Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Noc je predsa super! - 13. kapitola

05.07.2010 (15:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1549×

13. kapitola 

„Drž si ho, Layla. Takýto krásny pár som už dlho nevidela.“ Potom luskla prstami a v záblesku svetla zmizla. Na jej mieste sa objavili Cory a Emily. Obidve na tvári nefalšovaný úžas

LAYLA:

„Ako sme sa sem dostali? Pred chvíľou som stála v izbe a chystala sa do postele a zrazu sa objavím tu? Kde to vlastne som?“ spýtala sa Emily, ktorá vyzerala, že je vo väčšom šoku ako Cory, ktorá sa na mňa šťastne usmievala.

Zadívala som sa na Emily a až teraz si všimla, že má na sebe svoju modrú nočnú košeľu so sloníkom. Mne sa jej nočný úbor vždy páčil, taký obyčajný a pritom roztomilý.

„Emily, vieš, kto je Sam?“ spýtala som sa jej namiesto odpovede. Keďže sa k nej pripútal, možno jej stihol povedať, kým je v skutočnosti. Aspoň by bolo jednoduchšie vysvetľovanie.

„Povedal mi, že je to menič, ale nepovedal mi, kto ste vy,“ povedala a zmätene ukázala na zástup upírov, meničov a víl. A jedného poloupíra. Potom ukázala na Cory.

„Prečo je tu aj Cory?“ spýtala sa nakoniec, keď sa na ňu dlho pozerala. Emily a Cory sa veľmi zblížili, dalo by sa povedať, že si veľmi rozumeli. Boli si dokonca veľmi podobné, ale len povahovo. Ináč si ani nemohli byť podobné, veď Cory bola beloška a Emily mulatka.

„Aby som je poďakovala za záchranu života,“ povedala som a podišla som k nej bližšie, aby som ju mohla objať. Cory moje objatie s nadšením opätovala.

„To bola maličkosť, veď sme rodina. Len jedno však nechápem, načo by si bola nejakému upírovi prospešná?“ povedala a až potom si uvedomila, že Emily o existencii upírov nevie. Chcela som jej to vysvetliť, ale predbehol ma Sam, ktorý jej s radosťou a láskou v očiach vysvetľoval, aká sme my rodina. Ja by som to zhrnula len na jedno slovo: vážne strelená. Teda, vlastne dve slová...

„Rumuni sa nikdy nevzdali myšlienky na pomstu Volturiovcom a cez naše schopnosti videli cestu. Teda, hlavne cez moju schopnosť. V armáde mali štít, čítačku myšlienok, upírku, ktorá ovládala živly. Mali všetky schopnosti, ktoré sú v našej rodine, ale moja ich zaujala. Aj tak nemôžem pochopiť, ako sa o nej dozvedeli, keď ja sama som o nej nič nevedela, a vlastne ani neviem, akú mám schopnosť,“ povedala som zadumane a pozerala sa do prázdna. Spomínala som na ten boj. Aj keď sa nám schopnosťami vyrovnali, nepočítali s vílou podporou a takisto nemali ani tušenia, že na našej strane stoja meniči aj Volturiovci s gardou za chrbtom. Boj bol jednoduchý a čoskoro bolo po všetkých upíroch, ale jeden ostal a nikto si ho akosi nevšimol. A to bola tá chyba. Jeho Vládcovia žili a vo mne videl svoje vykúpenie a ich úspech. Bolo jednoduché uniesť ma, kým ma mal na blízku, nemohla ho Alice vidieť a nemohli ho ani dobre stopovať. Vymazal mi spomienky a povedal, že som jeho sestra a práve nás napadli a zabili nám rodičov. Lenže potom prišla Cory, ten upír ma odhodil a ja som stratila aj tie posledné spomienky. Nakoniec ma našli Peter a Hannah.

„Chceš povedať, že nevieš, aká je tvoja schopnosť?“ spýtala sa prekvapene Cory a tým prerušila prúd mojich spomienok.

„To by som veľmi rada vedela, ale mama povedala, že sa to dozviem v pravý čas. Aj tak nepochopím, prečo El a Vai môžu vedieť, aké majú schopnosti, len ja nie,“ povedala som zamyslene a mierne nahnevane. Prečo to im mohli povedať, ale mne nie?

