Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niet ruže bez tŕnia - 1. kapitola

10.08.2012 (15:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 4917×

1. kapitola

Minulosť:

Bella: 

Ten hajzel ma podviedol! Celé tie tri roky ma podvádzal, čo sme spolu. Bez milosti, bez výčitiek svedomia ma podvádzal. Ja som mu vždy verila. „Mojo, idem za kamarátmi,“ hovorieval a ja som mu verila. Ha, ha... Obyčajná hlúposť. Chodil za tou sukou, alebo za viacerými. Kto vie. Samozrejme, Bellinka mu nechce dať, tak si nájdeme takú, čo rozkročí nohy na počkanie. Bolo mu jedno, že som sa ja vykašľala na všetkých kamarátov, pretože žiarlil. Že som celé dni sedela doma a čakala, kedy mi zazvoní mobil, alebo mi zaklope na dvere môjho domu. Nikdy si sám nespomenul, že má priateľku. Ja som mu dokonca odpustila aj to, keď na mňa zdvihol ruku a udrel ma. Vždy, keď sme sa hádali, všetko otočil proti mne, aby som len ja vyšla z toho tá najhoršia a jediná zlá. On bol vždy ten chudáčik, ktorému bolo ublížené. Nikdy neprišiel, nikdy si neuznal chybu a nikdy sa neospravedlnil. V jeho slovníku sa nenachádzajú slová ako ďakujem, prosím, alebo prepáč. To len ja, ako poslušný psík, som stále priliezla, ja som sa vždy ponižovala a ospravedlňovala sa za jeho chyby. Hovorí sa tomuto láska? Nie, určite nie. Tomuto sa hovorí naivita jednej hlupane menom Bella.

Od osemnástich žijem sama. Oboch rodičov som stratila v deň mojej maturity. Ponáhľali sa na oslavu maturity svojej jedinej dcéry, ktorou som bola ja. Keby sa neponáhľali za mnou a nechceli byť pri mne, tak teraz by ešte žili. Nehavarovali by a teraz by boli so mnou. Zo zákruty sa vyrútilo auto, ktoré šoféroval drogový díler a mal v sebe veľké promile alkoholu. A najhoršie na tom je, že spôsobí nehodu a ujde z miesta činu.

Teraz mám dvadsaťjeden a chcem ísť na vysokú školu. Johnovi sa to nikdy nepáčilo. Zakazoval mi študovať. Vraj na čo budem študovať, na čo mi bude výška. V dnešnej dobe sa aj tak nikde nezamestnám a podobné hlúposti. No teraz, keď sa s ním rozídem, pôjdem na výšku a nič mi v tom nezabráni.

Kráčala som k jeho domu, kde býval aj so svojou milovanou mamičkou, ktorá ma nemala rada a opovrhovala mnou. Prečo? To neviem. Možno jej vadilo, že som sirota, možno to, že nemám obrovský dom a služobníctvo. Kto vidí tej „starej rašple“ do hlavy. Zaklopala som na dvere a čakala, kým mi niekto príde otvoriť.

„Dobrý deň. Slečna, pán John momentálne nie je doma. Poviem mu, že ste ho hľadali?“ spýtala sa ma ich domáca. Volala sa Lorena a bola to aziatka. Veľmi dobrá duša. Mala som ju rada, vedeli sme sa celé hodiny zhovárať, ale nikdy mi nechcela tykať.

„Dobrý deň. Nie, Lorena, to nemusíte. Ja mu neskôr napíšem. Nerobte si starosti. Majte sa pekne a držte sa mi,“ povedala som a rozlúčila som sa s ňou. Venovala mi krátky úsmev a už aj zatvárala dvere. Určite si tá striga zase niečo zmyslela a chúďa Lorena musí skákať, ako ona píska. Keďže som ho nenašla doma a nad slnko bolo jasné, kde sa teraz nachádza, som sa rozhodla ísť domov. Napísala som mu sms-ku, nech si príde pre svoje saky paky, ktoré som mu nahádzala do jednej starej škatule a nechala ležať na chodbe pri dverách. Okolo deviatej večer mi niekto búchal na dvere takou silou, že som mala pocit, že ich vyrazí. Ponáhľala som sa otvoriť a pri dverách sa objavil môj dokonalý priateľ John. Fajn, si všimol.

„O čo ti ide, ty malá štetka?“ zreval po mne miesto pozdravu. Typická reakcia, keď sa mu niečo nepáči. Jediné, čo ma vykoľajilo, bolo to slovo štetka.

„Mne o čo ide? Ty veľmi dobre vieš, o čo mi ide. Vezmi si svoje veci a vypadni!“ Strčila som mu do rúk škatuľu a chcela som zatvoriť dvere. Strčil nohu medzi dvere a zárubňu, a tak mi zabránil, aby som ich zatvorila.

„Čo ešte chceš?“ spýtala som sa podráždeným hlasom. Strčil do dverí, aby ich viac otvoril a vrhol sa na mňa. Zvalil ma na drevenú podlahu a začal ma fackať, pri čom nešetril nadávkami na moju adresu. Začala som plakať a kopať nohami. Chcela som ho zo seba zhodiť dole. Trochu povolil stisk a mne sa ho podarilo kopnúť medzi nohy. Zvalil sa od bolesti na zem vedľa mňa a ja som sa rýchlo rozbehla z domu. Kričala som o pomoc, ale bolo to zbytočné. Široko ďaleko nebolo ani nohy, preto ten dom bol taký lacný, lebo bol ďaleko od mesta a hlboko v lese. Auto tadiaľ prešlo len keď zablúdilo. Bežala som cez les, ale stále blízko cesty, vedela som, že potrebujem dobehnúť aspoň ku hlavnému ťahu diaľnice. Bežala som a narážala som do konárov stromov, podkýnala som sa o konáre, ktoré zlomila búrka minulú noc.

„To si nemala robiť, Isabella,“ ziapal na mňa ešte z diaľky, ale už ma dobiehal. Z očí mi tiekli slzy prúdom a to zavinilo, že som nevidela poriadne kade bežím. Prestávala som vidieť na cestu. Schmatol ma zozadu za vlasy a stiahol na zem. Hlavu som si udrela o niečo veľmi tvrdé, ale bolo to nič oproti tej bolesti, ktorú mi spôsoboval on. Mlátil ma hlava nehlava, kopal do mňa. Pri jednej jeho rane som si prehryzla peru a začala mi krvácať. Začal sa tomu šialene smiať a kopal do mňa ako do futbalovej lopty. Pod tlakom a silou jeho tvrdých špičiek topánok, keď mi kopol do pravej strany tela, som ucítila tupú bolesť a následne prasknutie. Zlomil mi pár kostí. Nevládala som sa brániť, celé telo ma bolelo. Využil to a začal zo mňa strhávať šaty so slovami, že si berie len to, čo mu patrí. Ja som mu však už nepatrila a nikdy patriť už nechcem. Strhol zo mňa úplne všetko, ležala som na zemi úplne nahá a on si začal lačne brať moje pery, hnusil sa mi, on, jeho bozky, jeho dych.

Uhryzla som ho do pery a on sykol od bolesti. Odtiahol sa odo mňa a chcel ma znova udrieť, ale osvietili ho svetlá. Boli to svetlá auta. Chvíľu počkal, ale keď videl, že auto sa blíži smerom k nám, utiekol. Zbabelo utiekol a nechal ma tam ležať. Chcela som kričať, ale aj tak by ma nepočul nikto. Zrazu auto zastalo, vedela som, že je blízko, pretože som videla svetlá. Silno som stisla očné viečka k sebe, pevne zovrela do dlaní hlinu na zemi a z posledných síl, ktoré som neviem, ako nabrala, zakričala.

„Po-po-pomooc, tu-u soo-oom,“ vydýchla som z posledných síl a rozplakala sa ešte viac. Určite ma nemohol počuť, nikto ma tu nenájde. Zomriem tu.  

Tak? Čo hovoríte na novú poviedku? Páči sa vám aspoň trošku? V tejto prvej kapitole sú niektoré veci, situácie a pocity, v ktorých som sa niekedy nachádzala aj ja sama. A preto chcem, aby všetci vedeli, že aj keď je cesta ku šťastiu tŕnistá, tak sa to dá zvládnuť. :)

Budem rada, ak zanecháte komentík. :)  

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niet ruže bez tŕnia - 1. kapitola :