Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 14. kapitola

13.09.2012 (10:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 3731×

Bella:

Je tomu presne osem dní, čo som sa opila, stretla Jacoba a vyspala sa s Edwardom. Pamätám si útržky z toho dňa. Šla som na lov, potom som chcela ísť nakúpiť darčeky, ale nedošla som tam. Zbadala som bar a šla som sa opiť. Za barom stál barman, ktorým bol Jacob. Môj bývalý najlepší priateľ, ktorý podlo utiekol a nechal ma samú. 

„Jacob?“ prekvapene som sa ho opýtala a on v jednej ruke držal fľašu vodky a v druhej pohár.

„Si sa vrátila?“ Jeho jediná otázka? Toto jediné ho zaujíma? A čo tak sa opýtať, ako sa mám?

„Hej, vrátila som sa pred pár dňami. S deťmi žijeme u Cullenovcov. A čo tu robíš ty?“ Vyzeral byť prekvapený, že som u nich.

„Pracujem tu, nevidíš? Nie každý má také šťastie ako ty a má bohatú rodinu, ktorá jej dá všetko na zlatej tácke,“ hovoril s toľkou horkosťou v hlase, až ma mrazilo. Prečo sa tak zmenil? Čo sa s ním stalo?

„Nemám všetko na zlatej tácke, si na veľkom omyle. Môj život stojí za hovno.“ Nerozumela som, prečo má také mylné a skreslené predstavy o mojom živote.

„A čo ich foter? Už o nich vie?“ Toto nie je môj Jacob. Toto nie je ten láskavý človek, ktorý mi pomohol a zachránil ma.

„Vie a čo povedal? Neviem. Si slepý? Sedím v pajzli a chystám sa ožrať. Prestaň kecať a nalej mi.“ Bez slova mi nalial a čakal, ako dlho budem váhať, no ja som bez slova do seba hodila pohárik vodky.

„Brzda by nebola?“ spýtala som sa a ešte stále som sa snažila prežiť tú odpornú chuť na jazyku.

„Colu? Minerálku?“ spýtal sa a ja som záporne pokrútila hlavou, že nie. Nechcem malinovky.

„Pivo. A veľké,“ zakričala som a hneď mi ho postavil na stôl. Ešte mi párkrát nalial, ale to som už oči mala plné sĺz a potom mám okno.

Neviem, ako som sa dostala domov, ani to, ako dlho som tam bola a či som vôbec ešte pila. Potom si pamätám na krásny sen. Edward ma nesie v náručí, bozkávame sa a nakoniec sa milujeme. No nie je to krásny sen? Bol taký skutočný a ráno som zistila, že skutočnejší, akoby som čakala. Keď som ho ráno našla vedľa seba, pocítila som zlosť. Nie na neho, ale na seba. Vlastne aj na neho. Ako mohol zneužiť to, že som opitá? Ako môže počúvať ožratého človeka, poloupíra, čo je cvok? Po ďalšie, stačí mi vypiť pár pohárikov a už mu skáčem do náruče. Som normálna?

Na druhej strane som žena, ktorá má svoje potreby a je to otec mojich detí.

„Môžem? Doniesla som ti raňajky.“ Nakukla Esme a v rukách držala tácku. Prečo prišla až sem? Veď by som zišla dole.

„Nemusela si sa obťažovať. Ja by som o chvíľku prišla. No ďakujem, si zlatá,“ poďakovala som sa jej a vzala si od nej tácku. Tak ako stále, ostala tu, kým som jej povedala, že mi chutí. Dobre vedela, že na jej kuchárske schopnosti nemá nikto, ale chcela to počuť. Robí jej to radosť a mne po pravde tiež. Je to to jediné, čím jej viem robiť radosť. 

„Je to skvelé ako stále,“ usmiala som sa. V celom dome bolo hrobové ticho. To znamená, že sme asi ostali samé. 

„Esme? Kde sú všetci?“ Kam zase vzali moje ratolesti? Dúfam, že ich teplo poobliekali.

„Emmett a Rose išli na lov. Dosť to zanedbávajú, lebo sa hrávajú s našimi anjelikmi. Alice donútila Jaspera ísť na vianočné nákupy. Veď ju poznáš. Carlisle je v práci a ja sa starám o teba.“ Dobre, už vieme, kde sa nachádza celá rodina. No vždy netuším, kde sú moje deti a kde je Edward. Preboha, on je s nimi sám. To nemôže zvládnuť. Na tých dvoch nestačí ani celé vojsko upírov. 

„Esme,“ pozrela som na ňu vážne a ona sa tvárila ako najväčšie neviniatko sveta. „Kde sú moje deti? A kde je Edward?“ Na každé slovo som dávala dôraz, aby to dobre počula. 

„Vonku,“ pípla, akoby sa bála mojej reakcie. Nemala som zlosť, že deti sú s ním, to by mi nevadilo. Je to ich otec. Nebojím sa o nich, ale o Edwarda. Je s nimi prvýkrát a bojím sa, že to nezvládne. 

„Neboj sa. Bella, aj keď to tak možno niekedy nevyzerá, Edward je skvelý otec a miluje svoje deti. Nedovolí, aby sa im niečo stalo. Ver mu trochu.“ Veriť? Jemu? Naposledy, keď som mu verila, tak to skončilo s dvomi deťmi pod srdcom. 

„Možno máš pravdu. No mohol mi niečo povedať už včera, že plánuje výlet. Možno som mohla ísť s nimi,“ povedala som smutne. Chcela by som vidieť, ako  sa spolu hrajú, ako otecka uháňajú. Pri tej predstave mi prišlo smiešne a aj som zabudla na všetko zlé.

„Dcérka. Ver, že dá pozor a on ti to chcel povedať, ale keď videl, že ešte stále spíš, nechcel ťa budiť. Vraj vyzeráš ako anjel. A neboj sa, išli len na jeho obľúbenú lúku, kde utekal mne ešte, keď bol malý,“ zachichúňala sa. 

„Aký vlastne bol ako dieťa? A ako sa k vám dostal?“ Nič o ňom vlastne neviem a teraz je dobrá príležitosť aspoň niečo zistiť. Esme trochu posmutnela. Spýtala som sa niečo zlé?

„Bella, Edward bol neskutočné dieťa. Bol slušný, nikdy neurobil nič zlé. Ja viem, je to zvláštne, ale nebol ako iné deti. Rád sa hrával s klavírom, čítal knihy a vzdelával sa. Carlisle mu predal všetky svoje znalosti a ja som sa ho snažila vychovať ako slušného človeka. Napriek svojej ťažkej minulosti je z neho takýto úžasný človek. Vieš, jeho mamka, no, ona zomrela pri pôrode. Zamilovala sa do upíra, s ktorým otehotnela. Edward bol už v jej brušku veľmi silný. Lámal jej kosti, kŕmil sa jej krvou a keď bol čas pôrodu, tak si doslova prehrýzol cestu von. Zabil svoju matku a celý život si to dáva za vinu. My sme ho našli v čase, keď som bola ešte novorodená a Carlisle ma vzal na lov. Zacítila som krásnu vôňu a chcela sa ísť pozrieť, odkiaľ to ide. Všimla som si, ako sa nad malým detským telíčkom skláňa upír a chce ho zabiť. Bol to jeho vlastný otec. Carlisle ho poslal preč a my sme sa ho ujali. Možno to je dôvod, prečo Edward z počiatku pochyboval o tom, že je otcom. Možno bolo pre neho nepochopiteľné, že si to zvládla všetko sama.“ Pri tomto príbehu mi naskakovala husia koža. Čím všetkým si musel prejsť. Až teraz som si uvedomila, aké to mal ťažké. Možno by som mu mohla dať druhú šancu. Zatiaľ by sme mohli byť priatelia  a potom sa uvidí.

„Myslíš si, že by bolo dobré, keby som mu dala šancu všetko napraviť?“ pýtala som sa s pochybnosťou. Esme sa krásne usmiala. Ona presvedčí aj mŕtveho, že žije.

„Bells, to by bolo skvelé. Urobilo by mu to radosť. Ani nevieš ako trpel. V deň, keď ťa chcel požiadať o ruku, ty si zmizla. Zrútil sa. Ou...“ Odmlčala sa.

Vedela presne, čo povedala. Ja som ostala zaskočená a ona sa na mňa pozerala s ospravedlnením v očiach. Asi mi to nemala povedať, ale čo už. On si ma chcel vziať. Mňa. Obyčajnú, jednoduchú a ničím zaujímavú Isabellu Swanovú. Už dávno som nemusela byť Swanová, mohla som byť pani Cullenová a moje deti by mali otca a kompletnú rodinu. Tak ja to skúsim...

Edward:

Plánoval som už dlhšiu dobu vziať deti so mnou von, aby sme si to užili ako rodina. Šiel som ráno za Bellou, či nechce ísť s nami, ale tak sladko spala, že mi bolo ľúto kaziť jej pokojný spánok. Mala na sebe baseballový dres s nápisom Yankees, ktorý má od Emmetta. Na nohách mala hrubé čierne ponožky a zakrytá bola až po uši. Vlasy mala neposlušne prehodené cez polovicu tváre a niečo si mrmlala popod nos. Pobozkal som ju na vlasy tak, ako každé ráno. Ona o tom nevedela, ale ja som si ju chodil kontrolovať. Takto bola ticho a nemohla ma z tade vypoklonkovať. Šiel som k deťom, aby som ich obliekol a na moje prekvapenie vôbec nenamietali. Emmett bol z toho na nervy, že mne nič nevyviedli ešte ani raz.

„Esme, chcem vziať deti vonku. Ukázať im okolie a moje obľúbené miesta. Obliekol som ich dostatočne teplo a sľubujem, že ich vrátim v celku. Povieš to, prosím ťa, Belle, aby nevyvádzala ako hurikán Katrina?“ Obaja sme sa zasmiali.

Keby zistila, že deti sú preč, bol by dom hore nohami. Pred dvoma dňami sa ukryli na streche, lebo snežilo a chceli papať vločky. Bella ich nevedela nájsť a doslovne prešacovala všetko, čo jej prišlo pod ruky. Ďalších päť hodín sme to museli upratovať a to sme upíri.

„Poviem jej, to nemaj strach. Užite si to.“ Pohladila moje deti po hlávkach a mohlo sa vyraziť. Alice sa postavila po mojej pravej ruke a Emmko po ľavej.

„Ja ti ale ručičku nedám,“ vyhlásil a založil si rúčky do vreckách na vetrovke.

„Prečo nie?“ spýtal som sa a čakal som na jeho dobrú výhovorku.

„Nerob z toho drámu. Ja som už veľký a nebudem sa predsa držať s iným chlapom za ruku. Strýkovia sa tiež nedržia za ruky spolu, ale držia moje tety. Takže chyť Alice a vyrážame!“ Nevydržal som to a začal som sa smiať. Toto nemôže byť môj syn. Jeho asi vymenili. Je neskutočný. 

„Dobre. Nemusíš ma držať za ruku, ale potom ti neulovím toho gumkáča, ktorého si tak veľmi chcel,“ oznámil som mu a vedel som, že toto zaberie. Má rád medvediu krv presne ako starý Emmett. Pozrel sa na mňa so strachom, že nebude mať macka a začal uvažovať. Tváril sa pri tom veľmi vážne. Mne stále mykali kútiky úst.

„Dobre, nooo. Urobíme výnimku. Ale len pre dnešok a zato cem obrovského medveďa,“ zaškeril sa na mňa a už ma držal za ruku. Toto zaberie vždy. Sladké víťazstvo. Keby to tak ľahko išlo aj s ich mamičkou.

Kráčali sme pomaly, pretože všetko ich tu fascinovalo. Viem, že sa narodili na Aljaške, ale aj tak tu bolo viac zvery. Boli tu srnky, jelene, medvede a dokonca aj pumy a tie najviac fascinovali moju malú.

„Ed, ulovíš mi takú čiernu mačičku? Prosím,“ zaklipkala očkami a hodila po mne ten svoj kukuč, ktorým vedela, že dosiahne aj nemožné. To má po Belle. 

„Raz ti takú ulovím a keď budeš väčšia, si ju ulovíš aj sama,“ usmial som sa na ňu a ona sa začala na mňa mračiť. Ach jaj, ona ju chce asi hneď.

„Ja som ale smädná. Páli ma v krku,“ povedala smutne. Čo teraz? Sme tu sami a nechcem, aby som sa prestal kontrolovať. Nie, na to nesmiem myslieť. Svojím deťom by som nikdy neublížil. To by som nedokázal. Nie som ako on. Ako môj otec. Pri spomienke na neho sa ozvalo z môjho hrdla vrčanie. Pozrel som na moju dcérku a prikývol.

„Tu ma pekne počkajte a ja som tu za minútku. Sľubujete, že počkáte?“ Obaja zborovo prikývli a ja som sa zhlboka nadýchol.

Nasal som vôňu krvi, ktorá kolovala v pume predo mnou. Prikrčil som sa a striehol som na svoju korisť. Čakal som na vhodný okamih ako ju čo najrýchlejšie skoliť. Puma na chvíľku zastala a otočila sa mi chrbtom, čo sa jej stalo osudným. Skočil som po nej a  jedným rýchlym pohybom som ju zneškodnil. Vzal som ju do rúk a niesol k svojej dcérke. Očká jej sčerneli túžbou po krvi. Vzal som ju na ruky a ona priložila svoje malé ústočká k pume.

„Mám malé zúbky. Pomôžeš mi?“ opýtala sa sladkým hláskom a ja som sa zohol k mŕtvemu telu pumy a prehryzol som jej krk. Malá sa usmiala a už pomaličky začala hltať. Emmko nás sledoval z diaľky a prešlapoval z nohy na nohu. Ukázal som mu, nech príde k nám a hneď sa usmial, že sa môže pridať.

„To bolo fajné. Ďakujem.“ Usmievala sa malá a Emmko sa k nej pridal. „To je lepšie ako macko.“ No tak teraz mám pocit, že sa puma stane chráneným zvieraťom a ja prídem o svoj príjem potravy.  Zasmial som sa a sledoval moje deti, ako pokojne sedia na snehu.

„Ed, vieš, že si super?“ Moje srdce po tejto vete zaplesalo šťastím. Bol som rád, že mi toto povedal môj syn.

„Vážne?“ Prikývol malý.

„Vieš, strýkovia by to pre nás neurobili, lebo mamička by po nich kričala, ale ty si to urobil. Ty sa jej nebojíš ako oni.  Si coolový,“ zasmial sa a ja som sa blahom topil. Môj syn povedal, že som coolový. Vie vlastne, čo to slovo je? No to je fuk. Ja som coolový.

„Emmuško má pravdu. Chcela by som ocka ako si ty,“ pípla nesmelo moja Alice a silno ma objala. Ukázala mi obrázky mamičky a mňa. Boli sme ako princ a princezná, mali sme koruny na hlavách, krásnu róbu a bol tam kňaz.

„Aj ja by som chcel byť vašim ockom,“ priznal som po pravde a ušla mi slzička šťastia. Malý sa zaškeril na mňa ako keď dostanete najlepší nápad na svete.

„Budeme ti hovoriť ocko, vždy keď budeme sami, až do chvíle, kým si ťa mamička nevezme,“ oznámil smrteľne vážne a ja som mal čo robiť, aby som túto novú informáciu a nové pomenovanie ustál. Moje deti mi chcú hovoriť ocko a som coolový. Môže byť dnes niečo lepšie?

Mám taký pocit, že sa vám poviedka prestala páčiť, alebo vás už nudí...

A toto je opäť jedna zo slabších kapitol a nič sa tu dokopy nedialo, ale chcela som dať priestor Edwardovi a deťom...

Ak by ste chceli vedieť, tak v ďalšej časti bude Ed operovať. :) A už ostáva len pár kapitol... Takže už vás dlho nebude nudiť táto poviedka. :( 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 14. kapitola: