Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nový člen? - možno už navždy! - 5. kapitola

10.03.2010 (19:45) • katetwilight • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 898×

Nový člen? - možno už navždy!

4. kapitola

Zhrnutie MirushQka

Zhrnutie katetwilight

Slnečné lúče sa nežne obtierali o moju pokožku. Ten kto by ma videl by si iste pomyslel, že nejaký exot si obľúbil svetielka a nemôže bez nich žiť tak si ich obmotal okolo seba.
Pokrútila som hlavou. Už aj myšlienky v mojej hlave sa uberajú zlou cestou.
Ako veľmi potrebujem pocítiť na jazyku chuť, ktorá ma vždy vzpruží a naštartuje.
Usmiala som sa sama sebe, pretože som neďaleko začula pre mňa známy zvuk.

Tlkot srdca. Viacerých sŕdc.

Zrazu som sa lesom hnala a sliny s jedom sa mi nahrnuli do úst. V behu som sa prikrčila,
preskočila  zelené krovie a pristála na pni, ktorý bol celý preskúmaný usilovnými červíkmi.
Pod mojou váhou sa zlomil no ja som už dávno bola niekoľko metrov od neho. Zastala som až na čistinke pri rieke a vycerila som zuby, bola som dravec loviaci korisť. A korisť stála predo mnou.
Pozrela som sa na najbližšieho jeleňa. Ten si až teraz uvedomil že je tu jeho smrť a zdvihol ku mne hlavu. Ešte nestihol prežuť trávu, ktorú mal v papuli. Rozbehla som sa smerom k nemu keď sa z lesa vynorila ozrutná postava, letiaca ešte rýchlejšie ako ja, ktorá zhodila môjho jeleňa na zem a ostré zuby zaryla hlboko do mäsa teraz už určite mŕtveho jeleňa.
Zavrčala som na tú horu svalov. V tej chvíli stál Emmett pri mne a jeho smiech sa niesol celým lesom. Po brade mu stekala krv. Skočila som naňho a pritlačila ho k zemi. Stále sa mi rehotal do ksichtu.
,,Emmett,“ dala som mu jednu do zubov.
,,Čo blázniš? Čo si pomyslí môj dentista keď za ním zasa prídem z vybitými zubami? Teba by to bavilo stále mu hovoriť, že súperi v ringu majú veľmi tvrdý úder?“
,,Humor ťa asi nikdy neopustí čo?“ zavrčala som a vrazila mu zas.
Smiech. Ale teraz nie jeho. Otočila som sa s vražedným výrazom na tvári. Toto mi tu ešte chýbalo. ,,Ja chcem jesť!!“ chcela som kričať ako malé dieťa.
,,Aj my ťa radi vidíme Ness,“ so smiechom hovorila Rosalie a pri nej stál Matthew.
,,No tááák, pusti môjho milého manžela,“ vykročila smerom ku mne. Matthew tam len tak stál a zízal na mňa. Pozrela som na Emmetta, vrazila mu ešte jednu a vstala som z neho.
,,Pozri sa na seba ako vyzeráš Emmetuško,“ pokrútila hlavou a zlízla mu krv z brady.
Otočila som sa im chrbtom a kráčala od nich.
,,Ness? Kam ideš?“
,,Idem na lov Emmett, keby si mi neodplašil jelene tak by som možno aj ostala na kus reči,“ odvrkla som a kráčala ďalej.
,,Tak so sebou vezmi Matthewa,“ zakričala Rose.
Zastala som a pozrela na Matthewa.
,,Asi som sa nevyjadrila správne,“ hovorila som pomaly: ,,ja lovím zvie-ra-tá.“
,,A ja lovím ľudí, teší ma.“ Matthew sa usmial a Emmett vybuchol v smiech.
,,Neterka, keby si tu ostala na tých pár rečí, tak by sme ti vysvetlili, že tento tu,“ ukázal na Matthewa ,,chce vyskúšať našu stravu.“ stíchol Emmet.
,,Aha,“ pokrčila som plecami ,,a prečo ho na lov nevezmete vy?“ pozrela som sa na Rose a Emmetta.
,,Pretože...“ Emmett sa pozrel na Rose.
,,Pretože s Emmettom musíme ísť za Esme. Veď ju poznáš zasa prestavuje nábytok.“ pokrútila hlavou Rose.
Ako keby som nevedela, že Esme to stále robí sama. Lepšiu výhovorku si nevedela nájsť?
Ale veď to je jedno, som smädná, nebudem sa tu s nimi hádať.
Všetci upierali oči na mňa. Ale jeden pár očí sa na mňa pozeral inak...
Ách, to bude ale lov s týmto tuna. Škaredo som pozrela na Matthewa, on sa stále usmieval. Vzdychla som: ,,Dobre.“ Pokrčila som plecami.
,, Pozdravte odo mňa Esme,“ otočila som sa a vyštartovala smerom, ktorým utekali jelene. Za sebou som počula jeden pár nôh. Pridala som a nohy zrýchlili tiež. Pridala som ešte viac a dupot nôh pomaly zanikal. Ako to je možné, že on, upír čo saje ľudskú krv, za mnou zaostáva? Robí to náročky? Zastala som. Otočila som sa a moje oči ho hľadali medzi stromami. Les bol pokojný. Matthewa nikde a mne začal vietor viať do nosa vôňu teplej krvi. Krása. Napokon ho nebudem mať na krku.
Rozbehla som sa za mojou korisťou.
Upokojila som sa, až keď mi krv stekala dole vyprahnutým hrdlom. Jeden jeleň mi nestačil, tak som sa rozbehla za tými, ktorý stihli ujsť. Našla som ich neďaleko aj z Matthewom, ktorý sa skláňal nad tým najväčším jeleňom. Keď si myslel, že na mňa spraví dojem tak sa mýlil. Nešikovne zvieral hrdlo zvieraťa a krv mu zmáčala košeľu.
Skolila som ďalších dvoch, ale aj tak som skončila prvá ako on. Upravila som si vlasy a pozerala naňho ako sa trápi.
Nedalo mi nezasmiať sa. Zdvihol hlavu a pozeral sa na mňa. Jeho oči už neboli takej jasnočervenej farby. Ale aj tak boli krásne.
Pokrútila som hlavou aby som zahnala myšlienku.
,,Som až taký smiešny?“ opýtal sa.
,,Vôbec ti to chutí? Nie je tvoja strava lepšia?“ odpovedala som na jeho otázku protiotázkou.
,,Niekedy ťa vezmem na lov ja a potom uvidíš.“ žmurkol na mňa.
Pregúľala som očami.
,,Tak si už skončil?“
Poobzeral sa po čistinke.
,,Asi áno, nechce sa mi naháňať toto tu,“ znechutene odhodil mŕtveho jeleňa. Až teraz si všimol, že jeho košeľa je červená. Chvíľu stál a pozeral na mňa s úsmevom na tvári.
,,Čo?“ nechápala som.
Zrazu mal košeľu dole a ja som pozerala na jeho krásne telo.
,, Nebudem predsa špinavý,“ usmial sa.
Odvrátila som zrak. Ja som odvrátila zrak? A to sa mi ako podarilo?
,, Ehm, pôjdeme?“ pozerala som do zeme. Neodpovedal tak som zdvihla hlavu. Stál blízko mňa a usmieval sa.
,,O čo ti ide?“ spravila som tri kroky dozadu.
Ešte stále upieral oči na mňa, no teraz sa už nesmial.
,,Ja idem a ty si tu pobehuj po lese bez košele,“ precedila som pomedzi zuby.
Kým som sa rozbehla preč stihla som sa ešte raz pozrieť na jeho hruď. Chlapec je namakaný.
Ale čo z toho keď mu straší vo veži?
Prestala som na neho myslieť a sústredila som sa na oveľa zmysluplnejšie veci.
Napríklad: čo podniknem ak sa vrátim domov? A vôbec mám chuť ísť domov?
Jacob bude určite s tou jeho svorkou a samej sa mi nechce byť. Asi pôjdem pozrieť rodičov.

Autor: katetwilight (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nový člen? - možno už navždy! - 5. kapitola: