Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Oheň a ľad 12. kapitolka

03.01.2010 (21:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 878×

12. kapitolka

„Všetko som videla. Aj viem ako si ju miloval. Netráp sa prosím. Neviem... neviem prečo ale trhá ma to. Z nevysvetlitelných dôvodov mi na tebe záleží.“ Smutne som sa zasmiala.

„Tak to som potom na tom lepšie ako som dúfal.“ Usmial sa na mňa a v očiach smútok prebýval stále.

„Alec, čo si o tom celom myslíš? Neviem čo sa so mnou deje. Bojím sa, mám strach.“ Rozplakala som sa a moje čierne slzy dopadali  na jej pomník. Alec ma objal a hladil ma po vlasoch.

„Uvidíš, že to prejde. Pokúsim sa ti pomôcť dobre?“ usmial sa a ja som len kývla. Viacej som nevládala spraviť. Nenávidím svoj život čo teraz asi robí moja rodina? Moji vlci a sestrička? Nezabudla na mňa moja láska. Smrkala som a túlila sa k Alecovi. Teraz to bol jediný človek, upír ktorému ako tak verím.

Jake

Je ráno a ja vstávam. Necítim jej vôňu ani nepočujem byť jej srdce. Každé ráno ked vstávam sa modlím aby to bol len smiešny, zlý sen. No nie, je to pravda, ktorá nás všetkých ničí. Ona nás všetkých zachránila. Ukázala nám že sme ako bratia, že môžeme vychádzať spolu tak isto dobre ako pokrvný. Milovala nás a my ju tiež bola jednou z nás. Idem dole po schodoch a mierim si  to do kuchyne. Máte pravdu stále dúfam že tu  bude no klamem samého seba.  Tak ma štve že sme v ten deň nič nespravili. Nebojovali sme a ani nepomohli. Stáli sme tam a pozerali sa ako nám ju odvádzajú. Presne si spomínam na to čo  som cítil.

Zrazu som ucítil jej karamelovú vôňu. Zistil som že nebudem sám kto ju zhliadol. Vystúpila spoza stromu akráčala k nám so zaťatými päsťami. Bella jej niečo povedala ale ona už ma obchádzala. Schmatol som ju za rameno a snažil sa jej dohovoriť aj ked viem že nemám šancu.

„Neuvedomuješ si že riskuješ svôj život?“ vpíjal som sa jej do očí. Stiekla jej  po tváry slza no rýchlo  ju utrela. Nechcela vyzerať slabo. Tak veľmi dobre ju poznám a milujem. Postavila  sa na špičky a šepla mi do ucha. Mala pri tom zavreté oči.

„Musíte žiť dalej. Milujem vás.“ Pobozkala ma na líce nalíce a šla k Jane.

„Som pripravená.“ Postavila  sa pred ňu a usmiala sa na ňu hnusným a nepriateľským úsmevom. Bál som sa o moju malú bojovníčku. Všetci dobre vieme že si ju teraz odvedú. Prečo s tým nikto nič nerobí?

Zavrtel som hlavou a snažil sa zabudnúť no poskytol sa mi daľší pohľad na minulosť.

Stiahla  okienko na aute  a snažila sa zakričať vyzeralo to tak že nevládze nešlo to no nakoniec pozbierala všetky sily.

„Milujem vás. Nezabudnite.“ Po líci jej znovu stiekla slza no tú nechala hladiť jej tvár. Auto naštartovalo a ona odchádzala. Preč  od  nás a neviem na ako dlho. Je nám vlkom jasné že už nebude človek no naša láska zostáva nepoškodená. Videl som okolo seba akú spúšť v našich srdciach spravil jej odchod. Myslím tým aj Cullenovcov.  Niečím patrila aj k nim a to im nezoberiem. Pozrel som sa na prázdnu cestu a v srdci som ucítil bolesť. Bolesť, ktorú vám vie uštedriť len milovaná osoba.

Ja len chcem aby mi bola na blízku, naveky. A potom si môžem byť istý že všetko bude v poriadku.

Obliekol som sa a schmatol veci do školy. Naštartoval som auto. Furt sa v ňom držala jej vôňa. Tak som ju miloval. Voňala ako karamel. Nastúpil som a šiel do školy. Cesta netrvala dlho ale v mojej hlave pobehovalo len jej meno.

Vystúpil som a uvidel zachmúrené tváre mojej svorky.

„Ahojte.“ Pozdravil som Paul len kývol a Seth sa silene usmial. Takto to predsa nemôže ísť dalej.

Jasper

Utekám z domu do lesa. Robím to stále. Nemôžem plávať v toľkých pocitoch u nás doma. Ničia ma a bolia. Ešte sa to k tomu mieša s mojou bolesťou. Prišiel som o ňu. Skôr ako som jej mohol povedať že ju milujem a chcem jej dať celý svet. Že by som  jej dal všetko v jednom úderu srdca. Nemám jej to ako povedať vyznať jej lásku, hovoriť jej slová lásky, hladiť ju po jej tváry ani nič. Zobrali mi moje šťastie.

Utekám lesom  a ani neviem kam. Nerozmýšlam. Iba bežím sa snažím  zabudnúť. Vyvetrať si hlavu, vytriasť si to z nej no nejde to.

Tak ako sa zachrániť? Ako zachrániť ju? Ničí ma myšlienka že neviem čo robí. Čo ked jej ubližujú a ja nič nerobím len tu behám ako taký hlupák. Zvalil som sa na zem a pozeral sa na hviezdy. Boli nádherné od Bells som počul ako Nikki miluje noc. Možno... možno práve teraz sa na ne pozerá aj ona. Nad tým som sa usmial no hned môj úsmev zmyzol. Nemám pri sebe to čo by som chcel. Chytil som sa za hlavu a zakričal. Kričal som a kričal no neulavilo sa mi ani po tom. Som hlupák že som ju nechal s nimi ísť. Nič  sme neurobili. No ja za ňou idem. Idem si po moju lásku. Vstal som a utekal domov. Nahádzal som si veci do tašky a chcel odísť.

„Kam si myslíš že ideš?“ šepol Edward. To ma nenapadlo že na to nemám myslieť ked sem prídem.

„Idem po ňu.“

„Zbláznil si sa?“

„Možno sa k nim aj pridám ked bude treba.“ Šepol som. Presne tak určite ma prímu. Mám pre nich veľmi vhodné schopnosti.

„Nemyslím si že je to dobrý nápad Jazz.“

„A povieš mi čo by si urobil ty keby ti zobrali Bellu?“ Stíchol a pozrel sa do zeme. Schmatol som tašku a bežal do garáže. Nechcem sa lúčiť lebo by to bolelo ešte viac. Naštartoval som auto a šiel za mojou láskou. Vystúpil som na letisku.

„Dobrý deň mám objednané letenky do Vollteri.“

„Dobrý deň a na aké meno?“ sladko sa usmievala a prezerala si ma no ja na toto nemám čas.

„Jasper Cullen.“ Naťukala moje meno do počítača a podala mi letenky.

„Prajem vám príjemný let.“ Kývol som a ponáhľal sa do lietadla.

Letuška ma usadila a ja som sa pozeral ako odchádzam preč. Možno už nikdy neuvidím moju rodinu no budem s ňou. S mojou milovanou. Zavrel som oči a snažil sa vypadať že spím. Nechcel som aby ma otravovali alebo tak. Celá cetsa bola pre mňa strašne dlhá. Nechápal som prečo sa to tak vlečie. Ved ona ma čaká. Teda... až teraz ma to napadlo. Čo ked zabudla? Čo ked ma už nemiluje ved možno si ako upírka našla niekoho iného. Kto jej vyhovuje. Určite nechce svoju večnosť tráviť sama vo Volltere. Zhlboka som sa nadýchol  a snažil sa nemyslieť na také veci aj ked som vedel že sa to stať môže. Ničomu takému by  som nezabránil.

Nikki

„Mali by sme ísť dnu bude pršať.“ Šepol Alec.

„Chod.“ Kývla som hlavou k bráne.

„Nenechám ťa tu samú.“

„A čo ak sama chcem byť ?“

„Tak mi to povec.“ Lenže problém je v tom že z jednej strany chcem aby ma Alec nikdy neopustil, chcem aby ma bozkával a miloval aj ked to celé vôbec nedáva zmysel. Ako by ona nechala kus svojich citov vo mne. Ako keby som bola nejaká skrinka do ktorej si ukladá svoje problémi. No na druhej strane milujem Jaspera a viem že keby som bola s Alecom zrádzam jeho srdce. No neurobil to on mne? Ale prečo by som ja mala byť taká podlá a vracať mu to tým istým sústom ved ja sa nechcem rovnať niekomu takými činmi.

„Tak?“ zodvihol obočie.

„Ostaň.“ Myslela som že ten môj šepot nepočul lebo sa otočil no on sa otočil len k bráne aby ju Felix znovu zatvoril.

„Máš rada dážd?“

„Milujem ho. Dáva nám odpovede.“ Pozrela som sa do neba.

„Odpovede? Načo?“

„To musíš zistiť sám Alec.“ Usmiala som sa a vstala zo zeme. Šla som si sadnúť na lavičku čo tu stála pod veľkým dubom. Sadla som si a Alec tam stál a pozrela sa na mňa.

„Budeš si ma obzerať alebo si pôjdeš sadnúť.“

„Aha, prepáč.“ Zatočil hlavou ako keby chcel svoje myšlienky vytriasť z hlavy.

„Nad čím si premýšal?“

„Nechceš to vedieť.“

„Ale ja chcem.“

„Nie Nikki radšej nie.“ Zavrel oči a nechal si zmáčať tvár prudkým daždom.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Oheň a ľad 12. kapitolka: