Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 9. kapitola

27.05.2010 (16:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2296×

9. kapitola

„Dobre teda. Čo najskôr sa vrátime,“ prisľúbila upírka a pritúlila sa k manželovi. Domov sa už obaja tešili, hlavne na to, že ich rodina bude zase raz pokope.

„Dobre. Majte sa, Alice.“

„Aj ty sa maj, Rain.“

LAYLA:

O pár dní neskôr sme už s Kaenom sedeli v lietadle do Crosswoodu. Moje zranenia neboli vážne. Jediné, čo ostalo ako dôkaz mojej nehody, bola veľká a neforemná dlaha na mojej pravej ruke. Bola dosť nepohodlná, ale radšej som ju nechala tam, kde bola. Predsa len dlaha je lepšia ako sadra.

Kaenovi sa podarilo vybaviť nám niečo ako prázdniny. Mali sme dva týždne voľno. Dva týždne na zoznámenie s mojou rodinou.

Emily a Hannah reagovali až prehnane nadšene na moje tehotenstvo. Tešili sa na toho malého človiečika, akoby to bolo ich vlastné dieťa. Veľmi ma to potešilo a milo prekvapilo. Hannah okamžite súhlasila s Kaenovim nápadom presťahovať sa k nemu a dokonca mi ani nebránila ísť pátrať po mojej rodine. Priznala sa, že by bola ochotná poslať ma aj na Aljašku, len aby som bola ja a dieťatko v bezpečí. Bola som z jej reakcie milo prekvapená, takú kladnú reakciu som vôbec nečakala.

Emily bola spočiatku smutná, že nemôže ísť s nami, ale nakoniec sa s tým zmierila. Samozrejme trvala na tom, že jej musím často volať, ale pochybujem, že bude vysedávať na telefóne, to skôr bude vysedávať na Samovi.

Let mal trvať ešte niekoľko hodín. Oprela som sa o Kaena, ale spať sa mi nechcelo. Mám pocit, že za posledné dni som toho naspala viac, ako za celý svoj život.

„Nie je ti zle?“ spýtal sa starostlivo Kaen a pobozkal ma do vlasov. Neviem ako to bolo možné, ale mala som pocit, že ho milujem ešte viac ako predtým. Minulú noc sa mi dokonca snívalo o našom synčekovi. Hneď som ho nakreslila, ale Kaenovi som ho neukázala. Možno to bol len výplod môjho podvedomia, nakoniec ten večer sme sa bavili o tom, či to bude dievčatko alebo chlapček. Ja som chcela chlapca a Kaen dievča. Doberali sme sa takmer celý večer.

„Som v poriadku,“ povedala som potichu a pobozkala ho na krk, to bolo jediné miesto, kde som dočiahla. Kaen sa sklonil a pobozkal ma na pery. Bol taký starostlivý. Dokonca aj jeho sestra bola veľmi milá.

Včera som ju spoznala. Odhliadnuc od toho, že sa mi asi tri hodiny ospravedlňovala sa mi zdala veľmi milá. Taká ženská kópia môjho Kaena.

Kaen si ma vyzdvihol do náručia a posadil na kolená. Hlavu mi otočil k sebe tak, aby som sa mu pozerala do očí. Kedykoľvek som do nich pozrela, videla som tú istú lásku, ktorú som k nemu cítila ja. Je to hrejivý pocit, keď viete, že vás niekto miluje.

„Nechceš si pospať? Je to dlhý let?“ spýtal sa a oprel si čelo o moje. V jeho blízkosti som sa vždy cítila úplná. Akoby nás tie dlhé týždne odlúčenia ešte viac spojili.

„Za posledné dni som takmer stále len spala,“ povedala som, ale hlavu som položila na jeho rameno a vnímala teplo jeho dokonalého tela. Mimovoľne som zívla a Kaen sa mi dráždivo zasmial do ucha. Uvedomuje si, aký účinok má jeho prítomnosť na moje telo?

„Vieš, čo povedal lekár, máš odpočívať,“ zapriadol mi do ucha. Jeho hlas ma vždy spoľahlivo uspávala a on to dobre vedel, a rád to zneužíval.

„Ja viem. Len ma hnevá, že stále len spím,“ povedala som potichu a v mojom hlase sa ozývala únava. Akokoľvek som sa snažila držať oči otvorené, nepodarilo sa. Dlho som bojovala s ospalosťou, ale tá nakoniec vyhrala. Posledné, čo som vnímala bol Kaenov šepot:

„Spinkaj, láska moja.“ Potom som sa ocitla v ríši snov.

oOoOoOoOo

„Layla, vstávaj. Už musíme ísť,“ začula som niekde z diaľky šepot mojej lásky. Snažila som sa otvoriť oči, ale stále som ich mala zlepené spánkom. Počula som, ako si povzdychol a potom som cítila, že som vo vzduchu. Niekam ma niesol...

Po ceste som sa snažila prebrať. Zažmurkala som, ale oči sa mi stále zatvárali. Asi na desiaty pokus sa mi nakoniec oči podarilo otvoriť, ale to už ma Kaen ukladal na kožené sedadlo spolujazdca v luxusnom aute. Odkiaľ sa tu to auto zobralo?

„Ako si sa vyspala?“ spýtal sa ma, keď si sadol za volant.

„Dobre. Odkiaľ máš to auto?“ spýtala som sa zvedavo. Kaen naštartoval a mieril po ceste smerom na druhý koniec mesta, von z mesta. Netušila som prečo. Žeby tam niekde bývala moja rodina?

„O to sa postarala moja matka,“ povedal akoby nič, ale niekde hlboko v očiach som mu zbadala nepokoj. Žeby nesúhlasil s tým, že mu pomáha?

„Kam to ideme?“ spýtala som sa, keď sme sa viezli asi pol hodinu. Tak ďaleko od civilizácie predsa bývať nemôžu, alebo áno? Pozrela som von oknom. Domy boli čoraz ďalej od seba až ich napokon vystriedal len les. To bývajú v lese?

„Za tvojou rodinou. Žijú ďaleko od civilizácie. Za pár minút sme tam,“ povedal a chlácholivo mi stlačil ruku. Vedel ako ma znervózňuje dlhá jazda v aute. Neviem prečo je to tak. Proste ma to znervózňuje.

Chcela som sa ho ešte niečo spýtať, ale v tom sa spomedzi stromov vynoril drevený dom. Nedal sa nazvať domčekom, toto bola doslova vila. Pred ňou stálo niekoľko áut. Spoznala som Volvo a Porsche, Audi a Mercedes. Moja rodina asi nebude chudobná.

Zrazu z domu vyšiel mladý muž. Nedal sa považovať za chalana, pretože vyzeral tak na dvadsať. Mal medovo-plavé vlasy a ja z diaľky sa mi zdal krásny. Kaenovi sa samozrejme nevyrovnal, ale aj tak bol krásny. Dokonca až neprirodzene krásny.

Kaen vypol motor. Ten muž na nás upieral zvedavý pohľad. Takto na diaľku sa nedalo povedať, čo si myslí, alebo ako sa tvári. Asi to bude člen mojej rodiny. Teda, ak býva v tomto dome.

Kaen si zrazu otrávene povzdychol a niečo si zamumlal popod nos. Bolo to po grécky, ale tušila som, že to asi nebolo zvlášť slušné slovo.

„Kaen?“ spýtala som sa zvedavo. Zdalo sa však, že ma ani nevníma. Zlostný pohľad zabodával do toho muža. Potiahla som ho za rukáv košele. Po dlhom čase sa na mňa otočil. Prekvapil ma hnev v jeho krásnej tvári. Čo ho tak nahnevalo?

„Zostaň v aute,“ zašepkal potichu, až som mala problém počuť ho. Prečo tak šepkal? Potom ma pohladil po tvári a otvoril dvere. Nechápavo som sa pozerala ako obchádza auto a ide smerom k tomu mužovi.

Zastal asi meter od neho. Neviem ako sa tváril, bol mi otočený chrbtom. Na mužovej tvári som videla úžas. Vyzerali akoby sa hádali.

Nemohla som to vydržať. Kaen povedal, že mám ostať v aute, ale nesľúbila som mu, že to aj urobím. Potichu som otvorila dvere a vyšla pred auto. Nikto si ma ani nevšimol. Tí dvaja sa k sebe nakláňali a hádali sa. Nerozumela som o čom sa hádajú, ale občas som zachytila meno Cullenová.

Zrazu sa však niečo zvrtlo a Kaen odniekiaľ vybral dýku. Nezaoberala som sa, kde ju vzal. Rýchlo som sa priblížila. Kaen zdvihol ruku a chcel zaútočiť na toho muža. On sa však zahnal a chcel odraziť jeho útok. Neviem, čo ma to napadlo, ale rýchlo som pribehla ku Kaenovi a potiahla ho za ruku, čím som ho dostala z dráhy úderu. Nejako som to však nedomyslela, pretože som sa v dráhe úderu ocitla ja. Čakala som na ranu, ale keď ma trafila, odletela som takmer dva metre stranou. Hlavu som si poriadne uderila o zem. Cítila som, ako moju myseľ zahaľuje tma. Posledné, čo som počula bol Kaenov zúfalý výkrik. Potom som padla do temnoty.

KAEN:

Akoby odnikiaľ sa zrazu medzi nami objavila Layla. Neviem ako to dokázala, ale strhla ma stranou spod úderu toho upíra. Sama sa však ocitla v dráhe. Ten upír už nestihol zareagovať a trafil ju. Layla preletela vzduchom asi dva metre a potom tvrdo dopadla na zem. Videl som, ako sa jej zatvárajú oči.

„Nie!“ vykríkol som, pustil dýku a rýchlo k nej pribehol. Snažil som sa ju prebrať, ale nedarilo sa mi to. Potom som si všimol škaredú ranu na jej temene. Tiekla z nej krv. Zhrozil som sa.

„Rýchlo, odnes ju do domu,“ povedal ten upír, ktorý sa objavil vedľa mňa. Zobral som Laylu do náručia a zamieril s ňou k autu. Bál som sa o ňu. Takýto strach som nezažíval po prvýkrát, ale teraz som sa bál o dva životy. Bál som sa aj o život nášho dieťatka.

Bol som už takmer pri ňom, keď mi na plece dopadla studená ruka. Otočil som sa, ale nebol tam len ten jeden upír. Stála tam asi celá ich rodina a nepokojným zrakom tekali medzi mnou a Laylou, a zase späť.

„Odnes ju dovnútra. Postarám sa o ňu, som lekár,“ povedal blonďavý upír. Všetci síce mali zlaté oči, teda to boli vegetariáni, ale aj tak som im neveril. Za stáročia svojho života som sa o ich zákernosti niekoľkokrát presvedčil.

„Nie,“ odvrkol som nekompromisne a opäť sa otočil k autu.

„Či sa ti to páči, alebo nie. My sme Laylina rodina,“ povedal jeden z upírov. Nezaujímalo ma, ktorý to bol. Zaujímalo ma to, čo povedal.

„Jasné, rodina,“ odfrkol som si znechutene. Odkedy upíry majú v rodine ľudí? Jedine ak by si ich chceli dať na večeru.

„Myslíš, že ju chceme zabiť? Dvanásť rokov ju hľadáme,“ povedala jedna upírka a otočila si ma čelom k sebe. Zadíval som sa jej do tváre a prekvapene zalapal po dychu. Vyzerala takmer ako Layla, lenže Layla mala iné vlasy aj trošku inú tvár, ale príbuzenský vzťah sa medzi nimi nedal zaprieť. Možno sú sestry. Ani tá baba nevyzerala ako upírka. Vyzerala skôr ako človek, než ako upír.

„Ty si kto?“ spýtal som sa jej. Ostatní vyzerali, že sa trošku uvoľnili.

„Ja som jej matka. Prosím, odnes ju dovnútra. Carlisle sa o ňu postará. Naozaj jej nechceme ublížiť,“ povedala a mňa prekvapila neha v jej hlase a pohľad, ktorý upierala na Laylu. Bol veľmi ustarostený.

Síce som nebol celkom presvedčený, či robím dobre, ale zamieril som do domu. Ten blonďák išiel predo mnou a ostatní potichu za nami.

Dom som si nevšímal a išiel som za ním. Mieril do poschodia. Potom sa zastavil pred nejakými dverami a otvoril ich. Vošiel som za ním. Prekvapilo ma však, že ostatní za nami nešli. V kútiku mysle som sa tým zaoberal, ale tou väčšou som sa strachoval o Laylu a naše maličké. Dúfam, že budú v poriadku. Bola to poriadna rana.

„Polož ju sem, prosím ťa,“ povedal milým hlasom ten upír a ukázal na niečo, čo vyzeralo ako lehátko. Načo je upírom v dome lehátko?

Položil som ju tam a odstúpil som kúsok ďalej, stále som ju však držal za ruku. Ten upír ju opatrne prezeral a trávil sa nanajvýš sústredene. Od nervozity som takmer podskakoval.

„Vyzerá to na otras mozgu. Viac ti poviem, až keď urobím röntgen,“ povedal zamyslene a znepokojene. Myslel som si, že ju zoberie do nemocnice, ale vyzeralo to, že má röntgen doma. Tak tento lekár si prácu asi nosí domov.

Za pár minút to mal hotové. Pozrel na snímky a tváril sa zamyslene, ale potom sa jeho tvár vyjasnila.

„Ja to otras mozgu, ale nie taký vážny. Čoskoro bude v poriadku,“ povedal a potom jej ošetril ranu na hlave. Bol som v pokušení spýtať sa ho, či by nemohol skontrolovať aj dieťatko, ale potom som to zamietol. Stále neviem, či im môžem veriť.

Potom ma niečo napadlo. To dieťatko predsa bude len trošku po mne, a sila polobohov sa dá cítiť, aj keď nie sú ešte na svete. Sústredil som sa a naozaj... naše dieťatko bolo v poriadku. Je to bojovník.

„Ako je na tom?“ ozval sa za mnou dievčenský hlas. Od ľaku som až podskočil. Otočil som sa na ňu. Mohla mať tak najviac šestnásť. Trošku sa podobala na Laylu, ale len trošku. Možno nejaká jej sestra, alebo kto.

„Vai, čo som ti hovoril o premiestňovaní?“ spýtal sa s hraným hnevom ten upír. Premiestňovanie? Toto dievča? Však vyzerá ako človek. Sú vôbec ľudia? A čo za bytosť je vlastne Layla?

„Viem, viem. Ale mama ma sem nechcela pustiť a Elena tu nie je, aby poslala klon. Tak som išla sama,“ povedala pokojne a potom pokrčila ramenami.

„A ty si kto?“ spýtal som sa popletene. Nikoho z nich som nepoznal po mene, a to ma znervózňovalo.

„Prepáč. Ja som Violette. Layla je moja sesternica,“ povedala a podala mi svoju titernú ruku. Prijal som ju.

„Teší ma, ja som Kaen,“ povedal som jednoducho a svoju pozornosť opäť zamieril na svoju lásku. Ako dlho môže trvať, kým sa preberie?

„Ako dlho môže byť v bezvedomí?“

„Aj niekoľko dní.“ Uprel na mňa smutný pohľad. Cítil som, že sa o ňu bojí. Pomaly som sa začal upokojovať, asi jej vážne neublížia.

O tri dni...

Sedel som na stoličke a vedľa mňa na lehátku ležala moja láska. V izbe okrem nás dvoch nikto nebol. Ozývalo sa tu len kvapkanie transfúzie.

„Layla, prosím, preber sa už konečne,“ zašepkal som jej do vlasov. Tri dni je v bezvedomí a nikto mi neviem povedať, kedy sa asi preberie. Každou hodinou som viac a viac nervózny. Keby som stratil Laylu, nechcel by som viac žiť. Je pre mňa všetkým - srdcom, dušou, druhou polovičkou. Sme ako dve kusy jednej skladačky – ako povedala moja matka.

Za posledné tri dni som sa od nej takmer nepohol. Len na tých pár hodín, čo som sa potreboval vyspať, ale aj tak som ostával v tejto miestnosti. Stále tu s nami niekto z jej rodiny bol. Netúžil som spoznať ich, aspoň zatiaľ. Predsa len som bol ostražitý. Od upírov sa dá čakať hocaký podraz. Najradšej útočili od chrbta.

Zrazu som pocítil, ako mi Layla mierne stlačila ruku. Odtiahol som sa od nej a zadíval sa jej do tváre. Viečka sa jej mierne zachveli a napokon ich pomaly otvorila. Takmer okamžite zaostrila na mňa.

„Kaen...“ zašepkala potichu, ale bolo viac než isté, že ju všetci upíry počuli, pretože boli hneď naskladaní v miestnosti. Layla vyzerala, že si ich ani nevšimla. S úzkostným výrazom sa držala za ploché bruško. Pochopil som.

„Neboj sa, je v poriadku,“ povedal som jej a pohladil ju po tvári.

„Vieš to určite?“ pošepkala a posadila sa. Vyzerala byť v poriadku, ale aj tak som ju podoprel.

„Určite. Cítim jeho energiu. Je to bojovník,“ povedal som a usmial sa na ňu. Už je to konečne sa nami.  Layla sa mi hodila okolo krku a objala ma takou silou, až som žasol. Kde sa to v nej berie?

„Čože?!“ vykríkol zrazu tmavovlasý, veľký upír nahnevane. Až neskoro som si uvedomil, že si asi domyslel, že Layla nosí pod srdcom naše dieťatko...

Ešte venovania k tejto kapitole: maggy881, Wolf1701, Elanor, NoemiVolturiCullen, MIROSeLAVA, blotik, CullenkaM, mo, tami a ALacko888A. Vďaka za vaše komenty, veľmi mi pomohli. Posielam veľké objatie a pusu :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 9. kapitola :