Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 20. kapitola

04.10.2012 (07:00) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 3632×

***

„Isabella Swanová. Naša láska si prešla cez mnoho nástrah. Naša láska nemala na ružiach ustlané. Viem, ako bolí odlúčenie od milovanej osoby a už to netúžim zažiť. Zamiloval som sa do teba hneď v prvý okamih, čo som ťa uvidel. Stačil jediný pohľad do tvojej tváre, do tvojich čokoládových očí a vedel som, že si tá jediná, s ktorou chcem kráčať životom. Túžim ťa chrániť, rozmaznávať a milovať. Tak, ako milujem teba, milujem aj naše nádherné deti, ktoré si mi dala. Navždy budem ľutovať slov, ktoré som ti povedal a ktorými som ti ublížil. No neprestávam dúfať v zázrak a neprestávam veriť, že napriek všetkému k sebe patríme. Preto mi dovoľ... Isabella Swanová, bude mi obrovskou cťou, ak sa staneš mojou manželkou a preto sa ťa tu, pred všetkými, pýtam: Vezmeš si ma?“

***

Čo by ste na to povedali vy? Iba blázon by toto odmietol a ja sa neradím medzi bláznov. Nie som predsa samovrah, aby som odmietla muža, ktorého milujem viac ako svoj život. Súhlasila som všetkými desiatimi. Boli to pre mňa najkrajšie Vianoce, ktoré som kedy zažila. Moje  deti dostali pod stromček otecka a ja? Snúbenca, ktorý mi splní všetko, čo mi na očiach vidí. Dnes stojím tu. Pred obrovským zrkadlom so zlatým rámom a pozerám na svoj odraz v ňom. O necelú hodinu budem kráčať po boku otca môjho budúceho manžela. O necelú hodinu budem stáť pred Bohom a svätým otcom pri oltári po boku svojho manžela. Jediná vec, ktorá ma trápi, je fakt, že mám tajomstvo, o ktorom vie len jeden člen rodiny. Áno, uznávam. Mal by to vedieť Edward, ale mám strach, že keby sa to dozvedel, tak...

„Bella, tu máš šaty. Poď, nech ti ich oblečieme,“ povedala Alice, keď vstúpila do mojej izby s Rose. Pomohli mi do šiat, ale nastal problém. Nie a nie ich zapnúť.

„Bella, ja ťa prerazím. To máš z toho tvojho prepchávania sa svadobnými koláčikmi,“ rozčuľovala sa Alice.

„Môžem ja za to, že Esme urobila desať druhov a každý som musela ochutnávať?“ snažila som sa vyhovárať.

„Bella, čo mám teraz akože urobiť? Čo ti mám obliecť?“ stresovala a ja som sa skoro rozplakala.

„Neplač, pred chvíľou som ťa upravila,“ kárala ma pre zmenu Rosalie.

„Alice, vymysli niečo, inak ruším svadbu,“ zafňukala som a zdola sa ozvalo vrčanie. Edward to musel počuť. Rozrazili sa dvere na izbe a ja som ľakom nadskočila.

„Si sa s koňom zrazila? Pre mňa za mňa si obleč biely župan, ale dnes si vezmeš toho chuligána, ktorý čaká dole a stepuje už vyše dvoch hodín. Ani nevieš, aké ťažké je ho udržať, aby sem nevtrhol,“ kričal Emmett. To tu dnes bude po mne každý kričať? Mám sa vydávať, nemám šaty a oni kričia po mne. Edward je vinný za to, že do tých šiat nevojdem.

„Fajn. Teraz sa všetci upokojíme. Emmett, choď dole a upokoj toho ženícha. Rose, uprav Bellu a ja idem niečo vymyslieť. Do pol hodiny som tu,“ rozdala pokyny a všetci sme sa pustili do ich plnenia. Tak ako povedala, tak aj bolo. Do pol hodiny tu bola aj so šatami. Musím povedať, že boli stokrát krajšie ako tie, ktoré som chcela ja. Alice je proste úžasná.

„Kedy si to stihla?“ čudovala som sa, lebo toto nemohla stihnúť za pol hodinu.

„Mala som ich pripravené pre modelku na uvítací večierok môjho butiku. Teraz ich však darujem tebe ako svadobný dar,“ zachichúňala sa a ja som jej skočila okolo krku. Bola som šťastná. Lepšie sestry som si nemohla nikdy želať.

Šaty boli biele, aj keď na sebe mali červené vzory, tak mi to neprekážalo. Vystihovali presne mňa. Navliekli ma do nich a ešte upravili účes. Vyšli sme z dverí a pred nimi ma už nedočkavo čakal Carlisle. Vždy som si priala, aby ma k oltáru viedol môj otec, ale ísť k oltáru po boku môjho druhého otca bola obrovská česť.

„Môžeme?“ spýtal sa ma a nastavil mi svoje rameno.

„Ďakujem, že si to práve ty, ktorý ma odvedie k oltáru,“ povedala som trasľavým hlasom.

„Dcérka, pre mňa je to obrovská česť a neboj sa, všetko dopadne nad tvoje očakávania. Ver mi.“ Verila som mu. Lepšie povedané, chcela som mu veriť.

Usmiala som na neho a spolu sme vykročili dole schodmi. Obrad sa konal v dome, dole v obývačke. Počasie nám neprialo a tak sme to urobili tu. Náš počet hostí bol minimálny, takže nám to vyhovovalo. Mali sme tu Edwardovu rodinu a teraz už aj moju. Z priateľov prišla Tanya s rodinou.

Zábradlie bolo lemované bielou stuhou a červenými mašľami vo farbe mojich šiat. Na schodoch bol natiahnutý biely úzky koberec a na ňom lupene červených ruží. Pod schodmi už čakala moja malá Alice v krásnych ružových šatočkách a v ruke držala malý košík s lupeňmi ruží. Začala hrať pomalá klavírna hudba a a to bol znak pre moju dcérku, aby začala kráčať a rozsýpať lupienky. Cítila som sa ako princezná, ktorá kráča k svojmu princovi v bielom obleku. Po pravej strane stáli Emmett a Jasper a po ľavej Rose a Alice. Edward stál, ako inak, pred oltárom a pri ňom stál náš malý Emmuško a v rúčkach držal vankúšik s prstienkami. Všetko bolo také, ako som si vysnívala. Edward na mňa pozeral ako na svätý obrázok. Carlisle ma doviedol až k oltáru.

„Dávaj mi na ňu pozor, synak,“ povedal, keď dávaj moju ruku do Edwardovej dlane.

„Budem,“ pritakal rozhodne Edward a krásne sa pritom usmieval. Od slova manžel a od mena Cullenová ma delí už len pár minút. Farár mal nádhernú reč. Miestami som mala slzy na krajíčku, ale držala som sa statočne. Miestami som úplne zabudla na všetkých okolo. Mala som pocit, že sme tu len my dvaja. Čas pre mňa prestal existovať. Spamätala som sa až pri vete, na ktorú som čakala úplne od začiatku.

„Edward Cullen, beriete si tu prítomnú Isabellu Swanovú za svoju právoplatnú manželku?“

„Áno, beriem.“ Teraz to je už len mne. Teraz to moje áno poviem ja. Pozrela som poslednýkrát po všetkých prítomných v miestnosti a keď som pohľadom zastala pri Carlisleovi, tak mi len prikývol. Vedela som, že sa mi snaží dodať odvahy.

„Isabella Swanová, pýtam sa vás, beriete si tu prítomného Edwarda Cullena za svojho právoplatného manžela?“ Zhlboka som sa nadýchla a v celej miestnosti by sa napätie dalo krájať. Mala som pocit, že Edward prestal dýchať od strachu, že poviem nie.

„Áno, otecko, beriem,“ povedala som s úsmevom na perách a ruku som mu priložila na moje bruško.

A je tu koniec. Je to tak. Kto sa dostal až sem a čítal každú jednu kapitolu, tak mu patrí môj obdiv. Vlastne nie len obdiv, ale aj obrovské ĎAKUJEM! :) Slovami nedokážem vyjadriť, čo pre mňa znamenali vaše komentáre. Nedokážete si ani predstaviť, koľko radosti ste mi spôsobovali tým, že ste strácali čas s mojou poviedkou. 

Obrovské ďakujem patrí mojej zlatučkej a milovanej korektorke Jessy, ktorá pocitvo čítala každú jednu kapitolu. Vždy si pri mne stála a vždy si mi mala obrovskú trpezlivosť pri mojich chybách. Nie si len mojou korektorkou, si najmä mojou priateľkou, ktorú si neskonale vážim a ty to vieš. Lubkam ťa, moja. ♥ -*

Moje verné čitateľky, ktoré stále zanechali duchaplný komentár a ničili tak svoje prstíky a klávesnicu. RobertKristen a MichelleAliceCullen. Vaše slová mi dodávali chuť písať a nevzdávať to. Je príjemné vedieť, že niekomu táto poviedka bude chýbať. Nikdy by som to nebola povedala. 

Dochádzajú mi slová, čo je u mňa málokedy. Samozrejme, nezabúdam na vďaku ani iným mojim čitateľom. Viem o každom jednom z vás a som vám tiež vďačná. Dúfam, že si radi prečítate aj ďalšiu moju pripravovanú tvorbu, ktorá tu bude za pár dní. 

Všetkých vás veľmi ľúbim. Vaša 9moncici9

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 20. kapitola :