľu, vďaka svojmu daru, vytvára z ničoho pre Rosalice kvety. Trvá to už dobrý mesiac, každý deň minimálne raz dostáva Rosalice svoju obľúbenú ružovú ružu od Jamieho. Páni... Ja som musel byť fakt slepý... No, útechou mi ostáva, že nielen ja som tu poriadne nevidel. Zdalo sa, že upíri nemajú až taký dokonalý zrak, keď si nevšimnú niečo tak očividné a jasné. Páni... Toto zistenie ma fakt dostalo. Ale, keď nad tým tak uvažujem... Je to zrejme to najlepšie, čo sa mohlo stať. Veď keď sa pozriem na seba a svojich súrodencov... Na to ako dlho sme čakali, kým sme našli svoje druhé polovičky. Neubránil som sa úsmevu. Bol som rád, že mojej dcérke a aj ostatným deťom to netrvalo tak dlho. Že našli svoje spriaznené duše tak skoro.

Hm... teraz sa mi zdalo, že naša rodina už viac šťastnejšia nemôže byť. No ale... Ešte to tu bude zaujímavé. Som zvedavý, ako dlho im bude trvať, kým sa dajú dokopy. Tak to bude ešte naozaj zaujímavé. Z myšlienok ma vytrhol môj anjel. Nežne ma pobozkal na líce a ja som sa k nej pootočil. Zahľadel som sa do jej očí, plných láskou a bol som ešte šťastnejší, keď som si predstavil, čo čaká naše deti. Aj po toľkých rokoch, som stále nedokázal uveriť tomu, čo ma zastihlo. To ako sa môj život zmenil od základov. To ako zmenil práve ona. Ona, moja jediná. Ona, ktorá vniesla svetlo do môjho života, ktorá mi dala lásku o akej sa mi ani len nezdalo. Moja Bella, môj anjel, môj poklad, môj život.

,,Milujem ťa,“ vyznali sme si naraz a naše pery splynuli v nádhernom bozku.  

Autor: Poppy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek One Family - Epilóg + Po 20 rokoch: