Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oheň a ľad 7. kapitolka

21.12.2009 (12:30) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 992×

7. kapitolka

Ked hodina skončila vybehla som z triedy ako strela. Bolelo ma to. Uvidela som Bellu. Nahrnuli sa mi slzy do očí. No nechcela som aby niekto videl aká som slabá. Utiekla som na Wc. Nikto tu nebol tak som stála pred zrkadlom. Pozerala som ako sa mi zahlmieva pred očami. Dala som ruky do pästí. Neznášala som seba neznášala som všetko čo sa ma týka. Celou silou som buchla do zrkadla. Rozbilo sa a ja som matne počula ako sklo padá okolo mňa. Videla som len ako mi začal tiecť z ruku prúd krvy.Rýchlo som si ju dala pod stuenú vodu.

„čo som to spravila?“

Stála som tu a zbierala sklo hodila som ho do koša a dala si na ruku rukavicu. Cítila som pálčivú bolesť. Dalšiu hodinu mám zasa s Jasperom ale aj s Bells a Edwardom. Vošla som do triedy práve včas.

Jasper sa tváril veľmi zvláštne sedel odo mňa strašne daleko a Bells šúchala Edwardovi ruku. Sem tam sa na mňa pozrela so strachom v očiach. So strachom o mňa ako mi  včera vychrstla do tváre.

„Slešna Swanová?“ obe sme sa na neho pozreli no on sa pozeral na mňa.

„Prečo si nepíšete poznámky?“

„Uhm. Pardon zasnívala som sa ale už si ich budem písať. Prepáčte.“ Chytila som pero do poranenej ruky a začala písať. Myslela som že mi tá ruka odpadne. Po líci mi od bolesti stiekla slza. Rýchlo som si ju utrela a písala dalej.

„Ja ti to napíšem.“ Povedal Jasper cez zaťaté zuba.

„Neobťažuj sa ja písať viem.“

Ked skončila hodina vyletela som z triedy von na parkovisko. Postavila som za auto. Dala si preč rukavičku. Rana bola omnoho väčšia a červenšia. Neuveriteľne rýchlo z nej tiekla krv.

„Do riti ty si taká tupá hus.“ Nadávala som si a kopala do gumy.

Zosunula som sa na zem a zavolala Jakovi. Tkto nebudem môcť šoférovať a potrebujem ísť do nemocnice aby mi ju ošetrili a zašili. Mobil začal vyzváňať.

„Jake?“

„áno?“ šepol. Asi mal hodinu.

„Potrebujem aby si došiel pred moju školu. Nepýtaj  sa potom ti všetko vysvetlím.“

„Ok.“ Zaklapla som mobil a zaliezla do auta. Zavrela som oči a nevnímala čas snažila som sa si aspoň trošku oddýchnuť. Nikto na parkovisku nebol. Bolo to úplné ticho. Všetci boli na hodinách.

Zrazu mi niekto zaklopal na okienko. Prudko som otvorila oči.

„Jake!“ vyliezla som z atuta a zavesila sa mu na krk. Ruka ma pálil a apo bokoch sa mi začal krv sušiť no z rany stále tiekla. Celú mikinu som  mu zo zadu zašpinila. Začala som plakať a silno ho obíjmala.

„čo sa stalo Bells?“

„Bells?“ vyšlo zo mňa priškrtene. Bolelo to aj ked viem že moja sestrička je super ale..

„Ježiš prepáč Niki.“

„Nič.“ Plakala som dalej.

„Tak čo sa stalo?“

„Všetko Jake, všetko.“ Utrela som si oči  zdravou rukou aby som mu videla do tváre. Díval sa na mňa a v očiach mal bolesť.  Zazvonilo a žiaci vychádzali von medzi nimi aj Bells a Cullenovci. Jake na nich zazrel a ja  som ho znovu objala.

„Prosím dovez ma odtiaľto preč.“ Šepla som.

„S radosťou.“ Nastúpil do môjho auta a vtedy ma napadlo ako sem došiel.

„Jake? Kde máš auto?“

„To je jedno. Šiel som peši.“ Mykol ramenami.

„To si tu bol tak rýchlo?“

„No.“ Nechcel hovoriť o tejto téme tak som to nechala tak. Nechcela som sa špárať v niečom čo on sám nechce rozpitvávať.

„Kam to bude madam?“ Zodvihla som ruku a zamávala mu pred očami. Bolelo to ale tak chcela som trošku upozorniť.

„Nemocnica?“

„Preboha čo si stvárala?“

„Ale nič dostala som nervy a schytalo to zrkadlo.“ Mykla som plecami a pozerala sa na cestu. Len si vzdychol a mieril to do nemocnice.

Ked sme sem dorazili chytil ma za zdravú ruku a ťahal dnu.

