Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 19. kapitola

28.12.2010 (18:15) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1702×

19. kapitola

Kaen:

Sklamane som sklonil hlavu. Snažil som sa, robil som čo som vedel a mohol, a aj tak to nestačilo. Sestra mi položila ruku na rameno, aby ma utešila, ale pre mňa neexistovala žiadna útecha. Mohol som za všetko, čo sa Layle stalo, hlavne za to zlé. Nenávidel som sa tak veľmi, že som mal pocit, že taká obrovská nenávisť ani neexistuje. Zodvihol som sa, rozhodnutý, že zavolám matku, alebo niekoho, kto by mi bol ochotný pomôcť, ale nestihol som to. Cítil som ako niečo okolo mňa rotuje. Okamžite som spoznal božské vlnenie a všimol som si tiež, že si to všimla len Penelope.

Nešlo to od nás, sila vírila, akoby išla k nám. Vo vzduchu som zazrel niečo ako... preľud, alebo niečo také. Vzduch sa chvel a vytváral zvláštne obrysy... obrysy nejakej bytosti! Človeka. Posunul som sa bližiše, pričom moje kroky nasledovali zvedavé pohľady od všetkých prítomných, ktoré som cítil na chrbte. Obrysy sa zhmotňovali a ja som inštinktívne vystrel ruky. O pár sekúnd mi do náručia padla bytosť s dlhými, čiernymi vlasmi, ktorá sa chvela. Ani som sa nemusel pozrieť a vedel som, že je to Layla. Silno som ju objal a tvár jej zaboril do vlasov. Slovami sa nedalo popísať, akú bláznivú radosť som pocítil.

„Kaen... Kaen..." šepkala dookola do mojej hrude.

Odtiahol som ju k pohovke a usadil si ju na kolenách. Všetci nás sledovali so zmesou bláznivej radosti a zarazenosti na tvárach.

„Pššt..." snažil som sa ju upokojiť, „je to v poriadku. Už som s tebou. Povedz mi, čo sa stalo?" naliehal som opatrne. Bol som si vedomý toho, že je unavená a pravdepodobne aj vystrašená, ale musel som vedieť, čo sa stalo.

Silnejšie ma objala okolo krku. „Ach... bolo to také štrašné! Nič som nevidela, bolo ich tam tak veľa... a potom... potom..." Layla nemohla dokončiť, lebo sa rozvzlykala. Hladkal som ju po vlasoch a snažil sa ju upokojiť. Nech už sa stalo čokoľvek, vyzeralo to tak, že sa to už skončilo.

„Kaen, musíš ju pustiť. Carlisle sa na ňu musí pozrieť, či je v poriadku ona aj dieťa," povedala potichu Rosalie.

Pozrel som na ňu a prikývol, aj mňa to napadlo. Ale len potom nasledoval problém. Layla ma zvierala tak silno, že som jej zovretie nemohol povoliť.

„Layla, zlatko, musíš ma pustiť. Carlisle sa na teba pozrie, či ste obaja v poriadku," povedal som nežne, ale ona akoby nevnímala. Tupo pozerala do steny, nič nevnímala a zimnične sa triasla.

„Nechce ma pustiť. Asi je v šoku," povedal som im svoje obavy.

Chvíľu bolo ticho, ale odrazu som pocítil niečiu ruku na ramene. Bol to Carlisle. „Pichnem jej niečo na upokojenie, aby sa z toho vyspala."

Po krátkom zaváhaní som prikývol a čakal, kým jej Carlisle do ramena pichne injekciu. Ani nie o pár sekúnd som cítil ako sa Layla uvoľnila, aj keď ma stále rovnako kŕčovito zvierala rukami. Chcel som povoliť jej zovretie, aby som ju mohol uložiť do postele, ale bolo to márne. Povzdychol som si a opatrne vstal. Bez jediného slova vysvetlenia som s ňou zamieril do izby, kde bola predtým. Teraz som tam išiel už bez obáv, žeby mi ju niekto mohol zobrať. Mal som taký pocit, že už bude všetko v poriadku.

Opatrne som sa uložil do postele a Laylu si uložil na hruď.  Opatrne som sa natiahol a vyzul jej aspoň topánky, potom aj sebe. Jednou rukou som nás prikryl prikrývkou. Pritúlil som si ju bližšie, líce oprel o temeno jej hlavy a nakoniec som spokojne zaspal. Už dávno som nemal taký pokojný spánok...

Keď som sa o niekoľko hodín zobudil, Layla ešte spala a stále ma objímala rovnako pevne. Usmial som sa, aj ona má asi rovnaký názor ako ja - nechce ma už nikdy pustiť z náručia. Ruku som jej vplietol do vlasov a pohrával sa z jej trochu strapatými vlasmi. V spánku vyzerala taká nevinná, taká dokonalá. Bol to doslova pohľad pre Bohov...

Odrazu sa však začala mrviť a o pár sekúnd už na mňa upierala svoje veľké, očarené oči. Vôbec nevyzerala, žeby ešte pred piatimi minútami spala.

„Ahoj," povedala a placho sa usmiala.

Pohladil som ju po tvári. „Dobré ráno, zlatko. Nie si hladná?"

Ešte skôr ako stihla odpovedať, ozval sa jej žalúdok. Zasmiali sme sa a ja som sa posadil. Potom som ju vytiahol na nohy a podopierajúc sa navzájom sme sa vydali do kuchyne, v ktorej som začul zvyšok rodiny. Vošli sme dovnútra, kde nás privítali nadšené úsmevy. O chvíľku som už mal náruč prázdnu a Laylu si posúvali z náručia do náručia. Posadil som sa za stôl vedľa sestry a spoločne sme pozerali na tú rodinnú idylku.  

„Si hladná, zlatko?" Prerušil odrazu nadšený smiech hlas patriaci Esme.

„Niečo by som zbodla. Ďakujem, stará mama," povedala milým hlasom a mňa totálne prekvapila. Vedel som, že je Esme jej stará mama, ale netušil som, že ju tak aj volá.

Layla si sadla vedľa mňa a chytila ma za ruku, ktorou som poklopkával po stole. Stisk som jej opätoval a naliehavo sa jej zadíval do očí. „Mohli by sme sa potom porozprávať? Osamote?" spýtal som sa jej dosť nervózne. Penelope ma pod stolom kopla, keďže vedela, prečo s ňou chcem hovoriť. Zazrel som na ňu.

„Samozrejme," povedala veselo, ale v očiach som jej niečo zazrel. Zmizlo to skôr, ako som to stihol pomenovať.

Potom sme už nehovorili a ja som mlčky sledoval, ako sa Layla hladne vrhá na palacinky pred sebou. Bola taká rozkošná, keď sa snažila jesť kultivovane, ako správne vychovaná dáma. Keď dojedla, vážne sa zadívala na všetkých a silnejšie mi stisla ruku.

„Dcérka, vieš, čo sa stalo?" spýtala sa jej matka jemne.

Layla prikývla. „Tá upírka ma niesla niekam do lesa, strašne ďaleko. Myslela som si, že ma nesie niekde k ostatným, ale keď sme prišli na miesto, ocitli sme sa na bojisku. Odrazu som nič nestíhala sledovať. Okolo mňa boli len rozmazané šmuhy, bolestné výkriky a príšerný smrad spáleniny. Nakoniec som síce zazrela Giannu, aleb bola som taká vydesená, že som nemohla ani len dýchať. Napokon som začala miznúť a ocitla som sa tu. Ako posledné si pamätám, že som sedela na pohovke..." hovorila trasľavým hlasom a dlaň sa jej potila. Druhou rukou som ju hladil po chrbte a snažil sa ju tak upokojiť.

„Kým ste spali, volal Aro," povedala opatrne Rosalie. Obaja sme na ňu zarazene pozerali.

„Prečo volal?" podarilo sa mi nakoniec vykoktať.

Rosalie znervóznela, tak napokon odpovedal Edward: „Oznámil nám, že prebehla vojna medzi Volturiovcami a Rumunmi. Rumuni boli porazení, ale báli sa o Laylu, lebo Gianna aj Alec ju videli, ale potom zmizla."

Prekvapilo ma to, ale pohľadom som stále sledoval Laylinu napätú tvár. V očiach som jej vydel strach a hrôzu, veľmi dobre som chápal, ako sa cíti. Viem, aké sú boje kruté, ako pôsobia na človeka. Mňa aj po toľkých storočiach občas strašia nočné mory.

„Bude to v poriadku, neboj sa," upokojoval som ju a stále ju hladil po vlasoch.

„Ďakujem," šepla a oprela sa o mňa. Ani som si nevšimol ako, a odrazu sme boli v kuchyni sami. Určite je to práca toho upíra, Edwarda, však číta myšlienky.

„Myslíš, že teraz už bude všetko v poriadku?" spýtala sa ma Layla a zadívala sa mi do očí.

„Myslím, že áno. Od našich ti nič nehrozí a aj nebezpeční upíri sú preč. Teraz nás čaká len krásna budúcnosť," povedal som a usmial sa.

„To je krásna predstava."

Usmial som sa - teraz alebo nikdy. „A myslíš, že by bola rovkano krásna aj vtedy, keby si ju strávila po mojom boku?" spýtal som sa neisto.

Layla vypleštila oči. „Kaen... Ty si ma práve požiadal o ruku?" uisťovala sa potichu.

„Viem, že to nerobím správne, ani prsteň nemám, ale áno. Víla Layla preukážeš mi tú česť a staneš sa mojou ženou?" Odrazu som bol neistý ak nejaký puberťák pred prvým rande.

„Je ti jasné, že ak poviem áno už sa ma nikdy nezbavíš?" spýtala sa roztopašne

„Práve o to mi ide, aby som ťa nikdy nestratil."

„Tisíckrát áno, vo všetkých jazykoch, pán Katakklis."

„To je, slečna Cullenová, tá najkrajšia vec, akú ste mi mohli povedať."

Potom sa ku mne ešte viac pritúlila a pobozkala ma. Bozkávali sme sa dlho a ja som zabudol na okolitý svet, akoby ani neexistoval. Najdôležitejšia bola osoba, ktorá bola v bezpečí a zvieral som ju v náručí. A, samozrejme, to malé, čo rástlo pod srdcom ženy, ktorú nadovšetko milujem. Keby mi niekto pred storočiami povedal, že raz budem mať manželku a deti, vysmial by som sa mu. Keby mi to niekto povedal teraz? Povedal by som mu, aby nasledoval svoje sny, lebo tie dokážu dať človek najväčšiu nádej, aj keď si často myslíme, že sú to nezmyselné výmysly nášho podvedomia.

K O N I E C

Konečne sa mi to podarilo! Napísala som poslednú kapitolu! Viem, že som ju sľubovala už dávno, ale nedalo sa. Úpriemne sa všetkým ospravedlňujem, je mi to ľúto. Dúfam však, že vás tento diel aspoň trochu poteší.

Túto kapitolu, ako aj celú poviedku, by som rada venovala všetkým milým čitateľom a ľuďom, ktorí mi svojimi krásnymi komentármi lejú radosť do žíl. Ďakujem vám sa každé slovo, za každého smajlíka, za každé prečítanie.

S ďalšou dokončenou poviedkou sa s vami lúči vaša opäť dojatá tetuška Nessie. :)

P. S.: Všetkým posielam virtuálnu pusu a objatie!

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 19. kapitola :