Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nothing is real - 1. kapitola

21.02.2013 (09:45) • zeynep97 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 924×

1. kapitola - Vysvedčenie

And you can see my heart...

Povzdychla som si. Vzala som vyzváňajúci mobil do ruky a vypla budík. Čo? Štvrť na sedem? Aký debil mi nastavil budík na štvrť na sedem? Veď ešte aj sliepky spia!

Naštvane som hodila mobil na stolík, zvalila sa na posteľ a pokúšala sa zaspať. Neúspešne. Prevalila som sa na druhý bok, zase nič. Moje nervy, čo by som ja dala za tvrdý spánok!

Keď ma raz niekto zobudí, nemám šancu zase zaspať. To som zdedila po mojom otcovi, ako hovorieva môj zlatý nevlastný braček Chris.

Stavím sa, že to on mi pretočil budík o hodinu skôr. No, dnes má chlapček smolu. Mňa nevytočil, ale dnes robím raňajky, mohla by som mu do pohára namiesto mlieka dať riedidlo.

Pousmiala som sa. Ten ksicht by som chcela vidieť. Povzdychla som si a s jasnou nechuťou sa vyhrabala z periny. Zamkla som sa v kúpeľni a zamierila k malému zrkadlu. Ježiš.

Ja vyzerám. Vlasy mi stoja na všetky strany. Zobrala som si kefu a snažila som sa ich rozčesať. Po pätnástich minútach sa mi to ako tak podarilo. Neznášam, keď sa mi zaguzlia. Snažím sa zo svojich hnedých vlasov niečo vytvoriť. Zase bez úspechu. Vzadu sa mi robia kopčeky, ktoré ja tak nenávidím. Hernajs. Ja sa na to vykašlem!

Moje vlasy nie sú ani hnedé ani blond. Proste špinavý blond, mix oboch farieb. Ak si hlavu umyjem aj s octom, kvôli lesku a lepšej húževnatosti vlasov, moje vlasy majú odlesky slabej červenej farby. Proste výborné.

Ako keby som už aj bez toho nebola dosť divná. Urobím rannú hygienu, zistím, že som zase vytopila kúpeľnu. Vezmem handru a utriem to. Smutne sa pozriem na môjho škrečka v klietke.

„Prepáč, Hryzko, zase som ťa kus vykúpala."

Škrečok mi nevenuje pozornosť a mieri na koleso.

Povzdychla som si a vybrala sa do kuchyne. Na chladničke nájdem fialový papierik, kde je napísané maminým písmom: Prepáč, musela som skoro ráno do práce. Urob na raňajky niečo s vajíčkami, prosím ťa. Ľúbim ťa. Mama.

„Aj ja ťa ľúbim," zašepkám a z chladničky vyberiem uvarené vajíčka.

„Tak, čo si dnes urobíme na raňajky?" pýtam sa a pozerám sa na vajíčka.

Povzdychnem si, ako keby mi tie vajíčka mohli odpovedať.

Urobím praženicu a dám tam minimum cibule. Neznášam ju. To je výhodné, keď si praženicu robíte sami.

Pozriem sa na hodinky a zistím, že je štvrť na osem. To som tú praženicu robila skoro hodinu? No nič, najvyšší čas zobudiť Chrisa.

To bude zase boj. Jeho dostať z postele, tak to je zázrak. Povzdychla som si a vydala sa ku Chrisovi.

Otvorila som dvere a podišla k posteli.

„Vstávaj. Je čas ísť do školy. Na stole máš praženicu."

Žiadna odpoveď. Chris si niečo nezrozumiteľné zamrmľal a prevalil sa na druhý bok.

„Nechaj ma spať, sestra."

Tak to teda nie. Ja musím vstávať o štvrť na sedem, lebo mi pretočí budík a jemu sa nechce vstávať o štvrť na osem.

Naklonila som sa k jeho uchu.

„Vstávaj! Jedlo máš dole!" skríkla som mu do ucha až nadskočil a spadol z postele.

Neubránila som sa úsmevu.

„Čo si sa načisto zbláznila?" ozval sa brat zo zeme.

„To máš za ten budík a teraz sa prezleč, lebo ti vychladne praženica," povedala som už o čosi milšie.

„Dúfam, že si tam nedala veľa cibule?" uisťoval sa Chris, keď zo skrine vyberal oblečenie.

„Hm, dala", povedala som s úsmevom na perách. Brat nadvihol jedno obočie a pokrútil hlavou.

„Klamárka."

„Otrava," povedala som jeho smerom a vydala sa dole.

Brat ma za pať minút dobehol a hrnul sa k jedlu.

Oprela som sa o kuchynskú linku a čakala kedy doje.

Naschvál jedol pomaly.

„No jedz, aj slimák je rýchlejší," poháňala som ho.

Brat sa na mňa pozrel.

„Kam sa ponáhľaš? Zase budeš vyzerať Rainovo auto?" opýtal sa.

Mal ma dobre prečítanú. Vedel, že sa mi páči, odkedy som nastúpila na gympeľ. Ešte ani raz mi nevenoval pozornosť, ak sa neráta, že mi raz dal na chémii opísať látku, lebo som nestíhala.

Prevrátila som oči. Konečne dojedol, tanier položil do drezu. Rýchlo sa však vrátil, umyl ho a pekne odložil na svoje miesto, keď zachytil môj pohľad, ktorý rozhodne nebol pekný.

„Hotovo?" uisťovala som sa.

Chris mi len prikývol. Vyšla som z kuchyne, vzala tašku a klúče. Chris ma napodobnil a spoločne sme vyšli. Zamkla som a pred domom na Chrisa čakali kamaráti. Rozlúčili sme sa a každý sa vydal do školy. Prešla som dve ulice a na rohu ma čakala Andrea s Maťou.

„Konečne. To ti trvalo. Čo si prosím ťa robila?" opýtala sa ma Andrea.

Na rukách mala gélové nechty, ktoré museli byť aspoň o dva centimetre väčšie ako včera. 

„Tak, poďme už," povedala Maťa, keď si všimla chalanov za nami. Prikývla som. K škole sme prišli asi za desať minút. Ukrutných desať minút. Neznášam chodenie.

To snáď nie je pravda. Policajt dal prednosť autám. To nie je fér. Aj my sa chceme dostať, čo najskôr do školy. Väčšinou chodím do školy na bicykli, ale dnes to nebolo v tých čiernych úzkych šatách, možné. Prišli sme do triedy a okamžite som sa zarazila. Kvietok!

Ako som na neho mohla zabudnúť? Bezradne som sa pozrela na Andreu s Maťou. Andrea si z toho nič nerobila, ale Maťa si nervózne hrýzla spodnú peru.

„Tak, tu ste. Hľadáme vás po celej škole," ozval sa za mnou Tiborov hlas. Otočila som sa. Videla som ako sa Tibor aj s Lukášom predierajú cez dav študentov na chodbe k nám.

V rukách mali po dva karafiáty. Usmiala som sa. Tí myslia na všetko. Aká som rada, že ich mám. Neviem, čo by som bez nich robila. Asi by som sa spoločensky znemožnila.

„Tu máš," podal mi jeden Lukáš. 

„Ďakujem," povedala som a usmiala sa na neho. Úsmev mi opätoval. Pozrela som sa cez jeho rameno. Tak sa zdá, že Rain ešte nie je v škole.

Tibor si všimol kam sa pozrám.

„Nie je tu, išiel niekam aj s tou jeho blondýnou." Blondýnu povedal s jasným znechutením. Hneď som vedela o koho ide. Charlotte, naša kráľovná školy a Rainova nová " priateľka". Neviem čo na nej vidí. Je blond, štíhla, zato ja mám vlasy zvlášnej farby, nie som až taká štíhla a rada nosím farby, ktoré nevyčnievajú. 

Okamžite som pokrútila hlvou. Nie, nechcem na to mylsieť. Zase by som bola tam kde kedysi. Brali by ma za ufňuknú chudinku. Nie, ja už taká nie som. Zmenila som sa.

Moja tvár sa behom sekundy zmenila na kamennú a chladnú. Lukáš s Tiborom a Maťou si povzdychli. Andrea bola zaneprázdnená riešením koncoročnej párty, ktorá sa mala konať u nás na chate, ale nakoniec sa koná u Mareka na chate. Ich chata, ak sa to tak dá nazvať, je neďaleko našej. 

Zazvonilo. Všetci sme sa vydali na svoje miesta. Do triedy vošiel Rain a rukou držal Charlotte za pas. Charlotte mala na sebe dlhé, úzke šaty zlatej farby a na pase mala dva čierne lesklé korálky. Vlasy mala rozpustené. Vyzerala úžasne. 

Oni dvaja a ich osem členná partia sa s nami nikdy nebaví. Celá trieda sme dobrá partia, iba oni sú oddelení. Niečo viac. Rain bol krásny, hnedovlasý a vysoký chalan s prenikavo modrými očami. Veľmi mu to v obleku slušelo. Vyzerali ako keby išli do opery, nie pre vysvedčenie. 

Pousmiala som sa. Práve do triedy vošla naša triedna profesorka a bola som nútená vrátiť sa späť do reality a nepremýšľať o Rainovi.

„Prepáčte, že meškám, zdržala som sa v zborovni. Takže, kto nám chýba?" opýtala sa nás pani učiteľka Veselá.

„Bzirová a Veseloj," povedala som,keď som si prezrela triedu. Nenápadne som hodila pohľadom na Raina. Práve sa bozkával so Charlotte. Fuj!

Vystrúhala som kyslú grimasu a otočila sa na učiteľku.

„Takže, prospech je celkom dobrý 2, 2. Musím vás pochváliť, ale tie vymeškané hodiny! 722 vymeškaných hodín, to je príliš veľa! Najmenej hodín vymeškala Nela a Maťa. Dúfám dievčatá, že to tak bude aj na budúci rok", povedala učiteľka a usmiala sa na nás. Úsmev som jej opätovala. 

Pohľadom som skĺzla na spolusediacu Andreu, ktorá si akurát ošetrovala zlomený necht. Pokrútila som hlavou. To je teda vážny problém. Škrabla o lavicu a slabo si natrhla gélový necht na ľavej ruke. O chvíľu kvôli tomu budeme volať záchranku, Andrea sa nervovo zrúti, ak sa jej ho nepodarí zachrániť.

Učiteľka hovorila o žiakoch s vyznamenaním a podobne, až konečne začala vvvolávať žiakov podľa mena pre vysvedčenie. 

Pripomenulo mi to moje tretie vysvedčenie na základnej. Nedopadlo to najlepšie. Mala som dva vrkvôčiki a najkrajšie šaty z triedy. Také žlté s mašľou a ružou na ľavom ramene a biele topánočky. Vzala som si vysvedčenie, mala som čisté jednotky, veselo som sa vracala na miesto, keď mi Klára podkopla nohy, dopadla som na zem a...

„Nela Limbergová."

Prekvapene som sa na učiteľku pozrela. Už? Skoro, nie? Pozrela som sa po triede a zistila som, že už viac než polovica má svoje vysvedčenia. Tak dlho som bola zamyslená? Postavila som sa a vydala sa k stolu.

V ruke som mala červený karafiát. Dala som ho učiteľke. Mala som dobré vysvedčenie. Len dve dvojky, ostatné jednotky.

„Čo máš?" opýtala sa ma Andrea, keď som si sadla. Podala som jej vysvedčenie a vzala si to jej. Jej vysvedčenie vyzeralo dobre. Mala čisté jednotky, jasné, že áno, mama je lekárka a otec poslanec. Jediné čo ovláda a má rada je asi telesná a chémia.

„Máš ho výborné," povedala som jej a vrátila jej ho naspäť.

„Hej, ja viem," povedala, ale zrak neodtrhla od svojho nechtu.

Povzdychla som si. „Dúfam, že ideš v sobotu na tú párty," ozvala sa Andrea.

Povzdychla som si. Jasné. Koncoročná párty. Na tej nesmiem chýbať, ale ja ju popravde nemám rada.

Rodičom povieme, že ideme na opekačku, dajú nám peniaze, špekáčky, ktoré potom dáme Vladovmu psovi. V skutočnosti sa tam iba pije, tancuje na príšernú hudbu a keď si už na mol, robia si z teba srandu.

„No, ja..." začala som, ale Andrea ma prerušila.

„Námietky sa neprijímajú. Musíš ísť," povedala a pohrozila mi prstom. Povzdychla som si a prikývla.

Triedna s nami chcela ísť ešte na zákusok do cukrárne, ale všetci ju odbyli, že nechcú. Vlastne, ja by som si aj dala, ale Andrea sa to nesmie dozvedieť.

Smiala by sa mi. Rozlúčila som sa s ňou a pozrela ešte raz na Raina s Charlotte. Počkala som na Maťu, Lukáša a Tibora. Vybrali sme sa na zastávku, rozlúčili sa s Lukášom a Tiborom a s Maťou sa vybrali do cukrárne.

Autor: zeynep97, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nothing is real - 1. kapitola: