Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nikdy sa ťa nevzdám! - 2. kapitola

20.03.2011 (18:15) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1774×

* * *

„Čo hovoríš na film?“ prehovoril ako prvý Jake, keď sme konečne vyšli z tej malej, prepchatej kinosály plnej ľudí, do zapršaného Port Angeleaského večera - toto bolo relatívne malé mesto, a tak, ako to v malých mestách býva, na premiéru najnovšieho hororu sme ledva zohnali dva voľné lístky.

„Hm, v pohode,“ odvetila som, no hlas som mala príliš zastretý a nesústredený. Scény, v ktorých hrôzostrašní zombíci požierali nevinných ľudí, mi opäť niekoho pripomenuli.

„Vyzerala si, že ani nesleduješ dej, preto sa pýtam...“

„Naozaj?“ spýtala som sa, prekvapená Jacobovou náhlou pozornosťou.

„Ty si ho zrejme tiež nesledoval, keď si si to stihol všimnúť,“ podotkla som.

„Priznávam, ty si rozhodne zaujímavejší objekt ako nejaké položivé mŕtvoly.“ Zasmial sa naoko nenútene, no všimla som si, že za jeho smiechom sa skrýva niečo nedopovedané, akoby čakal na moju reakciu. Nechala som to plynúť tak, tváriac sa, že som si jeho narážku nevšimla.

„Hm, mne prišiel ten film celkom zaujímavý. Keby som nebola tak príšerne unavená, určite by som ho sledovala omnoho zaujatejšie.“

„Nechceš si to teda niekedy zopakovať? Myslím, keď nebudeš unavená... A pre zmenu by sme mohli skúsiť niečo jemnejšie. Čo by si povedala na romantiku?“

„Vieš, Jake,“ začala som vyhýbavo, opäť si pripomínajúc dôvod, pre ktorý nenávidím čokoľvek, čo by malo čo i len nádych romantiky, alebo zamilovanosti, „ja nie som veľmi na romantické filmy. Radšej nejaký akčňák.“

„Ako myslíš. Tvoje prianie je mi rozkazom!“ Zaškeril sa Jake a v momente, ako som sa chystala preskočiť jednu z tých väčších mlák, obliehajúcich celú jednu stranu chodníka, ma prudko zdvihol a prehodil si ma cez plecia.

„Jake! Okamžite ma pusti!“ skríkla som, cítiac sa ako veľké, ťažké vrece zemiakov. Nebola som od pravdy ďaleko.

„Snáď si nechceš premočiť topánky!“ Mal pravdu. Neobliekla som sa príliš vhodne do takéhoto počasia. Moje tenké, plátene botasky by zrejme neprežili inváziu niekoľko centimetrov vysokej špinavej mláky. Jake ma preniesol cez to menšie bojové pole, no nezložil ma hneď, ako som očakávala, ale ešte chvíľu ma niesol, očividne si užívajúc chvíle, keď sa môže celkom bez výčitiek dotýkať môjho chrbta a nôh.

„Jacob!“ zavrčala som prísne, keď som usúdila, že jeho dlaň skĺzla až nebezpečne blízko k môjmu zadku.

„Hm?“ ozval sa, nevšímajúc si moje protesty.

„Počuješ?! Pusti ma! Lebo, ak to neurobíš, začnem kopať a ver mi, nebude to príjemné!“ Jake sa len zasmial nad mojou poznámkou, no ani jedna z mojich vyhrážok ho nevydesila natoľko, aby ma konečne pustil. Vedela som, čo si myslel. Ešte by si omylom kopla samú seba, Bells. Napokon, keď sme zašli za roh, opatrne ma zložil a s nečitateľným výrazom ma jemne oprel o múr.

„Čo robíš?!“ Nechápavo som sledovala jeho sústredený pohľad. Dlho mi hľadel do očí. Od jeho tmavých, v tej tme skoro až obsidiánových, dúhoviek sa odrážalo pouličné svetlo lampy – sledovala som tie jasné iskričky, premýšľajúc, či je to len tým osvetlením, alebo mu skutočne horia v očiach plamienky.

„Bells,“ prehovoril napokon nesmelo. „viem, že je to príliš skoro... Teda, dlho si sa nedokázala spamätať z jeho odchodu, no chcem ti povedať, som skutočne rád, veľmi rád, že si sa ozvala. Nechcem ťa do ničoho nútiť, len chcem, aby si vedela, že ti vždy budem priateľom, vždy tu pre teba budem... a nemusíš sa báť kedykoľvek za mnou prísť.“

„Ďakujem... Veľmi si to vážim, Jake,“ šepla som, pretože som nedokázala zo seba nič iné vydať. Naše pohľady sa opäť stretli, keď som zdvihla hlavu. Ešte stále zo mňa nespustil zrak. Ovládla ma nervozita, pretože som tušila, čo ku mne cíti. Tá vášeň, ktorá z neho sálala, bola priam hmatateľná. Napriek tomu, koľko pochybností vo mne vyvolával, cítila som, ako ma to k nemu ťahá. Priťahuje ma – a z toho som mala výčitky.

A vlastne prečo? Prečo by som si mala niečo vyčítať? Nikomu som nič neurobila, jedine, ak som chcela, aby boli všetci šťastní – všetci okrem mňa. Vlastne aj tento čin – dnešný večer, hoci nádherný, strávený s Jacobom – bol viac-menej z donútenia.

A on? Tak veľmi som nechcela myslieť na to, čo práve v tomto momente robí on, kde je a ako sa cíti... Určite je kdesi v Kanade a loví s Emmettom medveďov, alebo možno práve teraz trávi čas s niekým, kto je omnoho menej ľudský ako ja, s niekým, kto je pre neho dostatočne dobrý.

Pochop Bells, jednoducho pre mňa nie si dosť dobrá... Opäť mi zazneli jeho slová v hlave. Moje otupené vnútro kričalo bolesťou, no zároveň mi rozum hovoril niečo, čo som pomaly začínala chápať a prijímať. Niekedy treba milovať veci, ktoré sú pre nás dobré, aj keď, nikdy to nebude láska, ktorá by trhala mračná, alebo spôsobovala závrat... Nikdy to nebude to nepokojné mrazenie po chrbte, ani motýliky v bruchu... A čo je najhoršie - a na čo som musela neprestajne myslieť - nikdy to nebude on. Edward.

Jake si moje zamrznuté správanie vysvetlil po svojom. Len veľmi nejasne som vnímala, ako sa pomaly naklonil a ostýchavo sa dotkol svojimi perami tých mojich. Čakala som, že sa snáď zachvejem alebo že mnou zalomcuje aspoň nejaký pocit, no necítila som nič. Len som v duchu, celkom sucho, skonštatovala, že jeho pery vôbec nie sú studené – ako som bola zvyknutá – ale horúce, tak horúce, akoby mal teplotu. Miesto prekvapenia však mnou prebehla vlna žiaľu, a následne vybrakovala z mojej duše akékoľvek pocity a zanechala ju celkom prázdnu.

„Milujem ťa, Bells,“ šepol, keď odo mňa konečne odtiahol svoju tvár. Šokovane som mu hľadela do očí, vstrebávajúc, čo sa práve stalo. Jake nepostrehol môj zarazený výraz, alebo som sa možno netvárila dostatočne zarazene, a venoval mi úprimný úsmev. Bol šťastný. Videla som to na ňom. Chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, do čoho som sa to práve zaplietla, no keď sa mi v hlave vyjasnilo, bolo už príliš neskoro. Nechcela som mu kaziť jeho šťastie. Sama som dobre vedela, čo znamená milovať a nechcela som, aby aj on trpel rovnako ako ja.

Aj keď by to mala byť len ilúzia...

Lenže ja ťa nemilujem, Jacob... Prehltla som slová, ktoré sa mi drali z duše v momente, keď mi venoval ďalší vášnivý bozk.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nikdy sa ťa nevzdám! - 2. kapitola: