Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia 15. kapitola

15.09.2012 (12:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 3702×

Edward:

Hej–hou, hej-hou, už ideme domov.

Hej–hou, hej–hou, a spievame si veselo.

Hej–hou, hej–hou, keď máme starosť...

Zasekli sme sa pri speve, keď sme uvideli, ako Bella sedí a hypnotizuje dvere, ktorými sme práve prišli.

„Ou, mama. Bude prúser,“ povedal Emmko a Alice si aj napriek tomu dospievala.

Vrásky z čela vymažeme.

Spievame ako to poznáme.

Hej–hou, hej–hou...

Pozeral som na ňu a čakal, že začne kričať, nadávať a tak podobne. No ona sa krásne usmiala. Usmiala sa nie len na deti, ale aj na mňa. 

„Tak? Ako sa mali moje lásky?“ Úsmev sa jej ešte viac rozšíril. Bola nádherná, keď sa usmievala. Ona bola krásna aj keď sa mračila, ale úsmev jej viac pristal. 

„Skvele,“ odpovedal som hneď a až keď sa malá zachichúňala som si uvedomil, že tou láskou nemyslela mňa, ale len naše deti. Celý som sčervenel, ale Bella sa tiež iba zasmiala. Opäť som čakal niečo uštipačné, ale ona bola pokojná. Asi sa dobre vyspala alebo mi ju niekto vymenil. Chcel som ísť hore sa prezliecť, pretože som bol mokrý až za ušami. 

„Edward?“ spýtala sa váhavo Bella a ja som celý stuhol. Asi mám Vianoce skôr. Nebol som schopný sa pohnúť ani o milimeter. 

„Áno?“ váhavo so štipkou strachu v hlase som jej otázku vrátil. Cítil som, ako sa mi začínajú potiť ruky od nedočkavosti, čo mi povie. 

„Pozerám, že si to zvládol s nimi. Dúfam, že ťa veľmi nehnevali. Či?“ Zdvihla obočie a pozrela na naše deti. Oni sa však tvárili, že tu nie sú. Pozerali všemožne po izbe, len nie na svoju mamičku. 

„Boli ako anjelikovia. Naozaj ma počúvali na slovo. Prisahám. Čestné skautské.“ Žmurkol som na deti a na znak toho, že to myslím vážne, som si olízal dva prsty a zodvihol som ich. Bella sa neprestávala smiať. 

„Anjelikovia?“ Dostávala zo seba v návale smiechu. Ja som sa poškrabol na hlave a premýšľal, čo je na tom smiešne. Malý sa na ňu krivo pozrel.

„Akože, čo tým chceš povedať, mamiii?“ Žmúril očká a krivil noštek presne ako Bella, keď sa jej niečo nepáči. Bella dala ruky do obranného gesta pred seba a začala cúvať.

„Ja nič, ja len, že ste boli až takí poslušní,“ povedala a otočila sa na mňa. „Čím si ich podplatil?“ Ona si myslí, že podplácam vlastné deti, aby boli dobré? Ja nie, to by som nikdy neurobil. Alice mala však iný názor.

„Mačičkou,“ vykríkla a mne aj tá posledná kvapka kolujúcej krvi v mojich žilách prestala prúdiť. Malý sa plesol do čela a Alice sklopila zrak. 

„To som asi nemala povedať. Však?“ Nie, to teda nie. Bella vyvalila oči a skríkla.

„Aká mačička? Čo si to urobil? Nechal si ich loviť? Samých?“ Čo si to, dopekla, o mne myslí? Ona si myslí, že som spadol z višne? Nikdy by som mojim deťom nedovolil urobiť nič také nebezpečné. Nikdy by som ich neohrozil. 

„Prosím ťa, upokoj sa. Nikdy by som nedovolil, aby lovili samé. Ja som im tú pumu zabil a pomohol som im sa nakŕmiť. Prosím ťa, ver mi,“ hovoril som to pokojne a pritom som jej hľadel do očí. „Nikdy by som neohrozil na... tvoje deti,“ povedal som posledné slová šeptom. 

„Mamička, Ed je super. Mala si to vidieť. Na prvý pokus ju zabil a potom nám pomohol prehryznúť jej krk a my sme pili. Od dnes chceme mačičky. Nekrič na neho, my ho ľúbime,“ povedala Alice a už stála pri mne a silno ma objímala. Vzal som ju na ruky a pobozkal na líčko. Belle sa začali lesknúť oči. Vedel som, že má chuť plakať. 

„Idem hore,“ povzdychol som si, lebo som dobre vedel, že má na mňa neskutočné nervy. 

„Počkaj,“ pípla a ja som sa otočil. Určite spustí stovky nadávok a bude ešte vyvádzať, ale ja to ustojím. 

„Čo robíš zajtra?“ Pozrel som sa ňu.

„Vieš, idú Vianoce a treba napísať Ježiškovi. Ak by si nemal zajtra nič na pláne, tak by si mi mohol pomôcť. Samozrejme, len ak chceš a nemáš nič iné na práci,“ hovorila tichučko, no ja som to počul. Mal som chuť od šťastia skákať. Moja láska chce byť so mnou. So mnou chce tráviť svoj čas. Milujem ju.

„Veľmi rád. Nemám nič dôležitejšie. Kedy by si chcela ísť?“ Začala premýšľať.

„Ak by ťa to neobťažovalo, tak by sme mohli vyraziť hneď po raňajkách. Bude to na dlhšie, tak sa priprav,“ zazubila sa na mňa presne tak, ako moja sestra. Ide o nakupovanie, nevie, kde je jej miera. Ona nemá vlastne mieru. Je to šialený maniak.

„Neobťažuje ma to. Takže zajtra ráno, ale nie že budeš vyspávať,“ zasmial som sa. Ona prevrátila očkami a už som sa naozaj pobral do svojej izby. Vlastne do terajšej mojej izby. Spávam v hosťovskej.  Belle a deťom som nechal svoju izbu. Dal som si sprchu a premýšľal som, čo viedlo moju Bellinku k takémuto správaniu. Nebodaj mi chce dať druhú šancu? Nie, to určite nie. Alebo nebodaj áno? Vyšiel som zo sprchy a zaľahol do postele. Pozeral som na strop a spomínal na dnešný deň strávený s mojimi ratolesťami. 

„Ja chcem svojho macká.“ Počul som zdola plač mojej dcérky. Vyskočil som na nohy a zletel dole.

„Macko má odtrhnutú ručičku. Musíme to zašiť,“ vysvetľovala Bella našej dcérke. Alice ma uvidela a bežala ku mne. 

„Ed, pozri, macko nemá ručičku. Opravíš mi ho?“ Bella pozerala a ja tiež. Malá držala v rukách svojho obľúbeného macka, ktorý mal amputovanú ruku a miesto ruky tam bola veľká diera, z ktorej vychádzali malé guličky.  

„Neplač, srdiečko. Macka zoperujeme a ručičku prišijeme späť.“ Zotrel som jej slzičky z tváre, ktoré sa kotúľali jedna za druhou. Potiahla noštekom a pokúsila sa o úsmev.

„Dones mi teplú vodičku, uterák, nožnice, ihlu a niť. Šupom.“ Rozbehla sa a do dvoch minút som mal všetko poukladané na stole. Bella sa usadila v kresle a sledovala celé divadlo pred sebou.

No čo, ide predsa o macka mojej dcéry.

„Teraz ma dobre počúvaj. Budeš mi musieť asistovať. Sám to nezvládnem. Je to veľmi riskantný zákrok, ale dokážeme to. Budeš mi robiť sestričku a všetko, čo ti poviem, urobíš. Dobre?“ Prikyvovala tak rýchlo, že som sa bál, že jej odpadne hlavička. Macka som položil opatrne na stôl pred sebou.

„Pripravená?“ spýtal som sa a vyhrnul som si rukávy na košeli. Ešte som si ich namočil do vody, ako dezinfikovanie a natiahol ruky pred seba, aby mi ich utrela. Hneď to pochopila. Bella pomaly vstala a kľakla si k nám na zem. Vzala od malej uterák a čakala, čo sa bude diať.

„Sestra, podajte mi ihlu a niť.“ Natiahol som pravú ruku, do ktorej mi vložila ihlu s niťou. Priložil som mackovu ruku a začal som šiť. Bella vzala uterák a utrela mi čelo. Pozrel som na ňu nechápavo, čo to robí.

„Potíte sa, pán doktor,“ povedala s úsmevom na tvári, ale ja som mal pocit, že so mnou laškuje. No teraz operujeme, nemôžeme sa rozptyľovať. 

„Strácame ho,“ vykríkla moja dcérka, keď macko mal ruku prišitú. Musíme previesť resustáciu. 

„Všetci na bok. Musíme oživovať.“ Zobral som dva palce a začal som robiť masáž srdiečka. Moja dcérka si zakryla očká, ale aj tak nenápadne pokukovala, ako to prebieha. 

„Podarilo sa. Je stabilizovaný.“ Alice zažiarili očká. Objala ma a niesla macka hore do izby. 

„Skvelá práca, pán doktor,“ pochválila ma Bella a krásne sa usmiala.

„Mal som dobrú sestričku.“ Vrátil som pochvalu, ktorá patrila mojej dcérke. Bella sa postavila a ja som ju nasledoval. Pohladila ma po tvári a venovala mi jeden letmý bozk. Ostal som stáť a nemohol som tomu uveriť. Blahom som sa roztápal. Nebodaj sa blíži čas odpustenia? 

„Ed, pomóóóc.“ Krik z kúpeľne mojej malej sa niesol celým domom. Čo sa zase stalo? Vbehol som do kúpeľne a keď som uvidel moju dcérku, ako stojí v šatočkách vytiahnutých až po bruško a s nohavičkami pri kotníkoch, začal som sa smiať.

„Čo sa stalo, zlatíčko?“  spýtal som sa a snažil som sa zadržať smiech.

„Musíme operovať. No teraz sestrička bude mamička,“ povedala vážne a otáčala sa dookola pred zrkadlom.

„A to už prečo? Macko mal nový úraz?“ Čo mu odtrhla teraz? Obzrel som si macka, ale nebolo na ňom nič zvláštne.

„Nie, teraz musíme operovať mňa.“ Vyvalil som oči a celá rodina nabehla dnu. Hádzali očami po mne a po malej. Boli rovnako zmätení ako ja.

„Prečo? Čo sa ti stalo?“ Neprestával som sa čudovať a nevšimol som si na nej nič.

„Ty to nevidíš? Aha...“ Ukázala na svoj zadoček. Čo s ním je? Nerozumel som tomu. 

„Mám tam dierku, ako mal macko. Treba ju zašiť,“ povzdychla si a celá rodina, v čele so mnou, sa váľala smiechom. Kde na to chodí? 

V prvom rade chcem povedať, že táto kapitola patrí dvom ľuďom, presnejšie dvom úžasným osôbkam, ktoré ma podporujú a povzbudzujú. 

Jessy: Si tá najdôležitejšia osôbka tu na stmívání, ktorá ma podporuje. Má so mnou obrovskú trpezlivosť a vždy ma dokopeš k tomu, aby som písala. Najviac ma od teba teší tvoja úprimnosť. Keď je niečo zlé, hlúpe, nehodí sa to tam, vždy mi to povieš a neklameš mi. ĎAKUJEM! :-*

MichelleAliceCullen: Čo k tebe, Mischell? Ty si stala mojou vernou čitateľkou. Tvoje komentáre sú plné pochvaly, ktorú si asi ani nezaslúžim, ale ty mi vždy dáš. :) Ešte si ma neskritizovala a ja neviem prečo? :D Zaslúžiš si, aby som ti venovala túto kapitolu. Právom ti patrí toto venovanie. Za tvoje povzbudivé slová. Si pokladik a ja som vďačná za takúto čitateľku ako si ty. ĎAKUJEM! :-*

Ďalej sa ospravedlňujem, že kapitola je kratšia, ale nemôžu byť všetky dlhé. :) Vopred ďakujem za prečítanie kapitoly a za prípadné komentáre. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia 15. kapitola: