Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 5. kapitola

13.05.2010 (19:30) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1584×

 5. kapitola  

„Môžem si prisadnúť? Všade je už obsadené,“ spýtal sa potichu. Kaen len mlčky prikývol. Pozrela som smerom k Emily, že sa jej opýtam, ale tá vyzerala, že je v nejakom tranze alebo čo. Zbožňujúcim pohľadom sledovala Sama. Zaujímalo by ma, koľko čudesných vecí ešte zažijem na tomto mieste.

Pohľad nikoho:  

V malej obývačke sedeli na pohovke vedľa seba tri osoby. Jedno dievča a dvaja chalani. Jeden chalan vyzeral, že sa nemôže dočkať, kedy odtiaľ vypadne a tí dvaja mali oči len pre seba.

Dievča zobralo mobil a vyťukalo číslo. Po dvoch zvoneniach sa ozval jemný zvonivý hlások.

„Ahoj, Dominic. Niečo nové?“

„Ahoj, Rain. Tu je Aileen,“ povedalo dievča a oprelo sa o chlapca sediaceho za ňou na pohovke.

„Ahoj, Aileen,“ povedala dievčina na druhej strane naoko pokojným hlasom. Vo vnútri ju zožierali príšerné pochybnosti. Keď si volali naposledy, asi pred mesiacom, dohodli sa, že si budú volať len v prípade núdze.

„Máme tu problém. Potrebovali by sme, aby sem prišiel ešte niekto. Sam sa totiž pripútal k jej nevlastnej sestre Emily a akosi to z neho vypadlo až včera,“ zhrnula Aileen rýchlo. Ešte stále bola na Sama nahnevaná za to, že im to nepovedal skôr. Stále bol s Emily a tak nemal kto dávať pozor na Laylu.

„To vám vážne mohol povedať aj skôr, ale načo tam má ešte niekto prísť? Veď ste traja,“ povedala nechápavým hlasom Rain. Toto neveštilo nič dobré a bola si toho plne vedomá.

„Bojíme sa, že sa v tom dome niečo deje. My sa tam potichu nedostaneme, len upír by to dokázal,“ povedala smutným hlasom Aileen. Ich obavy možno neboli opodstatnené, ale radšej mať istotu.

„Ako myslíš, že sa tam niečo deje?“

„Odkedy je tu Layla, stále sa vo vzduchu vznáša smrad krvi. Najskôr sme nevedeli prečo, ale potom sme zistili, že to Layla smrdí krvou,“ zašepkala Aileen a na obidvoch stranách sa rozhostilo napäté ticho.

„Domov sa vrátili Jasper a Alice. Môžem vám poslať ich dvoch? Nikto iný sa ešte nevrátil a Rose, Emmetta a Kyla sme vôbec nenašli. Stále nám to nedvíhajú. Nechali sme im asi milión odkazov, ale stále nič,“ povedala zničene Rain. Síce našli jej neter, ale nemôžu nájsť jej rodičov a brata.

„Pošli ich,“ povedala pevným hlasom Aileen.

„Dobre. Najneskôr do dvoch dní by mali byť tam. Potom zavolajte keby niečo. Majte sa,“ povedala Rain. Potom sa rozlúčili a prerušili rozhovor.

LAYLA:  

V mestečku, v ktorom sme žili, čas ubiehal veľmi rýchlo. Možno za to mohlo aj neustále opakovanie alebo aj Kaen. Zo dňa na deň mi bol bližší a bližší. Vzniklo medzi nami veľmi zvláštne puto, ktoré sa dalo len veľmi ťažko charakterizovať. Niekedy sme boli ako dvojičky, až na to, že som ho nemala rada ako brata, ale ako muža. Zamilovala som sa do neho, ale nepovedala som mu to. Ani neviem prečo. Zdá sa mi to trošku čudné, len tak niekomu povedať, že ho milujem...

Zdal sa mi veľmi blízky. Ale nie telesne, skôr duševne. Nikdy som nechápala reči o chýbajúcej polovičke, až dokým som ho nespoznala. Mala som pocit, akoby to bol on, kto mi celý život chýbal. Zrazu môj svet dostal farby a ja som ho videla ináč ako doteraz. Doteraz som ho videla ako niečo negatívne, zlé. Teraz skôr naopak. Pozriem sa okolo seba a vidím veci, ktoré som predtým vôbec nevidela.

Takmer všetok čas trávime spolu, väčšinou na lúke pri jazierku. V duchu som to už volala naše jazierko a naša lúka. Rovnako ako posledné týždne, aj dnes som na neho čakala sediac na kameni. V ruke som držala skicár. Už som mala nový. Ten starý je dávno celý pokreslený Kaenom. Od toho hrôzostrašného snu, kde ho mučili, sa mi snívali len pekné veci. Zo začiatku som ho videla v Starovekom Grécku, no potom som ho začala vidieť aj inde. Videla som ho ako roľníka, ako rytiera v stredoveku, ako povstalca, či obyčajného človeka. V každej dobe mal svoje čaro, ale najkrajší bol, keď mal na sebe grécku výzbroj a oháňal sa mečom. Dokonca mi chýbali aj tie tri vrkôčiky a jeho prsteň. Ten som však mala už doma. Nezdal sa mi rovnaký, skôr len napodobenina originálu, ale predsa mu ho ukážem. Rozhodla som sa tiež, že sa s ním porozprávam o tých snoch. V najhoršom prípade si bude myslieť, že som šialená puberťáčka

Moje myšlienkove pochody zrazu prerušilo erdžanie koňa. Pozrela som tým smerom. Niekoľko desiatok metrov odo mňa bol Kaen na svojej kobyle. Na Brixovi som zásadne odmietala jazdiť, ale Kaen ho občas brával zo sebou, vraj je pri mne až neskutočne pokojný, ale aj tak by som na neho dobrovoľne nevysadla. Kaen ma niekedy zoberie na Aylu – na jeho kobylu.  

Za pár sekúnd pricválal ku mne a potom mi podal ruku. Bez jediného slova som prijala ponúknutú ruku a on ma bez ťažkostí vysadil pred seba. Zakaždým, keď ma takto zdvihol, musela som žasnúť nad jeho silou a dokonalým svalstvom.

„Ahoj, Layla,“ zašepkal mi do ucha svojim vražedným prízvukom, z ktorého sa mi jednostaj podlamovali kolená. Potom ma objal okolo pása a privinul si ma k sebe. Toto ešte nikdy neurobil. V jeho náručí som sa cítila bezpečne a celým mojim telom prestupovala nežnosť, ktorú som z neho cítila.

„Ahoj, Kaen. Meškáš, vieš o tom?“ spýtala som sa ho s hranou vážnosťou. Pri ňom ma vždy prepadala veľmi hravá nálada.

„Zdržal som sa. Kam by si chcela ísť?“ spýtal sa a ja som sa zachvela, keď sa perami obtrel o moje ucho. Bol to neuveriteľný pocit.

„To je jedno,“ povedala som a ešte tesnejšie sa k nemu pritúlila. Cítila som ako sa mu napli svaly, keď chytil opraty a popchol Aylu k cvalu.

Neprešli sme ani pár metrov, keď mi ramenom prešla ostrá bolesť, ktorá podala ako tisíce nožov. Pozrela som sa prečo, a zalapala som po dychu. Z ramena mi trčala dýka.

Cítila som ako ma opúšťa vedomie a začala som sa nakláňať na stranu. Bola by som spadla, keby ma Kaen nedržal tak pevne. Snažila som sa bojovať proti hmle, ktorú som takmer bytostne cítila.

„Layla, čo sa... Penelope!“ vykríkol Kaen divným hlasom, v ktorom zaznievali obavy a hnev. Silou vôle som sa držala pri vedomí, ale cítila som slabosť.

„Prečo si to urobila, Penelope?“ vykríkol nenávistným hlasom. Cítila som ako ma nejaká sila nesie niekam preč. Potom som zacítila ako ma na niečo pokladá. Podľa vône som zistila, že na trávu.

„Je to len človek, Kaen. Dopadne to ako minule, tak som to vyriešila za teba,“ povedala nejaká neznáma dievčina. Jej hlas som počula po prvýkrát a vôbec som netušila, kto to môže byť.

„Nie je človek, Penelope... ty... ty si tú dýku otrávila?“ prekvapene zalapal po dychu. Necítila som si telo. Jediné, čo som ešte zvládala, bolo dýchanie.

„Áno, otrávila som ju,“ povedala dievčina pevným hlasom, v ktorom sa ozýval hnev a nenávisť.

„Okamžite vyvolaj matku a modli sa, aby prišla. Lebo ak Layla zomrie, pošlem tvoju dušu do najtemnejšej priepasti Tartaru, k Hádovi, ktorý ju bude opekať, až kým z nej neostane nič,“ povedal nenávistne. Teraz som sa ho až bála, takého som ho nikdy nevidela, ani nepočula. Ani v snoch takýto nebol. Z čoho pramenila jeho nenávisť? Z obavy o mňa?  

„Zjav sa v ľudskej podobe, matka,“ vykríkla zdesene dievčina. Dlho potom sa nič nedialo, ale zrazu som zbadala čudný záblesk najostrejšieho svetla, ktoré bodalo ako tisícka nožov.

„Kaen?“ spýtal sa nejaký neznámy ženský hlas, ktorý znel ako najjemnejší hodváb. Neviem, kto bola tá žena, ale mala som veľmi zlý pocit, ktorý ma nútil byť ostražitou, aj keď ma bolelo celé telo.

„Matka, prosím. Nie je to obyčajný človek, prosím zachráň ju. Nikdy som ťa o nič nežiadal, ale teraz ťa prosím: zachráň ju pred osudom, ktorý jej vybrala moja sestra,“ prosil a cítila som, ako mi zviera ruku a hladí ma po vlasoch. Jeho dotyk mi pomáhal od neznesiteľnej páľavy, ktorú som cítila v tele, akoby ma zaživa upaľovali na hranici, ako kedysi “čarodejnice“.

„Veľmi ti na nej záleží, však?“ spýtala sa tá žena a v jej hlase zaznievala čudná zmes nehy a nesúhlasu.

„Je pre mňa najdôležitejšou bytosťou na svete,“ zašepkal Kaen a cítila som, ako sa niečo mäkké dotýka môjho čela.

„Dobre teda, Kaen. Zachránim ju pred smrťou. Dúfam, že to nebudem musieť ľutovať,“ povedala a cítila som ako Kaenovi vedľa mňa odľahlo. Akoby som cítila, ako mu spadol balvan zo srdca.

Neviem, čo sa stalo, ale odrazu bolesť začala ustupovať. Potom som cítila jemné bodnutie, keď niekto vybral tú dýku. Nakoniec som len videla záblesk svetla a potom bolo ticho a pokoj. Nič ma nebolelo a bola som úplne spokojná, lebo som cítila, ako ma Kaenove ruky objímajú.

Neviem, ako dlho som ležala bez pohnutia. Mohla by som tak zostať aj do konca života a bola by som spokojná.

„Layla?“ pošepkal mi jemne do ucha a pohladil ma po líci. Rozhodla som sa, že ho nebudem trápiť neistotou a otvorila som oči. Stretla som sa s jeho starostlivým pohľadom a zrazu mi vyschlo v krku.

Dívala som sa mu do očí a zazrela som v nich túžbu a lačnosť. Dával mi jasne na výber, ale ja som nemala prečo váhať. Milujem ho a zachránil mi život. Neváhala som a opatrne sa obtrela o jeho pery. Zastonal a chytil mi tvár do dlaní. Potom iniciatívu prebral on. Mala som pocit, že všetko okolo mňa explodovalo, horel mi každý kúsok tela. Akoby som mala namiesto krvi žeravú lávu.

Naše pery tancovali vášnivý tanec a ja som mala pocit, že lietam. Po nekonečne dlhej dobe som sa musela odtiahnuť, aj keď nerada. Zabúdala som pri ňom dýchať. Opreli sme si o seba čelá a hľadeli si do očí.

Rozpozerala som sa okolo a s hrôzou zistila, že je už tma. Svietili len hviezdy.

„Musím ísť domov,“ povedala som potichu – nechcela som pokaziť túto dokonalú chvíľu – a pohladila ho po tvrái. Prekvapilo ma, keď skamenel. Čo sa stalo?

„Nepustím ťa tam,“ zašepkal a tesnejšie si ma privinul k telu.

„Ale ja musím ísť domov.“

„Ja ťa tam nepustím. Nechcem, aby sa ti niečo stalo,“ povedal s bolesťou v hlase. Jeho bolesť, moja bolesť. Bolo to až neuveriteľné. Pohladila som ho po tvári.

„Nič sa mi nestane, veď tú cestu poznám,“ utešovala som ho potichu a snažila sa na neho povzbudivo usmiať.

„Ja ťa nepustím do toho domu... On ťa zabije, ak tam dnes pôjdeš...“

Táto kapitola bola pre týchto ľudkov: Wolf1701, maggy881, blotik, CullenkaM, mo, MIROSeLAVA, NoemiVolturiCullen a Elanor. Ešte raz vďaka za podporu :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 5. kapitola :