Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový život

06.06.2009 (22:00) • bershka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1302×

1. kapitola

Dnes je ten deň. Pomyslela som si. Dnes by mi malo prísť rozhodnutie čí pôjdem na celý školský rok do USA. Totiž som sa prihlásila na výmenný program pretože milujem jazyky ale aj kvôli tomu že tu som stále sama. Neviem zapadnúť do partie. Niežeby som nemala kamarátov ale sú to len kamaráti zo školy, nemám žiadnu super kamarátku ktorej by som mohla povedať všetko. Ale mne to až tak nevadí. No skôr by som povedala že som si nato už zvykla. Môj život sú knihy, rodina a nakupovanie. V obchodoch by som vedela stráviť aj celé dni.

Keď som došla domou mama sedela v kuchyni a pred sebou mala otvorenú obálku. Nevidela som že čo to bolo, ale asi mi prišlo to rozhodnutie. Pocítila som veľké vzrušenie, aj radosť. Ale zároveň aj obavu že ma nepriali. Vyzula som sa. Mama totiž nemala rada keď som chodila po byte obutá. Lenže keď nebola doma tak som to aj tak robila ale len vtedy keď som musela. Vošla som do kuchyne a sadla som si oproti mame, ktorá sa na mňa usmiala. „Ahoj mami" povedala som z obavami. Síce sa usmiala ale nevedela som prečo. Preto lebo ma priali? Alebo ma chce len utešiť? „Ahoj moja" povedala. „Niečo ti prišlo" posunula mi obálku a usmievala sa od ucha k uchu. Priali ma. Priali ma. Prečo by sa až tak usmievala? „Mami, ty si ju otvorila" . „Prepáč ale nevedela som to vydržať" ospravedlňujúco sa na mňa usmiala. „Dobre, nevadí" z obálky som vybrala list a začala som čítať. Veľkými písmenami tam stálo: PRIATÁ. Vyskočila som zo stoličky a začala som poskakovať ako malé decko. „Daniella, kroť sa, veď máš už 17." Zo smiechom povedala mama.

O týždeň neskôr som sa už lúčila z rodičmi na hlavnom letisku v Paríži, v mojom rodnom meste. „Budete mi chýbať". „Aj ty mám" povedal otec. „Budeme si každý deň volať jasné" povedala mama, ktorá si utierala slzy. „Ale mami neplač, veď nejdem na koniec sveta" usmiala som sa „len do Seattle". Objala som obidvoch rodičov a otočila som sa a ešte raz som im naposledy zakývala. Budú mi chýbať, ale aj tak sa neviem dočkať keď budem v Siettle.

Let bol dlhý, ale pohodlný. Rýchlo mi ušiel pretože som rozmýšľala čo ma teraz čaká. Toho žeby som sa nedohovorila sa nebojím, po anglicky viem dobre, pár krát som bola cez leto v letných školách v Anglicku. Teraz ma ale upútalo veľké letisko, nie také veľké ako máme my doma, ale je. Rýchlo som si zohnala taxík. Vodičovi som povedala meno hotela. Budem bývať v hotely, pretože sa nenašla vhodná rodina. Myslím že to tak bude lepšie.

Konečne. povedala som si keď som otvárala dvere izby. Izba bola pekná, agentúra sa posnažila. Je to asi za náhradu že mi nenašli vhodnú rodinu. Izba bola veľká z manželskou posteľou na akú som aj zvyknutá. Veľká skriňa a nočný stolík na ktorej bola lampička. Oproti posteli na stene bola veľká telka. Hneď som ju zapla. Typická ja, nemám rada ticho, stála počúvam dajakú hudbu alebo telku. Vybalila som sa, ale nechcelo som mi ešte spať. Síce na zajtra mám školu ale pôjdem sa na chvíľu prejsť. Ale len na chvíľu lebo sa začína stmievať a ešte to tu nepoznám.

Obliekla som si rifle, fialové tričko a tenisky. Zamkla som dvere a na recepcii som odovzdala kľúč. Vybehla som z hotela a zastala som. Tak toto bude teraz môj domov. Vydala som sa smerom k vode a napadlo ma že mám zavolať rodičom. Och, určite si robia starosti. Vybrala som z vrecka mobil a vytočila som známe číslo domov. Zdvihla to mama „Ahoj, čo tak neskoro voláš?". „Prepáč ale až teraz som si spomenula". „Aký bol let moja?" „Bol super, ďakujem". „A aké to tam je?" „ Je to tu naozaj krásne. Je tu síce chladnejšie ale nato si zvyknem. Teraz sa idem pozrieť k vode". „Nemala by si oddychovať? Veď na zajtra ideš do školy". „Neboj o chvíľku sa vrátim do hotela, musím končiť, zajtra keď prídem zo školy tak Vám napíšem mail. Ockovi pošli pusu". „Jasné odovzdám. Dobrú moja". „Aj tebe mami". Zrazu som za mnou počula kroky, obzrela som sa a boli to dvaja chlapi. Och nie, dúfam že odo mňa nič nechcú. Radšej sa vrátim do hotela. Otočila som sa a ten vyšší na mňa zakričal: „Hej, kde ideš?".Nie, nie, nie. Musím hneď odísť. „Preč". Och, to som nemohla povedať niečo lepšie? „Ale nie, neboj sa nás, my ti neublížme". „Dobre, ale už ma čakajú doma". Zaklamala som, veď keď mi to pomôže tak prečo nie? A pridala som do kroku. „Neutekaj" povedal ten druhý". To sa mi už prestávalo páčiť a tak som sa rozbehla. Cítila som že ma jeden z nich bolestivo chytil za zápästie. „Pusti ma!!!". „Ale, ale." Obidvaja sa začali smiať. Už je zle. Začnem kričať, možno mi to pomôže. A tak som kričala z plného hrdla a v tom som pocítila poriadne silný úder do hlavy. Bola to straštná bolesť, nedokázala som otvoriť oči ale sluch som mala ešte dobrý, počula som ako jeden hovorí: „Čo si to urobil? Veď si ju zabil. Musíme sa jej zbaviť. V tom ma od bolesti vyslobodila tma.

Bolesť a chlad. Nič iné som necítila. Nevedela som otvoriť oči. Uvedomila som si že som cela premočená. Asi ma hodili do vody. Chcela som otvoriť oči ale nevládala som a v tom ma do náručia zobrali niekoho ruky. Zobrali ma opatrne, akoby som bola z porcelánu ale cítila som to, že tie ruky čo ma zobrali neboli ľudské ruky. Boli príliš tvrdé a studené. Zase som upadla do bezvedomia.

Autor: bershka, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový život: