Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový začiatok 2. kapitola

10.07.2015 (21:30) • AknelIz • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 955×

Po obedovej prestávke sa pobrala na jej obľúbenú a zároveň poslednú hodinu v tomto dni – biológiu. Avšak, ako aj ráno, na jej mieste niekto sedel. No rovnako aj teraz sa rozhodla to neriešiť a sadla si na voľné miesto vedľa. Mala istotu, že ho nikomu neobsadí, nakoľko vedľa nej nikto nikdy nesedával. Ďalší nový spolusediaci sa k nej otočil a tým jej vyrazil dych. Stavila by sa, že ten vyrazí dych každému. ,,Som Edward Cullen,“ prehodil s úsmevom, ktorý bol na ňu už príliš.

Pohľad Isabelly:

Keď som prišla na svoju lavičku, po odmietnutí pozvania na obed, začala som premýšľať nad dnešným dňom. Spoznala som troch nových ľudí za uplynulých pár hodín a na moje prekvapenie, všetci sa so mnou rozprávali, a dokonca ako s rovnocennou. Alice a Rosalie sa ma dokonca zastali bez toho, aby vedeli kto som. Tam bola asi tá chyba. Nevedeli kto som. Ani ich brat, Emmett, by sa so mnou nerozprával, keby počuje klebety ostatných. No ako to celé je, viem len a len ja. Nemám tu komu veriť. Nikto na škole sa so mnou nerozpráva. Nestoja o moju spoločnosť, no bolo to obojstranné. Stala sa zo mňa šedá myš, čo bola pre mňa dokonalá pozícia. Oni si nevšímali mňa, ja zase ich. Skvelá rovnováha.

S myšlienkami o súrodencoch Cullenových som sa pobrala na poslednú hodinu, na ktorú som sa tešila asi najviac zo všetkých a to nielen preto, že bola poslednou v dnešnom dni. Biológia ma bavila odjakživa. Keď som však prišla do triedy, čakalo ma prekvapenie presne ako to ráno. Na mojom mieste niekto sedel. Podľa všetkého, brat Alice, Rosalie a Emmetta. To však nebol problém, nakoľko hneď vedľa mňa bolo vždy voľné miesto. Nikto so mnou nechcel ani len sedieť.

Pomaly som došla k lavici, na ktorú som si následne zložila veci potrebné na hodinu ako zakaždým, a sama sa nakoniec usadila na svoje nové miesto. Môj nový spolusediaci ma zrejme zaregistroval, a tak sa ku mne pomaly otočil. Pripadala som si ako v spomalenom filme. Možno aj preto, že ako aj herečky v nich civia na svojich hrdinov, tak som aj ja som teraz civela na toho svojho. Počkať, čo to trepem? Aký môj hrdina? Zarazila som sa v duchu. Ja, dievča s prirodzeným odporom ku chlapom, nazvem niekoho, koho ani nepoznám, svojim hrdinom? Už mi preskakuje. I keď musím uznať, že rovnako ako aj jeho brat, mi príde sympatický. Veď predsa, iných by som s prehľadom ignorovala, ale ich? S Emmettom som prekecala celú hodinu. Niečo na nich bude. 

,,Som Edward Cullen," ozval sa zrazu môj hrdina s úsmevom. V tú chvíľu sa stali tri veci naraz. Zľakla som sa toho, ako odrazu prehovoril. Topila som sa z jeho úsmevu. A na záver sa mi potvrdilo moje tušenie, že to bude jeden z Cullenovcov. Po dlhej odmlke, spôsobenej v snahe spamätať sa, som konečne bola schopná odpovedať.

,,Isabella, Isabella Swanová," povedala som stále trochu koktavo a rýchlo prijala jeho ruku, ktorú som si dovtedy ani nevšimla. Musela ho už bolieť.

,,Teší ma, Isabella." To, ako povedal moje meno ma zarazilo. Povedal ho tak jemne, z jeho úst vyznelo ako najvzácnejšia vec na svete. Nenamýšľaj si, pomyslela som si. Prečo by už len Teba mal brať ako niečo viac, veď Ťa ani len nepozná. Mňa samú prekvapovalo, ako dokážem vždy zdeptať samú seba. Veď to by som ale asi nebola ja, všakže.

,,Aj mňa," povedala som asi po minúte. Čo si o mne musí len myslieť. Radšej to nechcem vedieť.

,,Si odtiaľto?" spýtal sa ma, hoc som v to ani nedúfala. Ďalší trapas! Stále mu držím ruku.

,,Prepáč," vyšlo zo mňa a len som sa rozpačito ošila. To bude ale vysoká mienka.

,,Nevadí, ba naopak." Druhú časť vety povedal tak potichu, až som mala strach že blúznim. Spomenula som si, že sa ma na niečo pýtal. Čo to len bolo.. mám to!

,,Áno, narodila som sa tu." Vpodstate som neklamala. Narodila som sa tu, no predsa sa nepýtal, či tu aj od narodenia žijem.

,,Vy ste sa sem presťahovali kvôli otcovej práci, však?" spýtala som sa rovno aj ja. ,,Áno, keď mu prišla ponuka z tunajšej nemocnice, ani nezaváhal. Chceli sme odísť z veľkomesta a táto ponuka bola pre nás tou pravou." Veľkomesto?

,,Kde ste predtým bývali?" spýtala som sa so záujmom, nakoľko ma to naozaj zaujímalo. Za dnešný deň som sa zoznámila už dokopy so štyrmi ľuďmi. Toľkí sa so mnou doposiaľ ani nebavili. Teda popravde, nikto sa tu so mnou doposiaľ nerozprával.

,,V New Orleans," odpovedal prosto a nezaujato. No čo by som dala ja za to, aby som tam niekedy šla. Aby som šla vôbec niekam.

Naša debata pokračovala celú hodinu, rozprávali sme sa o jeho rodine, o škole. Otázkam ohľadom mojej rodine som sa úspešne vyhýbala. Alebo skôr pochopil, že o mojej rodine sa nechcem rozprávať. Aspoň teraz nie. No čo sa jeho rodiny týka, zistila som, že je tu na škole ešte jeden jeho brat - Jasper. Podľa toho, čo som o ňom počula, bude rovnako super ako ostatní. Pánovi Bennerovi nevadilo, keď sme sa zhovárali, predsalen som s učivom vždy popredu a viem ho aj odzadu. Podľa papierov je na tom Edward rovnako, a po pár otázkach sa pán Benner presvedčil aj sám. Mala som ho rada, vždy ma ospravedlnil, na hodinách ma nechal robiť čo som považovala za vhodné. Nekontroloval ma tak ako ostatných, veril mi, že prácu mám hotovú a učivo viem. Skrátka, skvelý to človek.

,,Takže tvoja mama je architektka?" pokračovali sme v našom rozhovore aj po ceste na parkovisko.

,,Áno, no zároveň aj reštauruje všetko čo jej príde pod ruku. Od nábytku, po domy a kaštiele." Zaujímavá práca. Dávať starým, na oko nefunkčným veciam, nový život, možnosť sa opäť rozvíjať. Než som však stihla povedať svoju myšlienku nahlas, niekto náš rozhovor prerušil.

,,Edward Cullen, vysvetli mi, prečo niekto ako si Ty, stráca čas s niekým ako je ona?" spýtala sa Jesicca povrchne, ako to vie len ona.

,,Asi preto, že nestojím o spoločnosť ako je tá tvoja." Keď to dopovedal, Jesicca celá zčervenela.

,,To budeš ľutovať," povedala a chystala sa odísť, no niekto jej v tom zabránil.

,,Zas sa vyhrážaš? Mohla by si s tým už prestať, prosím?" povedala presladeným hlasom Rosalie, a na znak otrávenia si zívla. Musela som sa zasmiať.

,,Ty sa mi budeš smiať?" povedala Jesicca hrozivo a napriahla ruku, že ma udrie. To už sa predo mňa postavili všetci, Alice s Rosalie, Emmett s Edwardom a dokonca aj, zrejme, Jasper.

,,My všetci sa smejeme Tebe. Si len povrchná, namyslená, úbohá chudera. Choď domov," povedal Emmett.

Na viac sa už Jessica nezmohla a, stále neveriac, odkráčala k svojmu autu. No nebola jediná, ktorá nemohla uveriť tomu, čo videla. Toto pre mňa ešte nikdy nikto nespravil. Nevydržala som to a rozvlykala sa. To už bola pozornosť všetkých piatich súrodencov smerovaná na mňa.

,,Neber to vážne, nič Ti nespraví. Neboj sa, my Ťa pred ňou ochránime," povedal Edward a pevne ma objal. Najskôr som so sebou cukla, predsalen, zvyk. No neodtiahla som sa. Pri ňom som sa nemusela báť.

,,Ja sa jej nebojím. Len som prekvapená," povedala som, keď som sa aspoň trochu upokojila.

,,Prečo?" ozval sa po prvýkrát Jasper. Zdvihla som k nemu zrak, no stále som bola schúlená v Edwardovom objatí. Až mi prišlo divné, že mi to nieje nepríjemné.

,,Nikto sa ma nikdy nezastal," vysvelila som stručne.

,,Začínaj si zvykať." Tentokrát sa ozvala Alice.

,,Ja som Jasper, rád Ťa spoznávam," predstavil sa Jasper a natiahol ku mne ruku. I keď nerada, vymanila som sa z Edwardovho objatia a prijala jeho ruku. Nerada? Bože Isabella, veď ho ani nepoznáš. No aj tak som mala pocit, že ho poznám celý život.. Už blúznim. Dnešný deň bol skrátka dlhý.

,,Isabella, Aj ja Ťa rada spoznávam." Keby len vedia, ako som ich dnes všetkých rada spoznala. Až sa bojím, či sa mi to len nezdá.

,,Nešla by si dnes k nám?" spýtala sa Rosalie, no ja som bez premýšľania vedela odpoveď.

,,Išla, ale žiaľ, nebude to možné. Doma mám svoje povinnosti." Niečo som povedať musela. Našťastie ma nepoznali lepšie, inak by vedeli, že keď sa červenám, klamem.

,,Snáď niekedy inokedy," nenechal sa odbyť Emmett a potmehútsky sa usmial. Keby len vedel, ako rada by som k nim šla.

,,Snáď," povedala som o čosi smutnejšie, lebo už teraz som vedela, že je to prakticky nemožné. Pomaly som odkráčala k svojmu autu. Na rozlúčku som im ešte stihla zakývať cez okienko spolujazdca, a už som uháňala domov. Už teraz meškám. To zas bude.

Presne ako som čakala, akonáhle som otvorila vchodové dvere, stál tam on.

,,Meškáš, Isabella. Vieš čo Ťa čaká." Áno, viem. Pomyslela som si zúfalo. Jediná možnosť ako sa vyhnúť nasledovnému, bolo utiecť. Najbližšia možnosť boli vchodové dvere. No len čo som ich opäť otvorila, niečie ruky ma stiahli späť do domu. Jeho ruky. Nemalo zmysel sa ďalej brániť, snažiť sa o nemožné. A tak som len čakala na nasledovné.

V tom sa ozval od dverí zvonček. Úľavne som si vydýchla. Avšak predčasne..

Chcem sa veľmi poďakovať Miky, ktorá mi dala nádej, že mi písanie aspoň trošku ide. Ďalej dúfam, že BabčiS. sa kapitola páčila, nakoľko tie prvé smajlíky boli rozpačité. Ďakujem aj Jane, ktorá ma dokázala potešiť aj obyčajnými smajlíkmi. Tak prosím, zanechajte aspoň tie! :) Vaša AknelIz :))

Autor: AknelIz, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový začiatok 2. kapitola: