Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 12. kapitola

08.09.2012 (18:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2990×

Bella:

Vedela som, že raz príde deň, kedy sa vráti. Toto je jeho domov a nie môj. Musel sa vrátiť, ale nečakala som, že to bude tak skoro. Pozorovala som ho, akoby som ho videla prvýkrát. Vyzeral nádherne, bol dokonca krajší ako predtým, ale to nie je možné. Je pravda, že oči boli smutné, bol v nich žiaľ a bolesť, a to aj bolo dôvodom, prečo som po ňom hneď nevyštartovala a druhý dôvod bola jeho rodina. Dali mi dočasný domov a vyletieť hneď na ich syna, tak to by bolo nerozvážne. Mali na neho hnev, tým sa netajili, ale vždy to bol ich syn a brat. To, čo som mu povedala dole, to som aj myslela vážne. Ráno vstanem, zbalím svojich pár vecí a idem preč. Rodina má ostať spolu a ja nie som ich rodina, aj keď to oni tvrdia a aj keď moje deti sú vnúčatami Carlislea a Esme. Ďalší dôvod, prečo musím odísť je ten, ak si Edward doteraz nevšimol tú podobnosť, tak teraz si to určite všimne. A ak aj teraz je slepý, tak môj syn sa dokáže prezradiť sám.

Ľahla som si na posteľ a k telu som si privinula mikinu, ktorú som mu kúpila. Potrebovala som cítiť jeho vôňu, aspoň takto bol pri mne blízko. Viem, že je to hlúpe po tom všetkom ho milovať, ale neviem prestať. Je to predsa otec mojich detí. Neviem, ako dlho som spala, ale keď som sa zobudila, cítila som tu prítomnosť Edwarda. Čo to bláznim. Nikto by ho predsa nepustil ku mne do izby. Či? Prešla som ešte k deťom a skontrolovala som ich. Pokojne spinkali, tak som ich ešte pohladkala po vláskoch a pobozkala na čielka. Bola som hladná, a tak som sa rozhodla prekonať svoj strach a zísť dole. Treba mi plán, aby som s ním nemusela hovoriť. Takže plán znie takto: Zídem dole, pozdravím sa, vezmem si niečo z kuchyne, posadím sa a oznámim rodine môj odchod. Skvelý plán. Takýto plán nevymyslí ani Jasper. Posledný nádych a idem. Otvorila som dvere a pomalým, bojácnym krokom som kráčala ku schodom. Vedela som, že o mne musia vedieť, vždy vedeli, kedy som sa zobudila. Odpočítavala som schody, ktoré ma mali zaviesť rovno do kuchyne a každým krokom som viac cítila srdce až v krku.

„Dobré ráno,“ pozdravila som a ďalej som kráčala smer kuchyňa. Cítila som pohľady celej rodiny, ale bolo mi to jedno. Chcela som byť čo najdlhšie pokojná. Otvorila som chladničku a začala som si vyberať, čo si dám. Pohľad mi padol na palacinky a keď som si spomenula, že prvé jedlo v tomto dome pred pár mesiacmi boli práve palacinky a že som ich jedla s Edwardom. Pokrútila som hlavou, aby som zahnala spomienky. S tanierom v rukách som prešla z kuchyne až do obývačky. Oni ma sledovali, skenovali každý môj krok, všetko, čo robím, ako sa tvárim. Keď si všimli, ako sedia a ja sa nemám kam zložiť, tak prvý na nohy vyskočil Edward. Reflex bol samozrejmý. Urobila som krok dozadu. Keď si všimol moju reakciu, posmutnel, no niet sa čo čudovať. Začal cúvať, aby mi dal priestor sa usadiť. Posadila som sa a zahryzla sa do tej skvelej palacinky. Pozrela som na Esme a usmiala som sa. 

„Chutí, dcérka?“ spýtala sa ma tak, ako každý deň. Dcérka, čo by som dala za to, keby som skutočne bola jej dcérou. Každý by si prial matku ako je ona. Milá, láskavá, starostlivá. Miluje každého bez rozdielu. Dúfam, že aj zo mňa bude taká skvelá matka, ako je ona.

„Áno, tak ako stále. Ďakujem,“ odpovedala som pokojne. Nikto sa nemal k slovu, a tak som si dala hlt džúsu a začala som ja.

„Chcem vám všetkým niečo povedať. Dlho som premýšľala a rozhodla som sa. Predtým, ako vám poviem svoje definitívne rozhodnutie, chcem každému z vás niečo povedať.“ Pozrela som sa najprv smerom k Jazzovi.

„Jasper, prosím ťa, už sa viac neobviňuj za to, čo sa stalo. Konal si tak, akoby konal každý. Mňa si síce nezachránil, ale zachránil si svojho brata pred istou smrťou. Ja ti ďakujem za jeho život. A ty, Alice, to, čo som povedala Jasperovi, platí aj na teba. Nemôžeš za to, že si ma nevidela. Vždy si s tým mala problémy. Teraz vieme, čím to bolo spôsobené.“ Pristúpila som k obom a pohladila som ich.

„Rose moja zlatá. Kto by bol povedal, že sa z nás stanú také skvelé priateľky. Ja určite nie. No som ti zaviazaná až do smrti a viem, že keby sa mi hocičo stalo, tak budeš tou najlepšou matkou pre moje deti.“ Otočila som sa na Emmetta.

 „Prežil si so mnou a s mojimi deťmi kus ich života. Pre niekoho to môže byť pár dní, ale pre nich to bol kus života. Bol si im druhým otcom, ktorého nikdy nepoznali. Naučil si malého Emmka strašne veľa a už teraz viem, že by si za nich položil aj svoj vlastný život. Pomohol si mi v najťažších chvíľach. Bol si mi bratom, priateľom a najmä rodinou.“ Podišla som k nemu a silno som ho objala. Pozrela som sa na Esme a Carlislea. 

„Drahá Esme a drahý Carlisle. Vždy ste mi boli matkou a otcom. Starali ste sa o mňa a nič ste za to nežiadali späť. Pre moje deti si nemôžem želať lepších starých rodičov. Ďakujem vám za lásku, pomoc a za všetko, čo ste pre nás urobili, ale rozhodla som sa odísť.“ Všetci na mňa vyvalili oči a Edward sa opäť postavil na nohy. Neviem, či chcel, aby som sa rozlúčila aj s ním, alebo ma chcel zastaviť, ale nepustila som ho k slovu. 

„Edward, čo mám povedať tebe? Poraď mi, čím mám začať? Nie, mlč, prosím ťa. Teraz budem hovoriť ja. Ty si si svoje povedal už tam - na ostrove. Deň, kedy si ma zachránil, bol tým najkrajším v mojom živote. Dal si mi milujúcich rodičov, dal si mi štyroch úžasných súrodencov a dal si mi seba. Bola som šťastná, že som konečne našla svoje šťastie. Princa na bielom koni. Vieš, milovala som ťa tak, ako sa len dá. Mne si vyčítal, že som nahrala svoju smrť, ale pozri sa na seba. Ja som neklamala, ty si však zatajil jednu veľmi podstatnú vec a to, že si upír. Vieš, ako mi bolo, keď som to zistila? Keď som na to musela prísť sama? Nevieš vôbec nič. Prial si mi smrť, ale takú radosť ti neurobím, pretože musím žiť pre moje deti. Zmiznem ti zo života, bude to tak, akoby som nikdy neexistovala, ale neumriem. A poviem ti ešte dve veci. Milujem ťa a navždy budem, ale nič to nemení na fakte, že ti to nikdy neodpustím. Vlastne možno raz, ale nezabudnem nikdy na bolesť, ktorú si mi spôsobil tým, že ľutuješ, že si ma zachránil. A posledná vec...“ sklopila som zrak.

„Je, že na poloupíra si dosť hlúpy. Mysli si o tom, čo chceš, ale každý si to myslí, keď si až taký slepý.“ Narážala som na to, že stále nevie, že sú to jeho deti. Prišiel ku mne bližšie a ja som len stála. Chcela som uhnúť, ale moje telo sa nechcelo pohnúť, srdce mi bránilo. Hlava hovorí: „Uteč,“ a srdce: „Ostaň.“ Vyhralo srdce, stála som nehybne. Nadvihol mi palcom bradu a zadíval sa mi do očí. Nikto sa nehýbal a každý čakal, čo sa stane. Len Emmett a Jasper boli pripravení na všetko.

„Bells, urobil som hlúposť. Nemal som tak reagovať. Milujem ťa, vždy som ťa miloval a to, že som ti nepovedal, že som poloupír, ja viem, ale nedalo sa. Nebola na to vhodná príležitosť. Odpusť mi všetky moje chyby. Odpusť, že som nebol pri tebe, keď si ma najviac potrebovala, odpusť mi, že som ti povedal veci, ktoré som tak ani nemyslel a v neposlednom rade mi odpusť, že som nebol pri našich deťoch,“ povedal poslednú vec. A ja som skamenela. On to vie, nie je taký hlúpy. Pootvorila som ústa a on to pochopil po svojom a pobozkal ma. Nedokázala som sa odtiahnuť, po pravde som ani nechcela. Po toľkých mesiacoch som ho opäť cítila. Ozvalo sa moje srdce, že to tak má byť, ale nemôže mu to len tak prejsť. Odtiahla som sa od neho a strelila som mu neskutočnú facku. Počula som len híknutie a smiech. Pozrela som na nich a rozbehla som sa preč.

Nie navždy, veď mi tam ostali deti, ale potrebovala som byť sama. Šla som do lesa, prebehla som sa a ulovila som si jednu srnu. Les bol dnes akýsi pokojný. Niet sa čo čudovať, blížia sa Vianoce a len sem tam narazíte na nejakú zver. Vianoce, úplne som na nich zabudla. Kde pôjdem? Tanya, ona mi predsa povedala, že keď niečo, môžem jej zavolať a moje deti budú rady, keď ju uvidia a najmä Emmuško.

Rozhodla som sa ísť ešte do mesta, nakúpiť dopredu pár darčekov z dôvodu, že už s nimi nebudem. Cestou  do mesta som premýšľala nad Edwardom a nad tým, čo mi povedal. Čo ak ma skutočne miluje? Keby ma nemiloval a nebol si na sto percent istý svojimi chybami, tak by sa predsa nevrátil. V jeho očiach som nevidela ani maličké zaváhanie, keď mi povedal, že ma miluje. Došla som do mesta a uvidela som otvorený nejaký pajzel. Dostala som zrazu chuť na niečo tvrdé. No čo? Som poloupír a nemôže sa mi predsa nič stať. Nákupy počkajú. Vošla som dnu a bol tu neskutočný zápach. Bolo tu cítiť cigarety, chľast a pot všetkých mužov naokolo. Nebola tu ani jedna žena, vlastne bola – ja. Všetci sa na mňa pozerali, ale to mi bolo v tejto chvíli jedno. Potrebovala som resetovať hlavu a na nič nemyslieť. Posadila som sa na barovú stoličku.

„Hej, barman, niečo tvrdé. A riadne,“ zavolala som na barmana, ktorý sa ma snažil odignorovať. Otočil sa a ja som skoro odpadla - a on tiež. 

„Bella?“ spýtal sa.

„Jacob?“ 

Čo v ďalšej časti vyvedie Bella? Urobí niečo, čo by za triezveho stavu neurobila. :)

Chcem poďakovať mojej korektorke a a vernej priateľke Jessy za podporu, opravu kapitol a za obdivuhodnú trpezlivosť. :) 

Mojim čitateľom ako: RobertKristen, ktorá mi komentuje každú kapitolu a vždy ma neskutočne poteší svojím komentárom, ktorý mi dodáva chuť písať ďalej. :)

MichelleAliceChullen, korá ma pri 11. kapitole prekvapila, že povedala, že to bola dokonalá kapitola, čo by som nikdy nepovedala ja osobne, lebo som k sebe hrozne kritická. 

Ešte raz vám neskutočne ďakujem a dúfam, že dočítate poviedku dokonca a bude sa vam páčiť aj ďalšia moja tvorba. xixi :)  

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 12. kapitola :