„El a Vai to vedia preto, lebo sa ich schopnosti prejavili, zatiaľ čo tvoja nie,“ povedala Rain. Jej sa to hovorí, keď vie akú má kto schopnosť a nikto jej nezamlčoval, akú má schopnosť ona.

„No dobre, povedzme, že ti verím. Ale prečo mi nepovieš ani teraz, čo mám za schopnosť?“ spýtala som sa sarkasticky ale s nádejou v hlase. Mohla by mi to prezradiť, keďže som sa po toľkých rokoch vrátila a ešte som si aj na všetko pospomínala.

„Dobre, prečo nie. Za pár dní budeš mať osemnásť a zistíš to sama. A môžeme to brať ako určitý darček na privítanie,“ povedala a zadívala sa na  starú mamu a potom na mamu. Oni tri tvoria akúsi ‘radu starších víl‘, samozrejme, spolu s nejakými staršími vílami, ale prakticky sú v tej ‘rade‘ všetky víly s objavenou schopnosťou, ktoré sú po premene a chcú do tejto ’rady‘ patriť. Keď všetky prikývli, otočila sa ešte na Cory. Prekvapene som vypleštila oči. Netušila som, že do rady patrí aj Cory. Nie žeby nepatrila do rodiny, to hej. Ale je to dcéra zradkyne, Victorie. Aj tak netuším, ako mohla mať taká zvrhlá bytosť takú milú a dobrú dcéru. Asi sa podobá na otca. Vďaka bohu za to.
Cory tiež prikývla a ja som sa natešene rozžiarila. Som zvedavá, čo za svetovú schopnosť to mám, keď kvôli nej vypukol boj a mňa kvôli nej uniesli. To musí byť nejaká veľmi zaujímavá schopnosť. Niečo, čo by asi využili v boji.

„Rada kreslíš, však?“ spýtala sa Rain zvedavo. Prekvapene som sa zarazila. Prečo sa ma pýta na kreslenie?

„No, áno, rada kreslím, ale prečo sa ma pýtaš práve na toto?“

„Tvoja schopnosť súvisí s kreslením... Máš tu nejaké svoje kresby?“ spýtala sa a ja som si spomenula na svoj skicár plný kresieb krajiniek a Kaena, ktorý som si hodila do batoha, a ktorý sa teraz nachádza v aute.

„V aute mám svoj skicár, ale neviem...“ nedokončila som a pozrela sa na Kaena. Ihneď pochopil a pristúpil ku mne. Zobral ma do náručia a pobozkal ma na čelo.

„Mne to nevadí. Aj ja by som rád videl tvoje kresby,“ povedal veselým hlasom a žmurkol na mňa.

„Tak teda dobre,“ povedala som a zobrala som Kaena za ruku a ťahala som ho smerom von, k autu. Tam som siahla na svoj batoh a vybrala skicár, ktorý tvorili tri spojené skicáre, kde boli všetky moje kresby.

„Si si istý, že chceš, aby videli tie kresby? Je v nich tvoja minulosť,“ spýtala som sa posledný krát. Pre istotu.

On sa len usmial a odhodlane prikývol. Nechala som to teda tak a vydali sme sa späť do domu. Potom som skicár rozdelila na tri časti. Jednu som dala Kaenovi, druhú som dala Rain a tretiu som dala Aileen. Ihneď si začali kresby prezerať. Podľa ich výrazov sa nedalo určiť, či sa im páčia alebo nie.

„Kto je toto?“ spýtala sa z ničoho-nič Rain a zdvihla kresbu, na ktorej bola nakreslená Kaenova sestra Penelope, keď sedela v kresla a rozprávala sa so mnou. Bolo to potom, ako na mňa zaútočila.

„To je Penelope, Kaenova sestra,“ povedala som a usmiala sa na Rain. Tá len prikývla a ďalej si prezerala moje kresby.

„Ty si videla aj toto?“ spýtal sa prekvapene Kaen a ukázal mi kresbu, ktorú som nakreslila, keď som videla jeho popravu. Mimovoľne som sa zachvela.

„Videla som to a nielen to. Prežívala som to na vlastnej koži,“ povedala som a opäť som sa zachvela.

„Čo je to za kresbu?“ spýtala sa Cory, keď sme sa na seba s Kaenom len pozerali a nič nehovorili. Niekedy sme komunikovali len pohľadmi.

„To je obraz z minulosti. Kaen tam vtedy takmer zomrel,“ povedala som priškrteným hlasom. Len pri tej predstave mi pukalo srdce.

„Nie takmer, Layla. Ja som vtedy naozaj zomrel. Afrodita vtedy obalamutila Prevozníka a moju dušu vydolovala z najtemnejšieho kútu Tartaru,“ povedal a vážne sa mi pozrel do očí. Opäť som sa zachvela. Nechcela som na to myslieť. Tartar nebolo práve pekné miesto. Len z Kaenovho rozprávania som pochopila, že je lepšie nedostať sa tam. Nikdy by mi nenapadlo, že to prežil na vlastnej koži. Že sa tam ocitla jeho duša.

„Aká je vlastne moja schopnosť?“ spýtala som sa ospalo. Bolo neskoro, bolela ma hlava a jediné po čom som túžila, bolo dozvedieť sa akú mám schopnosť a potom ísť spať.

„Súvisí s kreslením. Čokoľvek, čo nakreslíš, dokážeš priviesť k životu. Živé, neživé aj mŕtve. Osoby aj veci,“ povedala a ja som sa údivom zamyslela. Je to naozaj dosť nebezpečná schopnosť, hlavne ak ju zneužije niekto ako Rumuni. Je len dobre, že ma vtedy nedostali. To by sa celý náš súčasný svet zmenil. Dokonca aj ľudský svet, v ktorom si ľudia myslia, že sú v bezpečí. Keby mali Rumuni na svojej strane moju schopnosť, keby som nemala spomienky, tak by skončil svet tak, ako ho poznáme.

Opäť som zazívala.

„Mala by si si ísť ľahnúť. Vlastne my všetci,“ povedala Rain a takisto zívla. Takmer som zabudla, že aj premenené víly potrebujú spať.

„Najskôr nech dá Kaen nesmrteľnosť Emily a potom môžeme ísť všetci spať,“ povedala som a pokynula hlavou smerom ku Kaenovi. Emily už stačila pochopiť, čo sme zač. Podľa jej výrazu a spokojného úsmevu som pochopila, že sa nás nebojí. To bola veľká úľava. Emily chcem mať v rodine, veď je to moja sestra. A keby sa nás bála, asi by s nami nechcela ostať.

Kaen sa usmial a podišiel bližšie k Emily. Potom jej dal ruku na čelo a zavrel oči. Chvíľu sa nič nedialo, ale potom opäť začalo to žiarenie. Bolo slabšie a malo takú zelenkavú farbu. Po chvíľke bolo po tom. Kaen sa mierne zatackal. Rýchlo som k nemu priskočila, podoprela som ho a ustarostene ho sledovala.

„To je v poriadku, musím si len pospať,“ povedal a posadil sa na pohovku. Vybrala som sa do kuchyne, že mu donesiem aspoň pohár vody, ale v polovici pohybu som sa zastavila. Cítila som, akoby ma nejaké ruky ťahali dozadu, ale keď som sa obzrela, nikto za mnou nestál. Chcela som pokračovať, ale zrazu sa v miestnosti zablyslo a ja som preletela cez miestnosť a zastavila som sa až o stenu.

„Layla!“ počula som Kaenov zúfalý výkrik akoby z diaľky. Snažila som sa ostať pri vedomí, ale nedarilo sa mi to. Ale čo sa to tu dopekla deje?!

Potom sa opäť zablyslo a nejaké veľké ruky ma zobrali okolo pásu a vyhodili do vzduchu. Počula som, ako sa v miestnosti bojuje, ale nevnímala som to. Posledné, čo som zacítila bol tupý náraz, akoby som prešla cez nejakú prekážku a potom temný chlad. Potom som sa prepadla do temnoty,  za ktorú som bola nesmierne vďačná.   

»» zhrnutie ««

Na koniec by som vás rada poprosila o komentáre. Prosím, pridajte mi aspoň smajlíka, chcela by som takto zistiť koľko ľudí túto poviedku ešte číta. Vopred ďakujem. Vaša ness ;)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Noc je predsa super! - 13. kapitola :