Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 16. kapitola

07.08.2010 (17:20) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1821×

 16. kapitola  

„To mi hovoríš práve ty, otec? Tak od teba to vážne nebudem počúvať,“ povedal som a sarkasticky sa uškrnul. Ak je na svete človek, ktorý by držal rekord v nerozvážnosti, tak môj otec by ho niekoľkonásobne pretromfol.

Zrazu sa v miestnosti zablyslo, čo mohlo znamenať jediné: Afrodita sa vrátila. A jediný pohľad na ňu ma utvrdil v tom, že nenesie dobré správy...

„Máme tu menší problém.“

KAEN:  

Po tejto vete v miestnosti zavládlo veľmi ťaživé ticho. Nikto nič nehovoril, dokonca by som mohol odprisahať, že niektorí v miestnosti dokonca prestali aj dýchať. Teda všetci upíry doslova skameneli. Ak Afrodita povie svoju obľúbenú vetu ‘máme menší problém‘, znamená to, že máme veľmi veľký problém. Afrodita totiž nepatrí k Bohyniam, ktoré by sa len tak niečoho zľakli.

„Čo to  znemená: ‘máme menší problém‘?“ spýtal som sa jej nakoniec, keďže nikto nevyzeral, žeby chcel niečo povedať alebo sa spýtať. Práve teraz polovica osadenstva predstavovala sochy a tá druhá vyzerala ako sekundu pred zrútením. Ja som bol  niečo medzi tým, ale snažil som sa držať hlavne kvôli Layle a malému. Teraz ma budú potrebovať a čím viac sa sústredím, tým skôr im pomôžem.

„Znamená to, že máme naozaj problém. Nejde tu o to, že by Hádes nesúhlasil, práveže teraz veľmi túži po tom, aby ťa spoznal. Ide len o to, že jeho ženuška Persefona akosi zabudla na svojho miláčika a nechala ho pusteného v jednej z chodieb. Najhoršie na tom je, že sme tak prišli o najkratšiu cestu a teraz budeme musieť ísť cez veľké Bludisko,“ povedala a ja som ostal úplne šokovaný. Neviem však, či ma viac prekvapil Persefonin miláčik a to, že ideme cez Bludisko, alebo skutočnosť, že Afrodita sa pravdepodobne rozhodla ísť s nami do Tartaru, aby mi pomohla nájsť Laylu. Zdá sa, že predsa len nie je taká sebecká ako som si myslel. Alebo je sebecká ešte viac a nechce prísť o svoje prvé pravnúča.

„Tá si teda vedela vybrať. Prečo nemohla mať psa alebo normálnu mačku? Ešte by som pochopil, keby si zaobstarala draka, ale prečo, preboha živého, musí mať ako domáce zvieratko práve šesťhlavého psa?!“ rozhorčil som sa napokon. Psyché len krútila hlavou a tvárila sa zdesene, Eros pokukoval po pároch v miestnosti a moja sestra si skúmavo prezerala Laylinho brata. Ešte by tak chýbalo, aby sa s ním zaplietla. Nie, žeby som jej to neprial, ja mám mierne obavy o Kyla, moja sestra je strašný sukničkár, lenže v ženských šatách. Akoby to však nestačilo, Kyle ju tiež pozoroval dosť zvedavým pohľadom. Toto nedopadne dobre. Keď vyriešime túto zúfalú situáciu, budem si musieť s tými dvoma pohovoriť, a to dosť vážne.

„Dobre, takže má psa so šiestimi hlavami, a kde je ten problém? V čom?“ spýtal sa, kto iný, než Emmett. Vážne to príde zvláštne len mne, že v tých najhorších a najkrízovejších situáciách sa najviac smeje? Teda, skôr sa snaží hľadať v každej situácii to vtipné, či pozitívne. Na tejto situácii však niečo takéto ani nenájde.

„V čom? Asi len v tom, že ten pes je veľký ako dom, má ostré pazúry, krídla a každá hlava chrlí nejaký iný hnus. Od plameňov, cez kyselinu až po lávu. Takže čo myslíš, v čom je asi problém?“ spýtal som sa ironicky a potom sledoval, ako sa prestal uškŕňať a na tvári sa mu naozaj objavil veľmi vydesený výraz. Konečne sa tváril podľa vážnosti situácie.

„Koľko nám bude trvať cesta cez to Bludisko?“ spýtal sa so strategickým výrazom na tvári Jasper. Pozrel som sa naň a všimol si, že aj ostatní Cullenovci ožili. To sa všetci túžia vybrať na najtemnejšie miesto na zemi, kde sa to len tak hemží potvorami a nástrahami, ktoré by ich mohli pripraviť aj o ich nesmrteľný život?

„Približne tri dni, ale nepočítajte s tým na sto percent. Tam dole sa nikdy nedá odhadnúť, čo sa kedy stane a kde bude aká príšera. Ak chcete ísť s nami, mali by ste sa ísť pripraviť: zobrať si nejaká veci a ísť na lov, tam dolu možno budeme dlho a nebudete mať príležitosť chytiť tam nejakú zver...“

LAYLA: 

Neviem ako dlho som tu dolu, ale určite to už bude pár dní. Raz za deň príde tá jednooká potvora a prinesie mi niečo, čo by sa vzdialene mohlo podobať na jedlo. Nevyzerá to práve lákavo, ešte horšie to smrdí, ale aspoň sa z toho trochu najem. Keby som nežila za dvoch, nejedla by som to, ale dieťatko potrebuje niečo jesť a som si istá, že tá červenovlasá harpya si dáva dobrý pozor na to, čo jem. Určite by nechcela, aby som prišla o dieťa skôr, ako sa pomstí Kaenovi. Už by som prepadla beznádeji, keby sa včera nestalo niečo úplne úžasné: konečne som sa zmenila na vílu. Cítiť tú silu a čarovnosť okamihu bolo úžasné. Našťastie, nikto si nič nevšimol. Ani môj osobný strážca, ktorý vždy začul aj najmenší pohyb, ktorý som spravila. Počul každučké šuchnutie, ktoré som svojou nešikovnosťou spravila. Ale silné žiarenie si nevšimol. Neviem síce ako je to možné, ale je to dobré.

Síce som vyčerpaná – na tomto mieste by sa nevyspal nikto – ale môj plán zatiaľ vychádza. Dnes ráno sa mi podarilo zbaviť sa s pomocou mojej schopnosti tej odporne ťažkej reťaze. Nebolo to síce jednoduché, ale moje podvedomie a inštink mi napovedal, čo má robiť. A nakoniec sa to podarilo! Som voľná. Teraz len musím nejako prinútiť tú obludu, aby zavolala tú červenovlasú harpyu. Ale najskôr potrebujem oživiť Kaena a dúfať, že je dosť silný na to, aby ju zabil.

Poobzerala som sa okolo seba, ale ten kyklop bol mimo dohľad. Vybrala som papier, na ktorom bol nakreslený Kaen a sústredila som všetku svoju vnútornú energiu, čo nebolo vôbec ľahké, keďže mi jej veľa neostalo. Len veľmi málo. Mala som pocit, akoby mi tú energiu dodávalo to maličké, ale to predsa nie je možné.

Chvíľu mi to trvalo, ale nakoniec sa mi to predsa len podarilo. Z mojich rúk vytryskla energia a dopadla ako prach na papier, ktorý ležal predo mnou. Chvíľu som sa musela sústrediť – až som zatínala zuby, aby sa mi to podarilo – a potom sa to stalo. Čiary z papiera sa zodvihli a jedna za druhou sa ukladali na svoje miesto, ale teraz už v pravej veľkosti, v Kaenovej výške. Predo mnou sa pomaly poskladal Kaenov obrys, ktorý pomaličky nadobúdal správne farby a tvary až bola jeho podobizeň úplná. Nakoniec sa pomaly nadýchol a otvoril oči. Ja som hneď videl rozdiel medzi ním a pravým Kaenom, ale tá obludka ho neuvidí, však má len jedno oko.

„Kaen! Čo tu robíš!“ vykríkla som dosť nahlas na to, aby to tá kreatúra počula a otočila sa na mňa. Super! Môj plán vychádza.

„Thália! Je tu!“ zakvílil škriekavo a vo väzení sa zablyslo, keď sa zjavila krívajúca postava s nenávistným pohľadom, ktorý zabodávala do Kaenovej napodobeniny.

„Tak tu si! Ja som vedela, že prídeš zachrániť tú svoju kvetinku. A teraz za to zaplatíš životom!“ vykríkla a ja som sa v duchu zaradovala. Vôbec si nevšimla, že to nie je ten pravý. Myšlienkami som Kaenovi číslo dva poslala rozkaz. Otočil sa a vyrútil sa na Tháliu takou rýchlosťou, že na chvíľku ostala šokovane stáť. Rýchlo sa však spamätala a už v ruke držala meč a zaháňala sa na Kaena. Ten však nelenil a obratne odrážal jej útoky. V duchu som mu hovorila, čo má robiť, dodávala som mu duševnú silu. Moje výtvory majú presne takú silu, akú im dám ja a Kaenovi som dala naozaj veľkú silu, aby mohol Tháliu bez väčších ťažkostí poraziť.

Keď bojovali už pár minút, začula som zrazu pred mojím väzením nejaký krik a potom som videla pravého Kaena ako bojuje s kyklopom. Trochu som spanikárila rozhodla som sa rýchlo konať, kým nebude neskoror a Thália si nevšimne, že bojuje s nepravým Kaenom. Svojmu výtvoru som poslala všetku svoju silu a on spravil to, čo som chcela – vrazil svoj meč do Tháliinho srdca. Ako to spravil, sústredila som sa a on sa pomaličky, kúsok po kúsku, vrátil späť do pôvodnej podoby, na papier. Thália ležala v kaluži vlastnej krvi a lapala po dychu, ale nenávistný pohľad upierala na mňa.

„Možno sa ti podarilo ma oklamať, ale nepodarí sa ti prežiť,“ povedala namáhavo a zdvihla ruky. Niečo zašepkala a ku mne ako blesk vystrelila červená energia a trafila ma do brucha. Tlak ma hodil o stenu a ja som sa len z posledných síl držala pri vedomí.

„Layla!“ začula som akoby z diaľky Kaenov výkrik. Počula som aj iné hlasy, ale nedokázala som ich rozoznať, na to som bola až príliš vyčerpaná. Cítila som ako ma nejaká sila zdvíha a zrazu sa mi pred tvárou objavila Kaenova hlava, jeho oči skúmajúce ma starostlivým pohľadom.

„Našiel si ma,“ podarilo sa mi nakoniec zašepkať tichým hlasom, ale on to počul.

„Ale neskoro,“ povedal previnilo a pohladil ma po tvári. Ten dotyk ma trochu posilnil.

„Prosím, vydrž, nezomieraj,“ zašepkal a vo mne akoby niečo hrklo. Niečo mi hovorilo, čo mám urobiť pre svoju záchranu.

„Neboj sa o mňa,“ povedala som namáhavo a pozbierala som posledné sily, aby som uchopila do svojich rúk tie jeho a priložila si ich na brucho. Neviem, prečo som to urobila, ale niečo v mojej hlave akoby šepkalo, že to musím spraviť. A potom som to pocítila. Prúd energie, ktorý do mňa vstúpil. Moje zranenie sa vyliečilo a cítila som, ako sa mi vracia sila. Ale bola som príliš unavená na to, aby som ostala pri vedomí. S posledným pošteklením energie som zatvorila oči a vydala sa do ríše snov...   

»» zhrnutie ««

Venovania ku kapitole: tapta, NoemiVolturiCullen, maggy881, MatusQaDLS, Wolf1701, CullenkaM, Nerissa, blotik a mo. Vďaka za vaše milé komentáre a vopred ďakujem, že ste si prečítali túto kapitolu.

Tak čo? Páči sa vám vývoj udalostí, či ani nie? Vaša ness ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 16. kapitola :