„Dobrý deň.“ Slušne sme obaja pozdravili.

„Dobrý, môžem vám nejako pomôcť?“ Len som sestričke ukázala ruka a hned nás viedla k doktorovi.

Zaklopala a vstúpila dnu.

„Môžete ísť dalej. Ošetrovať ťa bude doktor Carlisl Cullen.“ Jake si vzdychol no ja som už išla dnu. On sa však z miesta ani nepohol.

„Jake?“

„Ostanem radšej tu Ihly nemám rád.“ Mrkol na mňa. Mykla som plecami a zavrela za sebou dvere.

„Dobrý deň.“ Zasa daľší Cullen. Pomyslela som si .

„Ahoj Niki. Sadni si sem a ja ti to hned zašijem. Neboj nič neucítiš.“ Usmial sa na mňa a ukázal mi rad svojci bielych zubov. A vtedy mi to všetko začalo dochádzať. Upír? Ale blbosť. Zavrtela som hlavou a zavrela oči. Nechcela som sa pozerať na tú ihlu. Ked to bolo sadla som si aby mi napísal  lieky proti bolesti.

„Povieš mi ako sa ti to stalo?“

„Ale taká maličkosť Carlisl.“ Usmiala som sa. Zmračil sa.

„Vieš Niki. Bells na tebe veľmi záleží. Dávaj si na seba pozor keby sa stalo hocičo.“

„čo tým “hocičo“ myslíte?“

„Nič.. len hovorím.“

„Aha.“ Podal mi papierik a ja som za sebou zavrela dvere. Jeho slovám som vôbec nechápala. Jake sedel vo vozíčku a mal zavreté oči. Musela som sa pousmiať.

„Jake!“ jemne som s ním zatriasla. Mykol sa a otvoril oči.

„Zaspal som len na chvílku.“ Pretrel si tvár a vstal.

„Budem šoférovať ja?“

„Nie, nie som v pohode.“

Kývla som a šla k autu. Celá cesta  prebiehala v tichosti. Ked sme dorazili domov bola len jedna hodina. Billy bol na rabách, znovu. A ocko bol samozrejme v práci. Prišli sme dnu a ja som si odniesla tašku hore. Jake ostal dole. Šla dom do kuchyne spraviť obed. Varila som im špagety. Dala som zovrieť vodu a zatiaľ spravila omáčku. Počula som ako sem Jake šiel niekomu otvoriť. Prišli moje lásky. Všetci. Počula som ich ako sa zdravia. Tak dlho som ich nevidela no dobre asi tak dva dni ale už mi to trhalo srdce. Tá doba bez nich ma  zabíja. Všetko na mňa padá ked nie sú pri mne.

„Ahoj Niki!“ zodvihol ma zo zeme Paul a pobozkal na líce.

„Ahoj!“ smiala som sa.

So všetkými som sa objala a všetci si ihned posadali k stolu. Ked som mala cestoviny aj omáčku pripravenú začala som podávať na stôl.

„Chutilo?“

„Ty.. si nedáš?“ Pridržiaval si pusu Seth. Skoro mu cestoviny vypadli z pusy.

„Nie nie, dakujem.“ Usmiala som sa.

Chcela som umyť riad no Paul ma odstrčil zadkom.

„Hej!“ sykla som.

„Ako chceš s tou paprčou umývať riad?“ zodvihol obočie.

„Aha. Tak dakujem.“ Postavila som sa na špičky a dala mu bozk na líce. Očká mi žiarili šťastím že ich mám znovu pri sebe. Zrazu mi zazvonil mobil.

„Prosím?“

„Je pri telefóne Niki Swan?“

„Prečo? Kto je pri telefóne?“

„Jane Volturi. Videli sme sa pri obede.“ Tajomne šepla. Hned sa mi pod jej hlaosm vyjavila spomineka na tú bolesť. Zvarela som oči a silno stiskla viečka aby som to zahnala.

„Praješ si niečo?“

„Vieš asi už neuvidíš Bells ale Aro by ťa rád videl. Asi nevieš o čo ide ale ak sa nevzdáš dobrovoľne prídeme si po teba a to nebude veľmi príjemné.“ Zasmiala sa.

„Si myslíš že sa ťa teraz budem báť? Si na velkom omyle drahá Jane. A Bells? Tej som ukradnutá a aj velej jje rodine.“ Zaklapla som mobil.

Chlapci sa na seba navzájom pozerali. Ako keby počuli celý telefonát a pochopili kontextu ktorému som ja naozaj nechápala. Tak to je fajn. Vstala som a mobil zazvonil znovu. Zo strachom som ho zodvihla a z druhej strany sa ozval ...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oheň a ľad 7. kapitolka: