Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Niečo pre Miley - 1. kapitola

17.05.2010 (17:15) • Mileyy • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1231×

Ahoj. Volám sa Miley. Odkedy moja mama pred pár rokmi zomrela pri autonehode, som v opatere u môjho otca Charlieho. Bývame v malom mestečku, ktoré má jednoduché meno "Forks". Nečudujem sa, že tu žije tak málo ľudí, veď kto by len chcel bývať pod večne zamračenou oblohou? Teraz, keď už mám viac rokov, pochopila som, prečo sa moja mama rozviedla s Charliem. Určite sa ani ona necítila v tomto zapadákove 2-krát dobre. No, ale ona, už na tomto svete nie je, takže sa jej to už nikdy nespýtam.

Za pár dní budem mať 17 rokov, no ako to už na tomto svete chodí, mala som už aj prvého chlapca. Volal sa Marco. Pekné meno však? No po pár týždňoch nášho chodenia som mu dala kopačky. Nemám rada ľudí, ktorí pijú veľa alkoholu, no môj Marco bol presne ten prípad. Od vtedy som už s nikým nechodila. Povedala som si, že mne stačia moji kamaráti. Môj najlepší kamoš, ktorého poznám už od detstva sa volá Jacob Black.

Už ako malé deti sme sa spolu hrali s blatom. Stále ho mám rada, ako svojho brata, no v posledných týždňoch sa to o ňom povedať nedá. Vždy, keď ho stretnem, cítim sa taká šťastná, taká uvoľnená, je ako moje osobné slniečko, ktoré rozoženie všetky chmáry ešte pred tým, ako sa začnú spájať.

A ten jeho nevinný detský úsmev je úplne nenahraditeľný. Práve pred chvíľou od nás odišiel, pretože ho volal otec domov na večeru. Hovorila som mu, že nech sa kľudne naje u nás, ale on povedal, že nechce svojho otca naštvať. Každý raz, keď ma zazrie mi vraví: „Miley Ty si tak nádherná a tak krásna, až ma srdce bolí," samozrejme hneď očerveniem. Aj, keď to čo hovorí mi pripadá hlúpe, ale nechcem ho uraziť a tak mu odpoviem len „ďakujem". Zvyčajne pri tom zosmutnie, aspoň myslím lebo sa tak tvári, ale jeho pochmúrna nálada netrvá dlho. Och, práve niekto zabuchol vchodové dvere.

„Ocko, si to ty?"

Zakričala som. Zrejme je znova pokazený zámok. V tom sa zdola ozval
ockov hlas.

„Áno Miley, to som ja moja, čakáš niekoho?"

Spýtal sa s jemným náznakom sarkazmu v hlase.

„Nie oci, veď pred chvíľkou odišiel Jacob a mám ti odkázať, že ťa pozdravuje Billy!"

Po chvíli znovu prehovoril.

„No, mala si povedať že aj ja jeho a no nejdeš dolu?"

Keď sa to Charlie spýtal takto, nemala som veľmi na výber. Zdvihla som sa z postele, odložila do nočného stolíka moju obľúbenú knihu Sen noci svätojánskej od Shakespeara a rozbehla som sa dolu schodmi. Zabudla som na svoju nezvyčajne hroznú rovnováhu.

„AU!" zvreskla som na celé schodisko. Otec mi ihneď bežal na pomoc.

„Čo sa ti stalo dcérenka?" opýtal sa ma starostlivým hlasom, ako keby som bola ešte stále iba malé dieťa, no svoj smiech nevedel zakryť.

„Nič myslím, asi som zrejme iba zakopla o svoju nohu, nič neobvyklé."

A s chuťou sme sa obaja smiali na mojej nešikovnosti. Vedela som, že takto rozcapená na schodoch dlho neostanem, tak som sa odlepila zo zeme a radšej pomalým krokom som išla uvariť Charliemu večeru. Už včera som si rozmyslela čo mu dnes pripravím na večeru, a preto som mala všetky prísady starostlivo pripravené.

„Stalo sa práci niečo nové?" spýtala som sa už trochu malátnym hlasom.

„No hej, hej preto som ťa vlastne aj zavolal dolu. Čoskoro príde bývať do nášho mesta rodina doktora Cullena. Je to, že vraj jeden z najlepších chirurgov v celej Amerike, od niektorých ľudí som počul, že je veľmi slušný."

Nová rodina no super, k tomu ešte aj doktorská.

„A ten doktor má aj nejaké deti? Vieš keď si hovoril že rodina..."

Otec sa na mňa so zažmúrenými očami podozrievavo pozrel.

„Keby si mi to nepripomenula, aj by som vlastne zabudol. Doktor má deti, že vraj ich má 5. Sú v tvojom veku a tiež slušne vychovaní. Očakávam od teba, že ich privítaš ako prvá. Volajú sa: Rosalie a Emmett, to sú zrejme o niečo staršie deti, potom Alice a Jasper a ešte majú jedného syna, mal také čudné meno, že mi pripadalo, ako mafiánske. Už som si spomenul... volá sa Edward. Prečo sa vlastne pýtaš?"

Že super. To budú zasa nejaké namyslené decká, čo chodia na neslušne drahých autách. Podľa mňa, im určite výchova nič nehovorí.

„Len tak oci a kedy majú prísť?"

Spýtala som sa ho, keď si práve chystal dať do úst prvý
kúsok horúcich lazaní.

„Zajtra."

Povedal len tak bez dychu a už sa pustil do večere, ktorej vôňa bola neskutočne lákavá. Prekvapilo to aj mňa samú, že po prvý krát v živote mi chutia lazane odo mňa. Po prvej porcii si dal Charlie ešte dve a napokon mi povedal.

„Miley, takto výborne mi ešte v živote nič nechutilo. Ďakujem za úžasnú večeru."

Takže aj Charlie si všimol, že to bolo predsa len lepšie , ako obvykle. Otec ma nechal v mojich úvahách a pobral sa do obývačky. Tam sa zvalil do svojho veľkého, čierneho, koženého kresla. Počula som, ako zapol telku. To znamenalo, že naša konverzácia sa na dnes skončila. Ako náhle som umyla riad a všetko poupratovala v kuchyni, išla som hore do svojej izby, no teraz radšej pomaly, aby som si znovu nenarazila svoj nos.

„Dobrú noc!" zakričala som Charliemu dolu, lenže ten už dávno spí. Dúfam, že sa na mňa nenahnevá za to, že som ho nezobudila, aby si šiel ľahnúť do svojej postele. S izby som si vzala uterák, pyžamo a vletela som do sprchy. Keď som vyšla zo sprchy, nenápadne som sa pozrela do veľkého hranatého zrkadla čo máme v kúpeľni hneď oproti umývadlu. Keď som zbadala osobu v zrkadle, nechcelo sa mi veriť, že som to ja. Do slova mi to vyrazilo dych! Videla som tam dievča, ktoré sa mi v tvári podobalo, malo dlhé hnedučké vlasy, ktoré jej miestami siahali až po pás a jej veľkým zeleným očiam, ktoré mali skôr smaragdovú farbu sa nedalo odolať. Ďalej malé prekrásne lícne kosti, krásne prsia, dokonalý zadok... V pyžame som sa už cítila lepšie, no stále som nevedela nijako zaspať.

Zvyčajne v takýchto chvíľach počítam zložité príklady, no práve teraz to nejako nechcelo fungovať. Mám rada niektoré skladby od Debbusyho, tak som si dala do prehrávača jeho CD-čko, jemne privrela viečka a nechala sa unášať vo svete nôt...

V sne som sa ocitla na krásne nevídanej lúke, ktorá mi pripomínala rozprávku. Na tej lúke, bolo tisíce a tisíce nádherných kvetov rozličnej farby. No zrazu, som na tej lúke niečo zazrela, niečo čo by tam nemalo byť, ani vo sne, pozerám a tá vec, čo sa do teraz blyšťala bez pohnutia, ako tisícky nádherne vybrúsených a drahých diamantov sa v rýchlosti blesku, no lepšie povedané stíhačky, rútila ku mne v zlomku sekundy. V tom istom okamihu som sa vlastným šklbnutím zobudila z mojej čudne živej nočnej mori, ktorá ma len tak ľahko nenechá ubziknúť a naďalej ma bude svojou záhadnosťou prenasledovať celý deň.

Autor: Mileyy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Niečo pre Miley - 1. kapitola :