Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 6. kapitola

19.08.2012 (12:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 3270×

„Nieee!“ Nedokážem bez nej žiť. Toto sa nedá nazývať životom. Toto je len prežívanie. Nemôže byť mŕtva, to nemôže byť pravda. Kľačal som na našej lúke, kde sme chodili pozerať západ slnka, tvár som mal zahalenú smútkom a dlaňami som zvieral zem pod sebou.

„Bella, moja Bellinka,“ rozplakal som sa ako malý chlapec.

To je výhoda poloupíra. Môžete plakať, slzy vám môžu zmáčať tvár. Dokážete sa na plno oddať smútku. Toto normálny upír nedokáže. Ten môže maximálne vydávať vzlyky, ale slzy mu nikdy nebudú tiecť. Toto mi moji súrodenci závideli, že som mal to, čo oni nie. Milovali rovnako tak, ako ja, ale ja jediný z rodiny som mal možnosť zažiť tie pocity, keď sa vám srdce pokúša zabehnúť maratón, keď vám bije takou silou, že máte pocit, že vám vyskočí z hrude. Nezažili, ako vám z nervozity tečie pot po čele, keď sa vám potia dlane, lebo ste v blízkosti milovanej osoby, o ktorej neviete, či vám city opätuje. Nikdy necítili tie horúce dotyky, ktoré pália ako letné slnečné lúče. Nikdy nezabudnem na jej hlboké čokoládové jazierka, v ktorých som sa mnohokrát topil.

Nemôže byť mŕtva, nedokážem a nechcem si pripustiť to, že sa jej už nikdy nebudem môcť dotknúť. Že už nikdy nezažijem ten opojný pocit, keď sa naše nahé telá spojili v jedno. Boli sme jeden človek, jedna duša a jedno srdce. Nepocítim jej pohladenie na tvári, nebudem počuť jej zvonivý smiech a falošné tóny, keď sa sprchovala a spievala tie najvýmyselnejšie tóny pesničiek. Nikdy ju už neobjímem a nepoviem jej, ako ju bezhlavo milujem. Že je celým mojím bytím, celou mojou existenciou. Toto mám rovnaké so súrodencami, keď sa zamilujeme, tak je na celú večnosť. Neexistuje pre nás niečo, ako mám rád, u nás je to buď miluješ alebo nie.

Vedomie, že nie je, moje polo mŕtve srdce nemôže zvládnuť. Teraz  si trúfnem povedať, že moje srdce je už úplne mŕtve. Bolesť ma požiera a ja sa tomu vôbec nebránim. Chcem tiež zomrieť. Chcem ísť za mojou Bells. Mala pred sebou celý život, bola taká mladá a taká krásna. Spolu sme mali ostať navždy. Splnil by som jej každé prianie, chcel som jej povedať čím som, kým je moja celá rodina a ak aj napriek tomu by ma milovala, tak by som bol ochotný pristúpiť aj na to, aby bolo ako ja. Samozrejme, ak by to sama chcela. Nič by som neurobil proti jej vôli. Spomenul som si na to, keď som sa jej bál povedať o svojich citoch k nej a nevedel som, za kým mám ísť po radu. Moja voľba padla na moju matku Esme. Vedel som, že ona jediná sa mi nebude smiať. 

„Mami? Môžem na chvíľku?“ spýtal som sa nesmelo a určite som trošku aj nabral ružového odtieňa na lícach. 

„Samozrejme, Edward. Čo ťa trápi? Bella?“ Esme vždy vedela, čo nás trápi a to nemala žiadny dar.

Ja som vedel čítať myšlienky, ale Belline mi boli vždy záhadne ukryté. Aj to sa mi na nej tak páčilo, pretože bolo príjemné hovoriť s niekým, kto na vás v duchu nekričí, nepredstavuje si vás nahého, alebo nepredstavuje si nahého člena vašej rodiny.

„Áno. Vieš, ja ju milujem,“ povedal som a sklopil som zrak z zemi. Je ťažké to priznať mojej matke a ja to mám povedať jej do očí? Tak to asi bude problém.

„A v čom je potom problém? Mal by si jej to povedať. Synak, si jeden najslušnejší člen z našej rodiny. Si inteligentný, vtipný, krásny, umelecky nadaný a si veľmi dobrý. Nikdy by si neublížil ani živej duši. Máš najlepšie sebaovládanie a popravde už si zaslúžiš mať po svojom boku nejakú ženu. A podľa mňa Bella je najlepší kandidát. Všetci ju zbožňujeme a už dávno patrí do rodiny.“

Mala pravdu, všetci ju mali radi. Aj Rose, aj keď to nedávala najavo. Rose jej závidela jej ľudskosť. Rose nenávidela svoju upírsku podstatu. Chcela život, ako mala Bella, pretože túžila po dieťati, chcela zostarnúť a vidieť vyrastať svoje deti a deti ich detí. 

„Ako zistím, či sa jej vôbec páčim? Čo ak ma odmietne?“ Priznal som sa so svojimi obavami.

„Neverím, že ťa odmietne, ale sleduj jej úsmev. Žena, ak ťa miluje, tak sa na teba vždy usmeje, keď ťa zbadá. Pretože prítomnosť milovanej osoby ti vždy vyčarí úsmev na tvári.“ Úsmev? To mi má povedať, či ma miluje?

Od toho dňa som si ju všímal a všimol som si, že na všetkých sa usmieva, keď nás vidí, ale na mňa sa usmievala inak. Tak nesmelo, čo mi pripadalo veľmi rozkošné. Zbožňoval som, keď sa hanbila, tak vždy dala ruky za chrbát, zahryzla si do spodnej pery a sklopila zrak. Bola ako malé dievčatko. Krásna a nevinná.

Keď krčila noštek, vždy keď sa jej niečo nepáčilo, alebo ju niekto nahneval. Bola krásna, no najkrajšia bola v tú noc. V ten večer, keď ma prvýkrát pobozkala. Vyznal som sa zo svojich citov, povedal som jej, ako ju strašne milujem, no tiež si pamätám, ako mlčala a ja som myslel na to najhoršie, že vysmeje moje city, moje vyznanie. Nikdy som nikomu nevyznával lásku, povedal som jej to, čo som cítil a mal na srdci. Ona mlčala, slzy jej tiekli po tvári ale neprehovorila, miesto toho sa len  napila šampanského a prinútila aj mňa sa napiť.     

„Ochutnaj šampanské,“ povedala ešte plačlivým hlasom a ja som nechápavo na ňu hľadel. Chcel som počuť vyjadrenie a nie piť šampanské.

„Prosím?“ Nechápavo som sa opýtal. Či náhodou nežartuje.

„Povedala som, ochutnaj šampanské.“ Hovorila to trošku príkazom, ale urobil som, čo chcela. Priložil som si pohár k perám a trošku si odpil.

„Teraz ochutnaj mňa,“ povedala a ja som myslel, že zle počujem, no mňa sluch nemôže klamať. Naozaj to povedala a ja som nezaváhal ani na najmenšiu chvíľku a pobozkal som ju. Bol to môj prvý bozk za celú moju existenciu. Vedel som, že Bella mala už nejaké skúsenosti, no ja nie a preto som mal strach, aby som niečo nepokazil. Bolo to ešte krajšie, ako keď som si to iba predstavoval. 

„Milujem ťa. Tiež ťa milujem, ale mala som strach, že mi nikdy neopätuješ moje city,“ vyznala sa zo svojich citov a ja som nerozumel, ako sa mohla ona báť. Veď je dokonalá a mnohokrát mi ju každý závidel, keď sme boli v kine alebo len na prechádzke v parku. Vždy som kvôli tomu žiarlil, ale teraz som vedel, že moje city opätuje, a že sa už nemám čoho báť. Moje srdce plesalo radosťou.

V ten večer, v ten večer patrila iba mne. Celá patrila mne. Po tej noci som mal ostať s ňou, ale ja som bol hlúpy a pozeral som iba na seba a na to, že ju chcem mať navždy pri sebe. Presvedčil som Carlislea, že chcem ísť do Londýna kúpiť Belle prsteň, ktorý si vyhliadla v jednom časopise. Pre ten hlúpy prsteň a pre svoju sebeckosť som tam šiel. Chcel som jej urobiť radosť, lebo keď bola šťastná ona, bol som aj ja. Vrátil som sa a šiel rovno za ňou, ale jej dom bol v plameňoch.

„Nieee! Musím ísť dnu, musím ju z tade dostať,“ kričal som a chcel som sa rozbehnúť za ňou dnu, ale Emm a Jazz ma schmatli za ramená a pevne držali.

„Nemôžeš tam ísť. Si predsa čiastočný upír, môžeš tam umrieť. Edward, je nám to ľúto, ale nedovolíme, aby si zomrel. Si náš brat,“ prehováral mi do duše Jasper.

Mrzelo ho, čo mi hovorí, milovali ju. Všetci do jedného, ale mňa tiež. Nechceli nás stratiť oboch. Schmatli ma a utekali so mnou domov, ale v polke cesty som sa im vytrhol a vrátil som sa tam. Z domu neostalo nič, len popol. Začalo pršať a dážď zmyl Bellin pach. Nič tu po nej neostalo. Idem preč. Musím odísť. Nechcem byť tam, kde mi ju všetko pripomína.

Od jej smrti, od toho požiaru, som svoju rodinu nevidel. Zavolal som im raz za čas a povedal, že som v poriadku a zložil. Nemal som chuť počúvať tie reči, ako vráť sa domov, spolu to prekonáme a bla bla. Oni to nechápu, oni svoje milované polovičky nestratili, nevedia, čím si prechádzam. Možno Jasper áno, ten to dokáže cítiť, ale nikto iný. 

Túlam sa po svete, žijem ako nomád. Nemám stály domov a ani o to nestojím. Vyplakal som oceán sĺz a nielen ja, ale aj nebo od toho dňa stále plače. Nebo smúti, lebo stratilo jedného anjela, môjho anjela. Práve som na ceste na miesto, kde ma nikto z rodiny hľadať nebude. Nikto sem nechodí. Idú sem len vtedy, keď má niekto výročie, ale v najbližšej dobe ho nemá nikto a tak isto nikto by nevyhľadával toto slnečné miesto. Slnko pripomína radosť, smiech a po tomto nikto netúži, ani ja, ale chcem sa ukryť a toto je teraz jediné miesto.

Túto kapitolu by som chcela venovať mojej korektorke Jessy. :) Zbožňuje Edwarda tak, ako aj ja :) Takže túto kapitolu som musela napísať len z jeho pohľadu. Dúfam, že vám to nevadí a nejako ste sa ňou prehrýzli. Pridala som sem aj moju obľúbenú pesničku. Viem, je stará, ale je to moja srdcovka a skvele sa mi pri nej písalo. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 6. kapitola: