Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » No chance for happiness? 2. kapitola

10.08.2011 (10:30) • HellaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 784×

„Gratulujem, slečna Swanová, ste tehotná,“ povedal doktor s úsmevom na tvári. Ja som sa nedokázala ani len pohnúť, pozerala som sa na neho akoby mu preskočilo. Ja a tehotná, to predsa nie je možné. Jediný muž, s ktorým som sa milovala bol upír. Uvedomila som si, že som zabudla dýchať, tak som sa zhlboka nadýchla.

Konečne som sa dokázala nejako pohnúť.

„Ste si istý, to nie je možné, aby som bola tehotná.“ Veď on mi vždy tvrdil, že upíri deti nemôžu mať.

„Áno, som si istý, krvné testy neklamú. Ste v druhom mesiaci.“ V druhom? Tak to už vôbec nie je možné veď on odišiel pred štyrmi.

„Ste v poriadku, slečna, ste nejaká bledá. Nechcete si sadnúť?“

„Nie, ďakujem, ja už radšej pôjdem.“

„Dobre, tak dovidenia,“ povedal doktor s úsmevom.

Sadla som si do auta, zapla rádio a nechala som myšlienkam voľný priebeh.

‚Ako môžem byť tehotná dva mesiace? Ako to poviem Charliemu, Renée a Jakeovi? Ako im vysvetlím, prečo som len v druhom mesiaci? Ako dlho budem tehotná?‘ Takto som rozmýšľala celú cestu domov. Nevnímala som ani nič okolo.

Prišla som pred dom, našťastie Charlieho auto ešte nebolo na príjazdovej ceste. Takže som ešte mala čas si premyslieť, ako mu to poviem alebo nepoviem.

Otvorila som vchodové dvere, Vyzula sa a šla som do svojej izby. Ľahla som si na posteľ a zatiaľ som zase premýšľala. ‚Ako to, že to Alice nevidela?‘ Prestala som premýšľať, lebo pomyslenie na niekoho z jeho rodiny bolelo. A začala som sa radšej zamýšľať nad svojim tehotenstvom. Hovoril ‚bude to, ako by som nikdy neexistoval‘, lenže predsa na neho nezabudnem. Už len preto, že ho milujem, ale hlavne preto, že mi tu nechala to malé stvorenie, čo vo mne teraz rástlo. Aspoň nikdy nezabudnem ako veľmi ho milujem.

Zrazu som počula auto na príjazdovej auto – Charlie už bude doma. Pozrela som sa na hodiny už bolo šesť a ja som ani nezačala robiť večeru. Zišla som pomaly dolu, moje pohyby teraz boli úplne opatrnejšie, keď som si uvedomila, že pod srdcom nosím nový život.

„Ahoj, oci, prepáč, ale ešte nie je večera, nejako som sa zamyslela,“ začala som sa mu ospravedlňovať hneď ako vošiel do dverí.

„Ahoj, Bells, to nevadí ja si zatiaľ pôjdem pozrieť zápas.“ Odišiel si zapnúť televízor a sadol si do svojho kresla. Ja som potichu prešla do kuchyne a začala robiť večeru. Urobila som zase ryby – už mi fakt lezú hore krkom, keď ich jeme skoro každý deň – dala som ich upiecť do rúry so zemiakmi. O polhodinku už boli upečené, tak som začala servírovať na stôl.

„Oci, už sa poď najesť.“

„Už idem, Bells, vonia to skvele.“ Sadol si ku stolu a ja som sa len usmiala. Obidvaja sme jedli potichu a ani sme sa nepokúšali nadviazať rozhovor.

Dojedli sme a ja som sa pobrala do svojej izby. Rozlúčila som sa s Charliem s tým, že si idem spraviť domáce úlohy. Išla som do izby, zobrala som si všetko, čo som potrebovala do sprchy a šla som sa osprchovať . Po sprche som si šla ľahnúť do postele a zase som premýšľala. Nakoniec som sa rozhodla.

POHĽAD ALICE:

Už sú to štyri mesiace, čo sme museli odísť z Forks. Presťahovali sme sa do daždivého mesta Tully v Austrálií. Odísť od mojej najlepšej priateľky. A to len kvôli tomu hnusákovi, ktorý ju opustil pretože sa o ňu príliš bál. Od odchodu z Forks sa nám rozpadla celá rodina. Carlisle - trávi celé dni v nemocnici, Esme - bola skoro vždy zatvorená vo svojej izbe a pokúšala sa robiť nejaké návrhy, Emmett – už vôbec nehovorí tie svoje vtipy, je utiahnutý a radšej chodí na lovy akoby mal s nami niečo robiť, Rosalie – je celé dni pri svojom aute a zdokonaľuje ho, síce to auto to nepotrebuje, Jasper – ten je väčšinu času niekde preč, lebo si myslí, že odchod z Forks je jeho vina a nechce cítiť všetky tie pocity v sebe, Edward – ten sa už štyri mesiace neukázal, chce byť sám a myslí si, že to odlúčenie od Belly je to najlepšie, čo môže urobiť a trpí tým celá rodina a ja – Alice – len posedávam a hľadám v budúcnosti niečo, čo by našej rodine mohlo pomôcť.

Dnes večer som sa rozhodla, že sa pozriem do Bellinej budúcnosti – on mi to síce zakázal, ale ja musím vedieť, či je v poriadku. Sedela sa s Emmom pri televízií a pozerali sme spolu nejaký bejzbalový zápas. Bola nuda, Emmett si už nerobil žiadnu zábavu, takže som len tak sedela. Pokúšala som sa nazerať do budúcnosti - hlavne tej Bellinej, ale vôbec nič som nevidela, ani malý naznak, proste nič. Jediné vysvetlenie toho, že ju nevidím by bolo to – že je mŕtva, ale to nemôže byť pravda. Veď, čo by sa jej mohlo stať.

Vypustila som z úst malý vzlyk a dúfala som, že ho nikto nepočul, ale to by som nemohla byť v dome plnom upírov. Počula som Esme ako rýchlo pribehla zo svojej izby a Emmett sa na mňa otočil.

„Čo sa deje, Alice?“ spýtala sa ma Esme. Ale ja som nedokázala odpovedať, len som sa pozerala do ich očí.

„No tak, Alice, čo je?“ Jasper, ktorý medzitým prišiel, mi triasom ramenami. Ja som sa mu stúlila v náručí a on ma upokojujúco hladil po chrbte.

„Ja... ja, Bella je asi m... mŕtva,“ povedala som a vzlykala som Jasperovi do hrude.

„Ale ako to vieš?“ spýtal sa ma hneď Emmett, ktorého to tiež dosť zasiahlo, pretože Bellu považoval vždy za svoju malú nemotornú sestričku.

„Už vôbec nevidím jej budúcnosť – vôbec, a na to je jediné vysvetlenie, je mŕtva,“ povedala som.

„Zajtra zavoláme Charliemu a uvidíme, čo povie,“ povedala Esme, lebo nemohla uveriť, že jej dcérka je mŕtva.

Už k tomu nemal kto čo povedať, tak som sa s Jasperom vydala do svojej izby, kde som len sedela na posteli a premýšľala. Už nech je zajtra a môžeme sa dozvedieť, čo sa stalo.

Autor: HellaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek No chance for happiness? 2. kapitola: