Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Odraziť sa od dna - 2. kapitola

03.12.2014 (11:00) • Empress • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1457×

2. kapitola

Maryam

Vystúpili sme pred podnikom, čo sa honosil menom „The Bird cage“. Kedysi sa v ňom konali hlavne rozlúčky zo slobodou, no keď ju dostal do rúk nový majiteľ, zmenil ju na nepoznanie. V tomto novom kabáte som ju videla prvý raz a musela som uznať, že sa mi tá zmena páči.

O poznanie menej radostne som si premerala dlhý rad ľudí, ktorí sa v ten večer tiež rozhodli zabávať. Bez reptania sme sa však postavili do radu a vyčkávali, kým na nás dôjde a vpustia nás dnu. Napokon sme mali to šťastie, že sme sa po chvíli trpezlivého čakania jedna, či druhá, zapáčili statnému vyhadzovačovi. Ten na nás žmurkol a rukou nám naznačil, že smieme ísť ďalej. Keď sme okolo neho prechádzali, nemohla som si nevšimnúť Maggie, ako sa naňho laškovne usmieva a už mi bolo všetko jasné. Tá baba bola ako uragán. Keď sa za mnou ohliadla a vystrčila palec nahor, iba som pokrútila hlavou a uškerila sa popod nos.

Ledva sa za nami zabuchli vchodové dvere, začali sme sa predierať k barovému pultu. Tam sme si neobjednali nič iné, než dve mojitá. Kým nám barman miešal drinky, posadili sme sa na dve uvoľnené barové stoličky a čakali. Začala som sa okolo seba obzerať a musela som uznať, že ak sa mi klub zvonka videl pekný, vo vnútri jeho zmeny doslova vyrážali dych. Vďačne som si odpila z mätou ochuteného nápoja a pustila sa s Maggie do nezáväzného rozhovoru.

Asi po hodinke, keď sme dostali chuť na cigaretu, museli sme vyliezť pred budovu. Postavili sme sa trochu stranou od hlúčiku ľudí, ktorým od úst stúpal dym a zapálili si. Počas nášho rozhovoru, prerušovaného len dlhými ťahmi z cigarety, som odrazu pocítila, ako sa mi dolu chrbtom rozlieva zvláštne príjemné teplo. Občas sa mi niečo takéto stávalo, keď ma niekto pozoroval, ale tento pocit bol trošku iný. Okamžite som sa otočila, či si ma niekto neprezerá, no zaregistrovala som iba skupinku chalanov - mužov, čo práve vchádzali do podniku naproti a nevenovali nám žiadnu pozornosť. Potriasla som hlavou a pomyslela si, že som paranoidná. Lenže čudného chvenia a pocitu, že sa na mňa niekto díva, som sa nevedela zbaviť ani neskôr vo vnútri.

„Meg, prosím ťa, obzri sa nenápadne za mňa. Odkedy sme sa vrátili z vonka, tak ti mám stále zvláštny pocit, že mi niekto zíza na chrbát," prosila som ju, keď sme už zasa sedeli pri bare a usrkávali z nových drinkov.

„Kde nič, tu nič, ale pozri tamto!" povedala a ja som sa otočila smerom, ktorým ukázala. Aj napriek tlačenici som naisto rozoznala obrysy dvoch známych postáv.

„Angela Weberová a Isabella Swanová, mňa snáď klame zrak!" oslovila som dve prichádzajúce. Búrlivo sme sa zvítali a hneď potom sme s Meg začali vyzvedať, kde sa tu berú.

„Cullenová, už Cullenová, dievčatá!“ prerušila nás Bella so smiechom a pred nosom nám zamávala snubným prsteňom. A nám, keby bolo niečo také anatomicky možné, by zrejme sánka padla od údivu až na zem.

„Ty a Edward? Nie, tomu neverím, uťahuješ si z nás!“ Krútili sme hlavami.

„Len tomu môžete pokojne veriť.“ Žmurkla na nás. „Pred pol rokom sme sa vzali,“ dodala akoby nič.

„Páni!“ zvolala som stále neschopná vstrebať túto novinku. „Bella, ale prečo práve on? Nikdy predsa... chcem tým povedať, že sa vždy k tebe správal... ehm... ako k niekomu, kto mu otravuje život.“ Pôvodne som zamýšľala použiť ostrejší výraz, no prehltla som ho hneď, čo sa mi dostalo na jazyk.

„Človek mieni,“ Bella nás chytila popod pazuchy, pozrela na jednu i na druhú a žmurkla, „nuž a osud mení,“ vyslovila s optimizmom sebe vlastným a na všetky sa žiarivo usmiala. Ešte chvíľu sme sa rozprávali pri bare, no potom nás Bella s Angelou odviedli k ich stolu. Ukázalo sa, že sú tu tiež na akejsi dámskej jazde.

Práve keď sme si sadali, zábava pomaly naberala na otáčkach. Začalo sa napríklad spievať karaoke a pri niektorých výkonoch sme si museli zakrývať uši. Nemohla som si nevšimnúť, ako sa na mňa Maggie pozerá, a tak som ju už dopredu varovala: „Dnes ani za nič na svete spievať nebudem!“ oznámila som jej. Pritom som pred sebou kmitala rukami na znak protestu. „Dobre viete, milá madam, že spievam zásadne len za volantom alebo v sprche, keď ma nikto nemôže počuť!“ Maggie sa len lišiacky pousmiala, niečo pošepla Angele a už ju ťahala preč.

„Maggie, opováž sa!“ vykríkla som za ňou, ale neskoro, lebo obidve už boli fuč. Nešťastne som mrkla na Bellu, ale ona len pokrčila plecami, že vôbec netuší, čo majú za lubom. Ja som mala isté podozrenie, ale snažila som sa na to nemyslieť.

Počas ich krátkej neprítomnosti sme sa s Bellou začali rozprávať dôvernejšie a ja som sa dozvedela, že nedávno sa jej a Edwardovi, narodila malá Nessie. Pri zmienke o malej ma pichlo pri srdci, žiaľ som však okamžite skryla za úsmev a nezdalo sa, že by si moja spoločníčka niečo všimla.

Rozhovor nás nakoniec tak pohltil, že sme si ani nevšimli, kedy sa vrátili tie dve, vysmiate od ucha k uchu. Vzápätí po nich docupkala čašníčka a doniesla objednávku. Uchopila som pohár do rúk a s chuťou natiahla tekutinu do slamky, ale skoro som sa zakuckala.

„Páni! Čo ste mi to nechali namiešať!? Veď v tom drinku je viac rumu ako zrážok na Severnom pobreží!“ prskala som pohoršene, no v skutočnosti som proti pomeru alkoholu a sódy nemala najmenších námietok.

Dievčatá sa rozosmiali, vzali svoje poháre a tým ma nalákali na prípitok. A keďže som nechcela kaziť zábavu, štrngla som svojim o tie ich a hlasno zvolala: „Na slobodu, baby!“

V ten moment som všetko zlé zahodila za hlavu a radostne sa pozrela na Maggie. Tá sa na mňa usmiala a ja som si nadšene uchlipla svojho alkoholom premršteného moku. Musela som uznať, že na druhýkrát to už nebolo také zlé a fakt mi to chutilo.

Vďaka tomu, že nás bolo viac, zábava gradovala rýchlejšie, až kým sa od pódia sa neozvala nová výzva, či si niekto trúfa. Všetky moje spoločníčky sa zdvihli, iba ja som ostala sedieť, ako päť peňazí. Dievčatá ma samozrejme nemilosrdne vytiahli z boxu von a nútili kráčať smerom, kde ma čakala smrť v podobe mikrofónu. Vlastne ani neviem, ako sa mi podarilo vyšliapať po schodíkoch nahor. Kým som s hrôzou v očiach pozerala do davu ľudí, Maggie obsluhe niečo šepkala a potom sa postavila vedľa nás. Celý ten čas sa mi vyhýbala pohľadom, lebo po mnohých skúsenostiach veľmi dobre vedela, kedy sa môj pohľad rovná pohľadu masového vraha. Pokúsila som sa ešte o posledný útek, no zabránili mi v tom dva páry rúk. Bella sa na mňa usmiala a mierne pokrútila hlavou, aby som sa nechovala ako baba. Keď moderátor prehovoril, vyskočila som ako zajac z čarovného klobúka, lebo som sa zľakla, ako už dlho nie.

„Milí návštevníci, rád by som vám predstavil tieto štyri pôvabné mladé dámy, ktoré sa nám rozhodli zaspievať pesničku od Glorie Gaynor - I will survive! Povzbuďte ich prosím potleskom!“ vyzval divákov moderátor a sálou sa vzápätí rozoznel búrlivý potlesk. Rýchlo som ju očami preletela a keď som znovu uvidela vravu ľudí, ktorá na nás hľadí, roztriasli sa mi kolena.

Do pr... ášku na pečivo! Čo mi to tá Maggie vyviedla? Zaúpela som a z oka mi vypadla slza. No už som nemohla utiecť a ani som vlastne nechcela. Spomenula som si na slová tej pesničky, stisla ruky po mojej pravej aj ľavej strane, zhlboka sa nadýchla a spolu s ostatnými spustila.

Dala som do toho všetko. Celý svoj smútok, zlosť a beznádej, prosto všetko. Pritom som sa nepozerala na nikoho konkrétneho, len si v hlave prehrávala určité útržky zo svojho života. Pesnička pomaly doznievala, keď sa mi po tele opäť rozlial ten zvláštny pocit tepla. Presne taký, aký som mala predtým vonku. Začala som očami pátrať po ľuďoch a vtedy som zbadala JEHO! Stál pri bare, celkom vzadu a jeho vysoká postava sa týčila nad ostatnými.

Vyrazil mi dych a ja som musela urobiť krok naspäť. Pozeral na mňa, prepaľoval ma pohľadom a ja som chtiac - nechtiac otvorila ústa dokorán. Srdce sa mi rozbúšilo tak rýchlo, že som ani netušila, že je taká rýchlosť možná. Telo mi zaliala príšerná horúčava, takže som ľutovala, že nemám zo sebou vejár na ovievanie alebo aspoň vaňu napustenú ľadovou vodou. Nemohla som z neho spustiť oči, pretože ma úplne zhypnotizoval. Zabudla som spievať, text mi vyfučal z hlavy, nevidela som nič, iba jeho. Bolo to, ako by som ochrnula a nebola som schopná vôbec sa pohnúť.

Naspäť na zem ma vrátilo štuchnutie do boku. Zmätene som sa pozrela na dievčatá a aj napriek hrči v krku som zo seba napokon vykoktala: „Už sme dospievali?“

Tri hlavy mi prikývli na súhlas. Znovu som sa rozhliadla po obecenstve a uvedomila som si, akým búrlivým potleskom nás odmenili.

Všetky sme sa usmievali, no Bellina tvár priam žiarila. Jej úsmev nabral intenzitu o sile stowattovej žiarovky a začala mávať kamsi do davu. Pozrela som sa, komu je jej pozdrav venovaný a zbadala som toho vysokého a urasteného frajera, čo si ma tak obzeral. Krv sa mi nahrnula do hlavy a srdce sa mi znovu rozbúchalo, ako nejakej školáčke.

Zišli sme z pódia a než sme sa začali predierať tlačenicou, tak som Belle pošepkala: „Kto je ten muž, na ktorého si ukazovala prstom?“ Pri tej otázke som sa snažila vyzerať, akože ma to vôbec nezaujíma.

„Mary, veď to je Jacob Black!“ Pozrela na mňa začudovane. „Pamätáš sa na Jakea, nie? Je krstným otcom malej Ness,“ vysvetľovala. Snažila som sa vybaviť si ho, ako sa len dalo, ale márne.

„Edward z toho nebol vôbec nadšený, ale ja som trvala na svojom,“ pokračovala, zatiaľ, čo sme sa pokúšali dostať k nášmu stolu.

Keď sa nám konečne podarilo pretlačiť sa k cieľu, čakala nás tam ďalšia runda a na mňa známy a pritom aj neznámy, Jacob Black.

Pozrela som sa naňho. Tvár mu zdobil úsmev herca z televíznej reklamy na zubnú pastu, oči mu žiarili ako hviezdy na polnočnej oblohe a ja som bola taká očarená, že som zakopla o vlastné nohy. No, prečo si hneď na úvod neprivodiť trápnu situáciu, všakáno? Len tak tak som sa stačila zachytiť okraja nášho stolu, ale hneď som sa postavila a robila akože nič.

Jake, viditeľne potešený na koho narazil, podišiel so skupinkou kamarátov až k nám. Nemohla som z neho spustiť oči, bola som ako očarovaná. Sledovala som, ako sa on a jeho kamaráti zvítali s Bellou a Angelou a potom jeho pohľad padol na mňa.

„Maryam Michaela Khabar! Vidím dobre?“ zvolal a než by ste stihli povedať party, zvieral ma v svojej horúcej náruči. Ale možno som bola horúca ja. Áno, celkom iste som mala zvýšenú teplotu. Bola som čím ďalej, tým viac zmätená. Jake mi najprv predstavil svojich spoločníkov, ktorých mená mi však nič nehovorili a potom sa ma znovu jal objímať.

„Ty si..“ Nevedela som, aké slová zvoliť. Všetko, čo mi slina priniesla na jazyk, sa mi zdalo nevhodné a trápne.

„Jacob, Jacob Black,“ pripomenul sa mi v štýle Jamesa Bonda a usmial sa od ucha k uchu. Ostatní nás zvedavo pozorovali, ale ja som si ich nevšímala. Hltala som očami jeho, on hltal mňa a kolieska v mojom mozgu sa so škrípaním dali do pohybu. „Vidím, že som na teba pred rokmi neurobil práve dobrý dojem,“ konštatoval s úsmevom a ja som v ten moment vybavila scénu z posledného leta, stráveného vo Forks.

Bol mojim najlepším kamarátom. Teda až do toho hlúpeho večera, keď som sa nechala uniesť svojou prchkou povahou. On, Jacob, vychudnutý výrastok z La Push, ale pritom moja spriaznená duša, sa mi počas jednej z letných slávností snažil napchať svoj jazyk až niekam do žalúdka. Tým navždy pretrhol puto, ktoré nás spájalo. Nikdy nezabudnem s akým sklamaním a so zhnuseným výrazom som ho odstrčila. On sa prirodzene nahneval, predsa len bol trinásťročným pubertiakom a odišiel urazený so slovami, aby som sa dala vypchať. A ja, ako správny pubescent, som sa prirodzene tiež naštvala a hneď som sa musela ohradiť. Prisahala som, že už v živote na neho nesiahnem, ani keby bol posledným tvorom mužského pokolenia na zemeguli. Jeho posledné slová boli, že už sa ma nikdy nedotkne, iba ak by mal po ruke olovenú tyč. S tým odišiel.

Bola som vtedy taká rozčúlená, že som sa rozhodla okamžite odísť domov. S nikým som sa nerozlúčila a rodičom som oznámila, že mi nie je dobre a idem si ľahnúť. Za pár dní som prirodzene vychladla, ale nevedela som sa prehrýzť cez tvrdú šupku zahanbenia a pýchy a ísť za ním. Čím dlhšie mi moja tvrdohlavosť bránila všetko napraviť, tým sme sa s Jakeom viac a viac vzďaľovali. Kamarátky vyzvedali čo mi preletelo cez nos, no ústa som mala na tisíc zámkov. Mrzelo ma to, ale nič som s tým neurobila. Za týždeň po tomto incidente sa vydávala moja sestra Eve a na jej svadbe mi rodičia oznámili, že sa budeme sťahovať do Seattlu...

Nepríjemná spomienka. Nikdy nezabudnem, ako sa rodičia kvôli tomu hádavali. Mama sa vtedy otcovi vyhrážala, že ma vezme so sebou za starými rodičmi do Phoenixu a on nech si ide za rodinou do Maroka a nikdy viac sa neuvidíme. Samozrejme sme sa napokon do Seattlu presťahovali a začali nový život vo veľkom meste. Cez letné prázdniny sme sa občas vídali s Bellou a Angelou a donedávna aj s Jessicou. Nikdy viac som ale neprekročila hranice Quiletskej rezervácie. Všetky starosti a problémy čo ma sprevádzali po celých pätnásť rokov, napokon spôsobili, že som na Jacoba Blacka prosto zabudla. No možno som kdesi v kútiku môjho srdca opatrovala malé miestečko, kde sa usadil a po celé roky sa ho držal svojou typickou urputnosťou.

Keď mi došli všetky tieto skutočnosti, stratila som reč. Tak veľmi sa zmenil. Nemalo by byť zakázané, aby človek vyrástol tak... tak do krásy?! Aby tak zmužnel a vôbec ma celkovo privádzal do pomykova, až som mala chuť vrhnúť sa mu do náručia a prosiť o odpustenie?

Alkohol, drahá, alkohol! kričalo nemilosrdne moje druhé, otravné ja. Si obyčajný pokrytec, Maryam! Škaredý ti nebol dosť dobrý, ale bum, keď je z neho manekýn, dobre, že mu nebozkávaš topánky! rýpalo moje svedomie naďalej.

„Čuš už!“ prikázala som mu rázne. No akosi som sa pozabudla a než som si uvedomila, že sa rozprávam iba s niekým v mojej hlave, tak som tie slová povedala nahlas. Chvalabohu si to nikto nevšimol, čím mi padol zo srdca malý kamienok.

„Prepáč, Jake, ale je to už toľko rokov, čo som ťa nevidela,“ snažila som sa tváriť akože som v pohode a vôbec ma nerozhodilo zistenie, kým je a akú máme spoločnú minulosť.

„Veru hej, bol som riadne drzé chlapčisko, na ktoré je vari lepšie zabudnúť,“ povedal s úsmevom, na pár sekúnd mi pripadalo, že hraným.

Usmiala som sa tiež a chlipla si zo svojho pohára. Nenápadne som sa naňho pokúsila ponad sklenený okraj pozrieť, ale samozrejme ma pristihol. S úškrnom na tvári sa posadil vedľa mňa.

„Som veľmi rád, že ťa vidím, Mary,“ vyhlásil úprimne. „Nie je to zvláštna náhoda, ako sme sa stretli?“ hovoril a potom znížil hlasitosť na minimum, preto som ho takmer nepočula. Naklonil sa ku mne a jeho dych ma pošteklil na citlivej pokožke za uchom. Tváril sa tajuplne, no len do chvíle, kým znovu spustil. „Nemusíš sa báť, palicu som nechal doma.“ Uškrnul sa šibalsky a ja som sa v tej chvíli vrátila o pätnásť rokov naspäť.

„Čo? Ach, ty darebák!“ Keď som si uvedomila na čo naráža, vykríkla som a ťapla som ho po pleci. „Ty máš za ušami, neverím ti! Preto sa radšej priznaj a tú palicu mi ukáž!“ požiadala som ho smrteľne vážne.

„Madam, vaše prianie, je mi rozkazom!“ prisvedčil a podobral sa dvíhať z boxu svoju telesnú schránku. Ostatní na neho upreli zvedavé pohľady, no on začal ťahať preč aj mňa. Pozrel na toho, ktorému hovoril Embry a už už išiel niečo oznámiť, ale ja som ho zaťahaním za rukáv jeho tmavo modrej košele zastavila.

„Jake, neblázni!“ Smiala som sa. „Na palicu bude ešte času dosť!“

„Dobre, keď inak nedáš,“ riekol ledabolo, znovu sa ku mne posadil a opäť ma oslnil jedným svojim úsmevom. Rozplývala som sa blahom, ako nejaká zamilovaná pubertiačka. Čože? Akože zamilovaná? Asi si spadla z višne, drahá, tak už to nepi! Prikazovala mi otravne rozumná Mary v mojej mysli.

Tak či onak sme sa ponorili do rozhovoru, takže sme zabudli na celý okolitý svet. Matne som vnímala, ako Maggie spoločne s Jakeovými kamarátmi vystúpila na pódium, aby zaspievali akúsi country baladu.

„Takže spisovateľka?“ zaradoval sa úprimne. „To je super, klaniam sa ti, vždy si chcela písať. Jediné, čo som kedy napísal ja, boli slohy do školy a aj tie stáli za starú papuču,“ vychvaľoval ma, no vzápätí dodal niečo, za čo som ho musela štuchnúť. „Ale aj speváčka by z teba mohla byť!“ žmurkol na mňa lišiacky.

„Čo to táraš?! Dobre vieš, že keby tam so mnou neboli dievčatá, iba by som sa ponížila,“ snažila som sa ho vyviesť z omylu.

„Ty netáraj! Zrejme si sa nikdy nepočula, však!? Veľmi dobre si pamätám, že spievaš výborne!“ skočil mi do reči a presvedčený o svojej pravde mi vyhováral moje domnienky. Musela som sa smiať, bol taký zlatý.

„Dobre, dobre! Dosť už o mojom speve, radšej zmeníme tému,“ povedala som hlasom prísnej pani učiteľky.

Poslúchol ma a pár nenápadnými otázkami ma prinútil rozhovoriť sa o sebe. Na čom pracujem teraz, čo som už napísala a aké mám ešte plány. Ani slovo o citových úspechoch, či prehrách a ja som sa odrazu cítila nádherne a uvoľnene. V niečo také som ešte pred hodinou ani nedúfala. Pritom som sa vôbec nedostala k tomu, aby som sa aj ja vypytovala jeho. Napríklad o tom, ako sa dostal k úlohe krstného otca malej Renesmé. Pripadala som si ako pri interview v televízii. Nikdy predtým som sa nestretla s chlapom, ktorý by sa tak zaujímal o veci čo robím. V jeho blízkosti som celkom zabudla na svoje starosti a trápenie a vypustila som z hlavy Jamesa s celým okolitým svetom.

Boli sme tak zabraní do hovoru, že sme si ani jeden nevšimli, kam sa podeli naši priatelia a kedy sme pri stole zostali len my dvaja.

„Kam všetci zmizli?“ Rozhliadla som sa po klube, no dievčat nikde nebolo.

„Možno si odskočili,“ konštatoval a očami preletel obrovský priestor pred nami.

„Aha, tam sú všetci!“ Pokynul rukou k preplnenému baru. „A ak ma zrak neklame, tak sa Meg a Embry k sebe túlia viac než dôverne,“ doberal si ma.

„Možno áno a možno nie, ale sú tam pri dlho.“ Zvraštila som obočie a jeho poznámku o Meg a Embrym som ignorovala.

„Ty sa ma bojíš?“ vtipkoval.

„To určite!“ ohradila som sa.

„Mary, ja ťa nepohryziem, nie som upír, prisahám!“ Usmial sa na mňa, vyceril na mňa svoje tesáky a ja som si pomyslela, aká je to škoda. Čože? okríkla som sa v duchu a sledovala som, ako nám Jake objednáva nové nápoje.

Pomaly sme popíjali, čas si spríjemňovali nezáväzným rozhovorom o ničom a na dievčatá som celkom zabudla. Práve keď som nabrala dosť guráže a chcela začať vyzvedať, ako sa ocitol v Seattli a podobne, tak sa mi zamotala hlava. A to tak, že veľmi! Dúfala som, že to prejde, ale horšilo sa to. Pevne som zovrela okraj stola a prižmúrila oči. Jake sa ma opatrne dotkol, no na miesto odpovede som iba pokrútila hlavou.
Zo sekundy na sekundu som si vzala do hlavy, že musím ísť domov! Jednoznačne som s pitím prekročila hranicu a ak okamžite nevypadnem, tak počnúc Jacobom povraciam celý podnik. Opatrne som sa zdvihla. S uspokojením som zistila, že ma nohy udržia a podlaha sa vlní len mierne. Jake ma nasledoval a aby ma podoprel, obomkol ma rukami okolo pása. Ľavou polovicou tela som sa na neho pregúlila a pravú ruku som mu položila na hrudník.

„Jake, musím domov! Ak tu zostanem ešte minútku, budeš moje pozostatky zbierať zo zeme,“ informovala som ho nešťastne. Prečo mi pri tom tak silno búchalo srdce a červenali tváre, bolo záhadou.

„Pôjdem pohľadať Maggie a tá hneď zavolá taxík a...“ rozhovoril sa, ale nestihol povedať vetu do konca a ja som ho prerušila.

„Musím vypadnúť hneď!“ trvala som na svojom. „Nestrachuj sa o mňa a keď uvidíš Maggie, len jej povedz, že som išla domov," prosila som ho a poberala som sa preč. Áno, alkohol je metla ľudstva! Nikdy som to nepocítila tak intenzívne ako práve v tej chvíli.

„Mary, nech ťa niečo také ani nenapadne!“ zastavil ma. On sa hnevá? „Si ešte tvrdohlavejšia, ako si pamätám,“ vzdychol si. „Odprevadím ťa osobne a potom sa sem vrátim. Maggie napíšeme z taxíka smsku, aby sa o teba nebála!“ povedal takým spôsobom, ktorý nepripúšťal žiadne námietky.

Ako povedal, tak sme urobili. Čašníčke zaplatil útratu, podoprel ma a pomohol mi vyliezť z podniku von. Tam ma trochu občerstvil závan studeného vzduchu, čím sa mi nepatrne uľavilo. Jake ma držal, ja som sa na neho tisla a s očareným úsmevom som vnímala jeho pevné svalnaté telo a tlčúce srdce.

Na taxík sme našťastie čakali len krátko a len čo pri chodníku zastavilo žlté auto so svietivým nápisom, už mi otváral dvere. Pomohol mi nastúpiť i zapnúť pás a hneď sa posadil vedľa mňa. Viečka mi oťaželi a začali klesať. On ma k sebe pritúlil a oprel si moju hlavu o svoju hruď, aby som si odpočinula.

Určite som musela zaspať, lebo keď auto znova zastavilo, bola som prekvapená, že sme už na mieste.

„Šípková Ruženka, vystupujeme!“ budil ma Jake. Čosi som zamrmlala a hlava mi opäť klesla.

„Mary, zlato, sme doma,“ zahlásil a ja som sa v momente zobudila. On ma však objal a ja som nenamietala. Pomohol mi tak bez zakopnutia vystúpiť a keby som mu to dovolila, tak by ma hádam aj zobral na ruky. Cítila som sa hrozne zvláštne. Miešal sa vo mne pocit bezpečia, podpory, vzrušenia, lásky... Čože? Vari zase bláznim?! Celkom určite, ty trdlo! Nemala si toľko piť! Z ničoho nič, sa mi pred očami objavila scéna, ktorá sa medzi nami odohrala pred rokmi a ja som mala potrebu sa mu ospravedlniť.

„Jake, ja, vieš...“ Krucinál, bolo tak ťažké sa vyjadriť, keď som mala pred očami hmlu. „Jake, to pred pätnástimi rokmi...“

„Pssst!“ zašepkal a položil mi prst na pery. „Ja viem, mrzí ťa to, ale nie viac, než mňa. Myslím, že mám na tom prinajmenšom rovnaký diel viny. Ale teraz sa tým vôbec netráp. Odprevadím ťa, ty sa vyspíš a ráno budeš svieža a rozumná ako rybička. A keďže budem v Seattli ešte nejaký čas, môžeme si dohodnúť stretnutie a poriadne sa porozprávať, ak budeš chcieť,“ chlácholil ma a ja som prikývla na súhlas.

Autor: Empress (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Odraziť sa od dna - 2. kapitola: