Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 2. kapitola

11.08.2012 (19:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 4312×

Minulosť:

Bella:

„Preboha,“ skríkol niekto pár krokov odo mňa. Zdalo sa mi, že počujem vrčanie, ale to ma už asi môj sluch klame. Od radosti, že ma niekto našiel, mi aj bolo jedno, kto ma nájde úplne nahú, hlavne, že mi niekto pomôže 

„Slečna, počujete ma?“ spýtal sa medový hlas, keď sa skláňal nado mnou. Pozrela som sa do tváre anjelovi. Takže som v nebi, ani vo sne by mi nenapadlo, že takto vyzerá anjel.

„Prosím, nebojte sa ma. Nechcem vám ublížiť, chcem vám pomôcť. Teraz vás zakryjem mojím sakom a vezmem vás opatrne na ruky. Odnesiem vás k lekárovi, dôverujte mi.“ Prikývla som. Čo horšie sa mi môže stať? Už asi nič. Tak, ako povedal, tak aj urobil. Prikryl ma svojím sakom a vzal do náruče. Držal ma tak jemne, až som mala pocit, že ma nedrží vôbec. Došli sme k jeho autu a on ma opatrne položil na zadné sedadlo. Ešte ma skontrolovať a nasadol aj on. Naštartoval auto, zapol kúrenie, aby mi nebola zima a začal niekomu telefonovať.

„Carlisle, našiel som mladú ženu. Prosím ťa, teraz sa ma na nič láskavo nepýtaj. Je v zúboženom stave. Nie, neviem, čo jej urobili a ako ďaleko zašli.“ Pozrel sa na mňa v spätnom zrkadle. V jeho očiach som videla strach? Bolesť? „Má na sebe modriny, po celom tele a mám pocit, že má aj niečo zlomené. O desať minút som tam,“ dohovoril a nepúšťal zo mňa svoj pohľad.

Cítila som, ako sme prechádzali po kamennej ceste, pretože bolo počuť, ako sa kamienky odrážajú od karosérie auta. Ale počkať, k nemocnici nevedie cesta cez takúto cestu. Otvorila som oči dokorán, ale to už auto zastalo. Môj záchranca otvoril dvere a videl v mojich očiach strach. Ani sa nepohol, len prehovoril.

„Prosím, nebojte sa ma. Môj otec je lekár, je naozaj skvelý. Volil som túto možnosť z dôvodu, že v nemocnici by sa vás pýtali, čo sa vám stalo a museli by ste o tom hovoriť. Tu u nás sa nikto na nič nebude pýtať. Prosím, verte mi,“ prosil ma a ja som opäť cítila, ako ma obchádza môj počiatočný strach.

Nahol sa ku mne a opatrne ma vybral z auta. Ten chudák si dnes riadne zaposiluje, keď ma toľko vláči hore a dole. Už som nevládala mať otvorené oči a tak som ich zatvorila. Niekto otvoril dvere, ale on to nebol, pretože som po celý čas cítila, ako ma drží pevne oboma rukami.

„Kto jej to urobil?“ Prvá otázka.

„Ako jej to vôbec niekto mohol urobiť?“ Znela druhá otázka.

Podobných otázok som počula ešte asi päť, ale z toho vyplýva, že tu nie som len ja, môj záchranca a jeho brat. Chcela som sa ozvať, ale to nebol dobrý nápad. Začala som kašľať. Pocítila som prievan, ktorý mi ovial tvár  a už mi niekto prikladal pohár k perám. Vedela som to len preto, lebo mi niekto nadvihol hlavu a povedal: „Pi.“

To je posledné, čo si pamätám.

Prítomnosť:

„Preberá sa,“ počula som hlas vedľa seba, ale ten hlas mi nebol vôbec známy. Nepoznala som ten hlas. Pomaly som otvárala oči, svetlo, ktoré sa mi nich dostávalo, ma oslepovalo. Klipkala som nimi, až kým sa mi ich nepodarilo otvoriť úplne. 

„Kde to vlastne som?“ Nevedela som si vôbec vybaviť, čo sa stalo.

„Si v La Push, v rezervácii. Vytiahli sme ťa z horiaceho domu. Vlastne ťa zachránil môj syn Jacob a jeho kamarát Sam. No nemusíš sa obávať, všetci ste v poriadku,“ odpovedal mne neznámy starý muž na vozíčku.

Potom tu bol chlapec, mohol byť v mojom veku, tipovala som mu maximálne dvadsať rokov. Mal čierne krátke vlasy, vypracovanú postavu, ktorá bola krásne opálená. A ešte pár, odo mňa staršia žena s čiernymi vlasmi a obrovskou jazvou cez polovičku tváre. Pri nej stál tiež vysoký, opálený muž, ktorý ju držal ako ramien. Keď mi ten muž povedal o horiacom dome, na všetko som si spomenula. Varila som si večeru. Môj priateľ bol na dva dni mimo Forks ja som bola hladná. Zazvonil mi mobil a tak som rozbehla hore do izby ho nájsť, no prišlo mi zle. Pamätám sa, ako sa mi zatočila hlava a ja som odpadla. Počkať, ako to, že sme v poriadku? Veď som tam bola sama.

„Ako myslíte, že všetci sme v poriadku? Pokiaľ viem, nikto okrem mňa tam nebol.“ Bola som neskutočne zmätená.

„Máš pravdu, bola si tam sama, ale si tehotná a čakáš asi dvojičky. Súdime to podľa tvojho bruška.“ Podľa môjho bruška? Tehotná? Pozrela som sa na svoje bruško a to, čo som uvidela, ma úplne odrovnalo. Kde som, preboha, k tomuto prišla? Ako viem, ako sa robia deti, ale podľa tohto som aspoň v prvom mesiaci a to nie je možné. Milovali sme sa iba raz aj to dva dni pred tým požiarom. Vlastne, ako dlho som tu?

„Ako dlho som bola vlastne mimo?“ spýtala som sa a všetci ako na povel sklopili oči. Preboha, nebodaj som bola naozaj mimo mesiac?

„Od toho dňa, čo ťa Jacob so Samom priniesli, ubehli dva týždne. Mala si vážne popáleniny, len zázrakom si sa z toho dostala. Dokonca nebudeš mať žiadne jazvy, nič. Nevieme ti vysvetliť, ako to je možné, ale tvoja tvár je bez známky toho, čo sa ti stalo. Takže budeš žiť ako predtým,“ usmiala sa na mňa, ale ako môže povedať, že budem žiť tak, ako predtým. To nie je možné. Preboha, a čo moja láska? Určite nič o mne nevie, čo ak ma hľadá? Určite má o mňa strach, musím mu okamžite zavolať.

„Chcem sa opýtať. Mohla by som si, prosím vás, zatelefonovať?“ spýtala som sa a hneď mi aj podávali telefón, áno, telefón, tu asi nepoznajú mobil, ale je mi to teraz jedno. Rýchlo som vytočila číslo môjho anjela a čakala na zvonenie, ale miesto zvonenia sa mi ozvalo v slúchadle: „Volaný účastník neexistuje.“ Čože? Neexistuje? Môj mozog začal pracovať na plné obrátky. On ma opustil, nehľadal ma. A to mi stále tvrdil, že ma miluje, nikdy neopustí, že patrím do jeho rodiny. Kde ho teraz nájdem? Skúsim ešte jeho sestru. Opäť tá istá odpoveď: „Volaný účastník neexistuje.“   

Super, takže som sama. Nemám nič  a nemám nikoho. Naplno som sa rozplakala. Jediné, čo mi po ňom zostalo, sú tie dve semienka, ktoré boli zasiate z lásky k ich otcovi. Budem ich milovať, oni nemôžu za to, že ich otec opustil. On vlastne ani nevedel, že vo mne rastú dva nové životy.  Pohladila som si bruško a hovorila si, že musím byť silná. Už len kvôli tomuto zázraku. No teraz som potrebovala plakať a dostať zo seba tú neskutočnú bolesť, ktorú som cítila. Na ďalší deň som sa zobudila a pri posteli mi sedel ten mladý chlapec, ak si dobre pamätám, tak sa volá Jacob.

„Dobré ránko, ako sa cítiš?“ spýtal sa a krásne sa usmieval.

„Dobré ráno, no mohlo by byť aj lepšie. Ďakujem za opýtanie. Inak, ešte som sa nepredstavila. Volám sa Isabella Swanová, ale pre priateľov Bella,“ pousmiala som sa, aspoň som sa o to snažila. Predsa mi zachránili život a musím byť trošku milá.

„Vieš, že si omnoho krajšia, keď sa usmievaš?“ usmial sa na mňa aj on. 

„Jacob, chcela som sa opýtať... Už sa cítim lepšie, nemohol by si ma tu previesť, lebo už ma všetko bolí od toľkého ležania.“ Hodila som po ňom nevinný kukuč.

„Ja si nemyslím, že si ešte úplne v poriadku. Ale pre tvoje nevinné očká to urobím. No neteš sa. Stanovíme si pravidlá. Po prvé, budeš unavená, tak mi to povieš. Po druhé, najprv niečo zješ a potom vyrazíme.“ Snažil sa tváriť vážne, ale nešlo mu to. Vždy sa na mňa usmial a ja som už teraz vedela, že som našla priateľa do nepohody. 

Tak, ako sme sa dohodli, tak som aj urobila. Najprv som sa naraňajkovala, obliekla som si oblečenie, ktoré mi požičali, a potom sme sa s Jakom vybrali na prechádzku. Celý čas som bola na ňom zavesená. Nie preto, že som mala záujem, ale preto, že som nevládala ešte poriadne chodiť, ale nechcela som byť už ďalší deň zatvorená v malej izbe s jediným oknom, cez ktoré ledva prejde pár lúčov slnka. Ja viem, vyzerá to tak, že som nevďačná, ale tak to nie je. Proste potrebujem vzduch, prechádzku. Jake mi poukazoval všetko v rezervácii. Bola to malá komunita len asi s desiatimi drevenými domčekmi, všetky vyzerali rovnako. Deti sa hrali v piesku, niektoré sa naháňali. Rodičia sedeli na veľkých hrubých konároch a sledovali svoje ratolesti. Už sme boli skoro na konci rezervácie, keď som začula zvuk zveri, to znamenalo jediné. Sme blízko lesa.

Bude to znieť zvláštne, ale les mám rada. Je to miesto, kde človek môže byť sám, kde nechodí veľa ľudí a to robí les krásnym a nepoškvrneným. Človek tu zabúda na všetky problémy a starosti, môže tu byť sám, len so svojimi myšlienkami. Pomaly sme prešli cez malý drevený mostík, ktorý nám pod nohami príjemne praskal. To praskanie by sa dalo prirovnať k starej pirátskej lodi, po ktorej sa prechádzajú piráti a sledujú obzor. Pod mostom tieklo malé jazierko, kde plávali ryby rôznych farieb.

Dúfam, že nie ste veľmi zmätené, ale ak predsa len áno, tak dúfam, že sa v ďalších kapitolkách dozviete viac. :)

Pri minulej kapitole ste mi v komentároch písali, že ste prekvapené, že tam je niečo z môjho osobného života. Áno je. Sú tam tie časti, ako som sa vzdala všetkého, sedela doma a priateľ chodil kade-tade a ani nevedel, že má priateľku, až to vyústilo k facke. Ostatok bol čisto príbeh. :) Chcela som ukázať, že musíme veľa vytrpieť, ale potom príde šťastie, ktoré čaká na každú z nás. :) A moje prišlo a už ho nepustím. :) 

Ďakujem za vaše komentáre, veľmi ma potešili a vďaka vám mám stále chuť písať. :) 

Vaša 9moncici9 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 2. kapitola :