Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 10. kapitola

02.09.2012 (11:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 3100×

Bella:

„Kto každý vie, že žijem?“ kričala som na Emmetta. Mala som takú zlosť, že krvi by ste sa vo mne nedorezali. Určite to už vie aj Alice. Musela predsa vidieť ich rozhodnutia. 

„Mami, neklič po štlýkovi. Ty neši rada, že je opäť š nami? A kto je tá klásna pani? Je švobodná?“ Malý bol unesený krásou Rosalie. Je lichotník ako jeho otec, ale flirtuje ako jeho strýko. Emmett sa rozosmial a tľapol si s malým.

„Toto je teta Rose. Už som ti o nej rozprával,“ vysvetľoval Emmett tomu lichotníkovi. Rose sa usmievala, že jej manžel na ňu myslel a mala som pocit, že sa blahom roztopí. 

„Jááj, to je teta Lose, už viem. To s ňou ti chýba ten šekšík. Pamätám,“ nabonzoval malý svojho strýka a ja som sa začala bláznivo smiať. Tak, tu má tú svoju výchovu. Malý sa tváril ako anjelik. Zato veľký Emmett sa išiel od hanby prepadnúť a Rose len vyvalila oči. 

„Ja šom malý Emmuško. Teší ma, teta Lose.“ Natiahol k nej svoju malú rúčku a Rose si ho vyzdvihla na ruky a pobozkala ho. Malý celý sčervenel.

„A toto tu je moja šestlička. Ališ, poď tu. Toto je teta Lose,“ kričal a Alice pricupitala a krásne sa usmiala. Už bolo vidno aj malé zúbky. 

„Aoj, ja šom Ališ, ale štlýko mi hovorí jaštelička,“ zatrilkovala a tiež natiahla rúčku k tete, ktorá si ju tiež privinula do náručia. Oči sa jej leskli a verím, že keby mala možnosť roniť slzy, tak celá letisková hala je zaplavená.

„Bells, sú nádherní. Malá sa podobá na teba a Emmuško je celý otecko.“ Zavrčala som. Nemá právo ho spomínať predo mnou. Nechcem o ňom nič vedieť. Nech zhorí v pekle.

„Prepáč,“ pípla a sklopila zrak.

„Dobre, odbočili sme od témy. Kto každý vie, že žijem a kto každý vie, že mám deti? Alice musela vedieť, že sa niekam chystáte,“ spytovala som sa a čakala som kto z nich sa ujme slova.

„Alice by o tom nemala vedieť, keďže ona na Aljašku nedorazila s nami. Utápa sa v žiali za tebou a je nešťastná, lebo v posledných dňoch nevidela ani Emmetta a bála sa, čo sa mu stalo. V tvojej blízkosti asi nevidí osud nikoho z nás. Aspoň tak si to myslíme s Emmettom. On tvrdí, že to môže byť ten tvoj štít.“ Tak aspoň na niečo je užitočný. No... ale čo mám teraz robiť? Kam pôjdem. Nemôžem tu dlhšie ostať a nemám peniaze na to, aby som si prenajala nejaký dom, čo dom, ani na byt nemám. Mala by som začať hľadať prácu. Nie, ani to nemôžem, kde by som nechala moje deti? Do jaslí ísť nemôžu a do škôlky tiež nie.

Posadila som sa na lavičku v hale  a hlavu som si dala do dlaní a začala som plakať. Prečo sa všetko muselo takto pokaziť? Zamilovala som sa, otehotnela som, našla som Edwarda a on ma odkopol ako špinavú handru. Jediné, čím som sa previnila je to, že som sa do neho zamilovala. Že ho milujem aj napriek všetkému, čo mi povedal a čím ma zranil, ale nikdy mu to nedokážem odpustiť. Zaprel svoje deti, nespoznal ich. Nevidí tú podobnosť? Ešte aj Tanya cítila jeho vôňu z mojich detí. Tak prečo to necíti ich vlastný otec? Z premýšľania ma dostala až moja malá princeznička, ktorá sa ku mne posadila a začala mi ukazovať, čo si praje. Chcela ostať so svojim strýkom a tetou Rose. Aj ja by som chcela, ale to nemôžeme. Nesmieme ich obťažovať. 

„Nie. Alice, zlatíčko, toto nejde. To by nefungovalo.“ Snažila som sa jej vysvetliť, ale ona vstala a dupla nožičkou. Rúčky si prekrížila pred sebou a otočila sa mi chrbtom.

„Zlatko, skús pochopiť mamičku. Nemôžeme ich obťažovať.“ Je to dieťa, nechopí vážnosť situácie.

„A čo teta Tanya?“ spýtala sa namosúrene.

„O čom sa vy dve dohadujete?“ Zaujímal sa Emm. 

„Mamička nechce ostať s tebou a tetou Lose,“ fňukala a Rosalie si ju vzala na ruky, aby ju utešila. Mala materinský cit, ktorý má každá žena.

„Bella, tebe straší vo veži? Tebe to stretnutie s Edom asi poškodilo hlavu. Čo som ti povedal? Som tu pre vás. Zbožňujem vás. Dofrasa, Bella, ja sa o vás postarám. Vieš, že máme dosť peňazí a dokážem vás zabezpečiť na celý zvyšok vašej existencie,“ rozkrikoval sa a ľudia sa na nás pozerali. Postavil na nohy a silno ma objal.

„Prečo to nechápeš? Prečo ubližuješ mne, deťom a najmä sebe,“ pýtal sa a ja som sa celá triasla od plaču. Kde by som bola, keby som nemala jeho. Rosalie nás bez slova sledovala. Bolo vidieť, že je zaskočená Emmovým správaním. Hovorila som. Považuje ho len za obyčajného „vtipálka“ a pritom je to skvelý brat a verím, že by bol aj skvelý otec.

„Neviem, čím si si musela prejsť, neviem, ako si sa cítila, ale už nie si sama. Patríš k nám. Si členom našej rodiny a vždy si bola. My si svoju rodinu chránime a dokážeme sa o ňu postarať,“ hovorila Rosalie a ja som jej opäť uverila, že patrím k nim.

„Môžeš si to predstavovať, ale vidieť to, čím som si prešla, to nikto, nikdy neuvidí. Museli by ste tam byť. Jedno je to počuť  a druhé zas vidieť.“ Nehovorila som to v zlom, ale naozaj nevideli, keď sa vám narodia deti a váš akože najlepší priateľ doslova ujde od vás a nechá vás samú, krvavú s dvoma deťmi v náručí. A pritom ani nevie, čo sa môže stať, keďže sú sčasti upírmi. Mala som šťastie, že moje deti sú pokojné a majú neuveriteľné ovládanie, tak isto ako aj ja. Myslím si, že je to aj vďaka môjmu štítu, ktorý asi bráni tomu, aby ma lákala krv.

„Ja vám ukážem, čo mamička prežila.“ Kým som stihla reagovať, moja dcérka už ukazovala všetko, čo si pamätala. Keď Emmett zavrčal a Rose skoro spadla z nôh vedela som presne, čo vidia. Ešte, že ľudské ucho nemôže počuť to besné vrčanie. Rose sa zmohla iba na slová: „Ja ho zabijem.“ A ja som vedela, že toto patrí Edwardovmu správaniu. Emm sa snažil Rosalie podopierať, pretože sa nedokázala ani ako upír udržať na nohách potom všetkom, čo videla.

„Už nikdy ti neublíži. Nepustím ho k tebe ani k deťom,“ vrčal rozzúrene Emmett.

„Belli, je to síce náš brat, ale ani ja nedovolím, aby sa k tebe potom dostal. Toto prehnal. Želal ti... Nedokážem to ani vysloviť.“ Prišla ku mne a silno ma objala. V Rose som našla priateľku, len škoda, že nám to tak dlho trvalo. Kto by to bol povedal. Ja a Rose.

Nakoniec sa im podarilo ma presvedčiť, aby som šla s nimi do Forks. Vraj tam nepríde, keďže je teraz nahnevaný a predpokladajú, že bude chcieť byť sám. Na jednej strane som sa tešila na zvyšok Cullenovcov, ale netešila som sa na tie otázky typu: „Bella, ty žiješ?“ Na toto sa fakt neteším.

Let prebiehal pokojne. Ja som sedela s Rose a Emmett sa staral o synovca a neter. Hovoril im, že budú mať za uja vojaka s levou hlavou a malý sa tešil, že vraj bude mať domáce zvieratko. Alice sa tešila na tetu, ktorá vyzerá ako škriatok a bude ju prezliekať každých pätnásť minút. Takže obaja si prídu na svoje. Po pristáti v Seattli sme nasadli do auta a vyrazili do Forks. Keď sme míňali tabuľu s nápisom Forks, celá som sa triasla. Bála som sa ich reakcie na mňa. Emmett sľúbil, že pripraví bojové pole. Vedela som si to živo predstaviť. „Čaute, čo nové, Esme ty si stále krajšia, Bella žije a Ed je v Riu.“ Akoby som ho počula.

Vystúpil z auta a ja s deťmi a s Rose sme ostali v aute.

„Emm, kde je Rose?“ Alice mala strach v hlase. Samozrejme preto, lebo ju v mojej blízkosti nevidí.

„Pokoj, potrebujem hovoriť s vami, všetkými,“ povedal a ja som si myslela, že som sa v ňom mýlila. Žeby dospel? Nebodaj sa rozhodol im to povedať normálne?

„Veríte v duchov?“ Čo? Jasné, určite dospel. Pozreli sme na seba s Rose a pretočili očami.

„Synak, si v poriadku?“ Carlisle a jeho autoritatívny tón mi chýbal. Nie je prísny, j e úžasný, ale keď sa ozve, všetci ho počúvajú. Vidno, že vzbudzuje rešpekt.

„Ja? Hej, prečo? Som bledý?“ rozosmial sa, ale ostatným do smiechu nebolo. Nerozumeli jeho otázke o duchoch.

„Dobre, viem, na čo narážate, ale som v poriadku. Teraz vážne. Čo by sa stalo, keby som vám oznámil, že Bella žije? Je živšia ako kedykoľvek predtým.“ Nastalo hrobové ticho, ktoré bolo prerušené vrčaním. Netušila som, komu patrí, kým sa majiteľ neozval.

„Ako sa opovažuješ robiť takéto vtipy? Si normálny? Dobre vieš, ako sa s Alice obviňujeme z jej smrti. Ty máš tú drzosť a odvahu si z toho strieľať?“ Jasperov krik sa niesol celým domom. Prečo si to dáva za vinu on? A prečo Alice? Ozvalo sa vrčanie a potom rinčanie skla. Vyletela som na nohy a v aute som nechala Rose a deti.

„Prestaňte! Hneď!“ skríkla som a všetko, vlastne všetci, skameneli. Carlisle otvoril ústa dokorán. Esme a Alice sa navzájom podopierali a výraz tváre mali ako Carlisle. A Jasper? Ten ležal na Emmettovi a centimeter od jeho tváre držal zovretú päsť.

„Be-Be-Bella?“ spýtali sa zborovo, ale nikto sa neodvážil pohnúť. Veď ja nehryziem.

„Čo to? Ako to? Ako som? Teraz som bola tam a zrazu?“ Zmätená Rose sa obzerala okolo seba. Môj syn práve dokázal premiestniť tri osoby naraz. Šikulka moja. Toto sa mu ešte nikdy nepodarilo. Emmko sa usadil v náručí Esme a Alice poslal ku Carlisleovi do náruče.

„Babí, ja som Emmuško,“ usmial sa na svoju babku a žmurkol na mňa. Chcel odľahčiť situáciu. To ho naučil Emmett. Dobrá škola a môj synček je skvelý žiak.

„Deduško, ja som zas tvoja plincezná Ališ,“ zatrilkovala malá a Emm, Rose a ja sme sa ako na povel rozosmiali.

„Babi? Deduško?“ Jediné, čoho boli schopní. Inak sa nikto nepohol. Stáli ako štyri mramorové sochy. Ja som sa išla usadiť na gauč a Rose sa pridala. Emmett sa vyslobodil s pod Jaspera a sadol si k nám.

„Vzali to celkom dobre, nie?“ zasmiali sme sa Emm pustil v telke futbal. Zápas skončil a oni vždy stáli ako sochy. Emmett sa stihol párkrát premiestniť, našiel fixky a každému niečo nakreslil na tvár.

„To ma už nebaví,“ povedal a všetci sa ako na povel prebrali z tranzu.

Edward:

Keď som sa rozlúčil so Sofi, tak som sa čo najrýchlejšie rozbehol za Bellou. Ani som neveril, že mi obyčajný človek dokáže takto poradiť. Nie, Sofi nie je obyčajná. Je to úžasná mladá žena, ktorá má môj obdiv. Neznámeho človeka vypočula a poradila mu. Mala pravdu v mnoho veciach a aj v tom, že by som si zaslúžil pár faciek. Otvorila mi oči. Nemal som sa takto zachovať k Belle, toto si určite nezaslúžila.

Mal som jej dať šancu vysvetliť mi všetko. Ja som miesto toho kričal ako zmyslov zbavený a dokonca som jej aj ublížil fyzicky. Skoro plnou silou som ju držal a triasol s ňou ako s handrovou bábikou. Nikdy nezabudnem na ten vystrašený pohľad v jej očiach. Konal som unáhlene. Nikto na mojom mieste by sa takto nesprával, to len ja musím byť výnimka a správať sa ako totálny idiot. Prečo som ju nevypočul? Prečo som s ňou v pokoji nehovoril? Iní by svoju priateľku, o ktorej si mysleli, že je mŕtva, objali, vybozkávali a ja? Ja som kričal. A obviňoval ju z vecí, ktoré ani nemusia byť pravda.

Prídem a hneď sa jej ospravedlním a budem dúfať, že mi dá možnosť to napraviť.  Čo si to nahováram, urazil som ju, ponížil, ba dokonca aj jej deti. Sklamalo ma to, že má deti, myslel som si, že raz by mohla mať deti spolu so mnou, moje deti, ktoré by mali moju krv. Bol by som dobrým otcom. Viem to. Dal by som im lásku, slušnú výchovu a miloval by som ich nehynúcou láskou tak, ako ich matku. Čo to trepem. Ja a slušnú výchovu? Veď ja sám sa neviem správať.

Dobehol som konečne na Esmin ostrov a Bellina vôňa tu už bola veľmi slabá, skoro žiadna. Preletel som domom, ale nikde som ju nenašiel. Ani jej veci tu neboli. Zmizla, tak ako som jej to nakázal. Vždy patrila medzi tvrdohlavých ľudí a teraz ma počúvne bez slova. Už po druhýkrát som stratil milovanú ženu. Oprel som sa o stenu Carlisleovej spálne a zviezol som sa na zem. Ronil som krokodílie slzy a vedel som, že si za to môžem sám. Chcel som si ju získať naspäť, už ju nemôžem stratiť. Už viac nie. Sedel som takto celé hodiny, a premýšľal, kam mám ísť, čo mám urobiť. Kde ju mám hľadať?

Prešli dva dni a ja som stále na nič neprišiel. Prechádzal som hore  - dole po izbe a sadol som si na pohovku v obývačke. Vzal som do rúk fotku svojej rodiny. Moja rodina, ako som len mohol zabudnúť. Alice určite niečo zistí. Určite mi povie kam mám ísť. Idem jej volať.

„Ahoj, Alice?“ spýtal som sa lebo som si nebol istý, keďže ten chichot v slúchadle sa na ňu vôbec nepodobal.

„Aoj, tu je Emmuško a nie Ališ,“ povedal Emmett na druhej strane. Prečo si zo mňa robí srandu?

„Emmett, prestaň si robiť srandu a hovor normálne. Potrebujem hovoriť s Alice.“ Snažil som sa byť pokojný, ale to sa teraz nedalo. Nemal som chuť s ním žartovať.

„Ti hovolím, že Ališ tu nie je. Je vo vaničke s Emmettom a s Lose.“ Čo to trepe?  

Dúfam, že sa vám kapitola opäť páčila. :) A sľubujem, že konečne sa vráti Edward domov. :) Ako to bude prebiehať? 

Ďakujem, že sa vám moja poviedka páči a nechávate komentáre. Vie ma to nakopnúť a aspoň viem, že má význam písať ďalej. Vďaka vám už pripravujem nové poviedky. :) 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 10. kapitola :